Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jazyky planetoidu Thetis

.časopis .veda

Začiatkom roku 1947 sa v Prahe stretli za veľmi zvláštnych okolností dvaja lekári. Jeden z nich žiadal druhého o pomoc pri posúdení svojej vlastnej choroby. Tak sa začal dvadsať rokov trvajúci podivuhodný prípad doktora Stuchlíka a doktora Lukeša.

Začiatkom roku 1947 sa v Prahe stretli za veľmi zvláštnych okolností dvaja lekári. Jeden z nich žiadal druhého o pomoc pri posúdení svojej vlastnej choroby. Tak sa začal dvadsať rokov trvajúci podivuhodný prípad doktora Stuchlíka a doktora Lukeša.


Doktor Jaroslav Stuchlík bol psychiater, ktorý od roku 1919 až do roku 1937 viedol neuro-psychiatrické oddelenie nemocnice v Košiciach. Ešte pred vyhnaním Čechov zo Slovenska bol povolaný na ministerstvo zdravotníctva do Prahy, odkiaľ ho v roku 1939 suspendovali nacisti. V roku 1945 sa na ministerstvo vrátil a v roku 1948 predsedal v Londýne plenárnemu zasadnutiu zjazdu Svetovej federácie pre mentálne zdravie. O rok neskôr ho však znovu suspendovali, tentoraz komunisti.
Doktor Jan Lukeš bol psychotik, ktorý z dôvodu duševnej choroby prišiel o prácu lekára už pár rokov po ukončení štúdia medicíny. Podľa diagnózy z roku 1944 išlo o paranoidnú schizofréniu, ale o správnosti tejto diagnózy sa dnes pochybuje. Lukeš však určite trpel ťažkou psychózou, ktorá mu celý život spôsobovala značné problémy. V čase, keď sa obrátil na Stuchlíka v súvislosti so žiadosťou „o podporu v mrzáctví z důvodů psychických“ nebol schopný udržať si dlhšie ako dva mesiace ani prácu pomocného robotníka.

.téza
Už na prvých stretnutiach sa Stuchlík od Lukeša dozvedel o jeho manželke Dahorjáné pochádzajúcej z planetoidu Thetis. Tento planetoid postihla podľa Lukeša v roku 1934 (nášho letopočtu) prírodná katastrofa, v dôsledku ktorej hrozilo všetkému živému vyhynutie, a krajinu jeho budúcej manželky navyše zachvátila komunistická revolúcia. V Lukešovej učebnici Zijimini öd ishi (Učte se iškovsky) – ktorá však existovala len v rukopise sa o tom môžeme dočítať v historickom úvode: „V této pohnuté době, kdy život člověka přestával mít jakoukoliv cenu, odhodlal se universitní profesor fyziky Chwich Millhar k odvážnému pokusu. Se svou dcerou Dahorjáné vydal se raketovým letadlem na cestu k Zeměkouli, o níž věřil po celý život, že je obývána lidmi podobnými Išhovcům. Letadlo sice ztroskotalo v lese nedaleko Solipisk u Prahy, prof. Milhar se zabil, avšak jeho dcera přežila katastrofu, a stavši se autorovou chotí, obeznámila ho s jazykem išhi i jeho kulturou.“

Ako drobný príklad jazyka išhi uveďme aspoň dve vety zo spomínanej učebnice. Vety znejú: Ő svi taki őt hullat. Ői svii kojti őtjé hullat. Prvá z nich znamená môj otec je bohatý, zatiaľ čo druhá znamená moji bratia sú bohatí. (Otázka pre pozorných čitateľov: ako sa povie v jazyku išhi „bratia“ a ako „bohatý“? Pomôcka: ő je určitý člen, ako anglické the alebo nemecké der.) Okrem jazyka išhi, ktorý má tisícky slov a prepracovanú gramatiku, sa Stuchlík postupne oboznámil s celým bohato štruktúrovaným svetom planetoidu Thetis, s jeho detailnou históriou a kultúrou, s ďalšími pätnástimi jazykmi (ktoré však boli často oveľa menej rozvinuté ako jazyk išhi) a napokon aj s veľmi rôznorodými písmami, ktorými boli v týchto jazykoch napísané mýty, bájky, básne a dialógy v románoch. Stuchlík, ktorý sa už v tridsiatych rokoch venoval umeleckej – najmä výtvarnej – tvorbe duševne chorých pacientov, bol Lukešovým prípadom fascinovaný. Možnosť nahliadnuť do pacientovho vnútra prostredníctvom analýzy ním vymyslených jazykov musela byť pre psychiatra Stuchlíkovho formátu mimoriadne lákavá. Nehovoriac o tom, že Stuchlík, ktorý bol prvým propagátorom psychoanalytickej metódy v Českosloven - sku, celkom určite videl v takejto analýze aj nezanedbateľný terapeutický potenciál.

.antitéza
Počas niekoľkých rokov teda Stuchlík s Lukešom na viac či menej pravidelných stretnutiach rozoberajú jazyk išhi a postupne odhaľujú genézu jednotlivých slov. Pri slovách nessouse (rodina), tossenenande (uložiť) a yahussahloop (mýliť sa) nachádzajú pôvod v slovných spojeniach „kam se nesou?“, „to se nenajde“ a „já husa hloupá“. Iné slová, ako napríklad bákcher (krehký), temstchen (rečniť) a hullat (bohatý) pochádzajú z vlastných mien, v tomto prípade americkej tanečnice Josephiny Baker, gréckeho rétora Démosthéna a vinohradského mäsiara Huláta. Ďalšiu kategóriu tvoria slová evidentne prebraté z iných jazykov, ako naprí - klad henkrčín (šatka) z angličtiny, fajdal (bolesť) z maďarčiny alebo ékol (škola) z francúzštiny. Kapitolou samou osebe sú slová prebrané z latinčiny, ktoré majú takmer vždy rúhavý význam, ako napríklad klerus (dobytok), kablan (zločinec) alebo monsranc (rúhať sa).
Pri niektorých slovách vysvitá, že pochádzajú už z Lukešovho detstva a sú odvodené zo špecifickej situácie v rodine. Napríklad taki (otec) je zrejme čiastočnou ironizáciou otca, ktorý matke často pritakával, kojit (brat) má základ v dojčenom mladšom bratovi a helča (sestra) pochádza z mena Helena, ktoré bolo v rodine značne rozšírené.
Lukeš pri tomto rozoberaní jednotlivých slov jazyka išhi ochotne spolupracoval, čo mohlo v ideálnom prípade viesť k prinajmenšom dočasnému opusteniu alebo aspoň utlmeniu jeho bludnej predstavy o planetoide Thetis a manželke Dahorjáné. A mohlo by sa zdať, že na nejakú chvíľu sa to dokonca naozaj podarilo. Lukeš spísal vlastnú analýzu vzniku svojho jazyka, ktorú nazval „Umělý jazyk ISHI – výtvor psychopatického wunderkinda“. V tejto práci podrobne opísal, ako vytvoril vo veku šesť rokov akúsi jazykovú hru, ktorú potom v niekoľkých výrazných etapách rozšíril.
Nuž, ale nebol by to Lukeš, keby aj v tom nebola nejaká hra, mystifikácia a bláznov - stvo. Celá práca je napísaná (Lukešovým písmom) tak, ako keby ju napísal Stuchlík, ktorý je na titulnej strane uvedený ako jediný autor. O Lukešovi sa v práci celý čas hovorí ako o pacientovi a pri zbežnom čítaní máme pocit, že ide naozaj o dielo psychiatra. Mnohé z tejto presnej a jasnej analýzy postupnej genézy jazyka išhi dokonca Stuchlík prebral do úvodných kapitol svojej (žiaľ, nikdy nedokončenej) práce Neofatické polyglotie psychotiků.
A ako dopadol planetoid Thetis? V novej Lukešovej verzii to bola jednoducho fikcia, objavujúca sa v jeho románoch, ktoré začal písať ešte v detskom veku.

.syntéza
Lenže uznanie fiktívnosti planetoidu Thetis znamenalo uznanie fiktívnosti Dahorjáné a to by jej predsa Lukeš neurobil. A tak píše v roku 1956 Suchlíkovi list, v ktorom obidve predchádzajúce – navzájom celkom nekompatibilné – verzie o pôvode jazyka išhi spája s ľahkosťou sebe vlastnou. Uvádza, že ako mladý muž Dahorjáné skutočne zachránil z trosiek kozmickej lode a že táto záchrana je úvodnou kapitolou jedného z románov, ktoré začal písať už ako dieťa. Vrcholom jeho geniálne bláznivého mystifikačného kolotoča sú vety: „Důležité je uvésti, že podle nynějšího stavu mého ,bludu’ veškeré mapy, slovníky, kroniky, memoáry Dr. Quentina, a last not least i můj cestopis Pěšky napříč Marmokojem byly nalezeny v kufrech v troskách onoho astronského aeroplánu a takovým způsobem vlastně dostala se astronská išhovská kultůra na tento svět a do mých rukou. Dahorjáné pak mne naučila hovořiti išhovsky i jinými jazyky. Toto je ovšem velmi pozdní koncepce, kterou jsem v dětství zřejmě nechoval a která vznikla až v roce 1935.“
A o pár riadkov ďalej oboznamuje Stuchlíka s odzbrojujúcou otvorenosťou s anatomickými zvláštnosťami svojej nepozemskej manželky: „Měla pod normálními prsy ještě druhé menší prsíčky s dráždivými bradavkami, jimž Išhovci říkají lidově ői titini a vědecky ői favjedžabi“ – ale to už sme sa od umelých jazykov dostali hádam priďaleko.

.15 minút slávy
Až do poststalinského odmäku nemohol Stuchlík publikovať ani verejne vystupovať. Prvý raz preto oboznámil odborné kruhy s Lukešovovými jazykmi (pri prísnom zachovaní pacientovej anonymity) na niekoľkých prednáškach v roku 1956. Pražskú prednášku v Kruhu moderných filológov ČSAV si prišiel vypočuť aj samotný Lukeš a hneď na druhý deň poslal Stuchlíkovi svoje podrobne zdôvodnené hodnotenie (všeobecná a teoretická časť – výborne, referát o pacientovi – dobre, slovný sprievod k ukážkam – dostatočne, dotazy a debata – celkom nedostatočne). V roku 1958 posiela Stuchlík do časopisu Vesmír populárny článok O novotvarech řeči a písma, v ktorom sa spomína aj Lukešov prípad. Na základe tohto článku vychádza v časopise Svobodné slovo krátky text Muž, který vytvořil 16 jazyků, ktorý preberá viedenská pobočka agentúry United Press.
O mužovi, ktorého novinári nazvali Wladimir X, sa krátky čas píše v rôznych svetových bulvárnych plátkoch, ale po krátkej chvíľke záujem upadá.
Stuchlík píše o Lukešovom prípade do mnohých zahraničných odborných časopisov, články vzbudzujú záujem, ale len v úzkych odborných kruhoch. Na sklonku roku 1967 Jaroslav Stuchlík umiera, o tri roky neskôr Lukeš sám žiada o hospitalizáciu v psychiatrickom ústave a v rôznych zariadeniach pre duševne chorých žije až do svojej smrti v roku 1977.
O znovuobjavenie obidvoch mužov sa až v 90. rokoch pričiní Vladimír Borecký. Ale to už je iná história (niečo o nej píšeme vo .fenoméne na nasledujúcich stranách).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite