Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nice try

.daniel Bútora .časopis .komentáre

Mohla to byť najprirodzenejšia a možno aj najzmysluplnejšia iniciatíva českého predsedníctva Európskej únie – východné partnerstvo, obracajúce európsku pozornosť k prehliadaným susedom na východ od Čiernej nad Tisou.

Mohla to byť najprirodzenejšia a možno aj najzmysluplnejšia iniciatíva českého predsedníctva Európskej únie – východné partnerstvo, obracajúce európsku pozornosť k prehliadaným susedom na východ od Čiernej nad Tisou.
Do Prahy boli pozvané tri krajiny v bezprostrednom susedstve Únie (Bielorusko, Ukrajina, Moldavsko) a tri krajiny z Kaukazu (Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan). Kto iný ako ten, kto bol v minulosti Západom hanebne odignorovaný (Mníchov) a kto sa neskôr ocitol na 40 rokov na „zlej strane“ železnej opony, má mať empatiu voči tým, ktorí doteraz zostávajú na periférii bohatého a slobodného sveta? Pražský summit bol však zatienený oslabeným českým predsedníctvom po páde Topolánkovej vlády. Namiesto kompletnej EÚ v plnej zostave prišla spomedzi veľkých hráčov iba Merkelová. Ostatní - Sarkozy, Brown, Berlusconi či Zapatero – zostali doma, čím symbolický význam summitu okresali. Od Sarkozyho to aj všetci čakali, dobre informovaný spravodajca Financial Times však tvrdí, že súkromné české komentáre najmä ohľadom Brownovej neúčasti na schôdzke v Prahe „neboli publikovateľné“.

Česká iniciatíva bola dôležitá aj preto, že samotná EÚ nemá vo svojej východnej politike jasno. Hoci Ukrajina, Moldavsko, Gruzínsko či Arménsko majú kdesi v budúcnosti prisľúbené členstvo v EÚ, už doterajšie východné rozširovanie ukazuje značné rozdiely medzi starými a novými členmi, či už v nuansoch politiky a občianskej spoločnosti alebo (počas súčasnej krízy) v hospodárstve. Čím ďalej na východ, tým sú tieto rozdiely väčšie, a tým je ich vnútorné smerovanie a kompatibilita s Európou otáznejšia. Ďalším dôvodom európskej zdržanlivosti je Rusko, ktoré aj po takmer dvoch desaťročiach od straty svojho impéria vníma tieto krajiny ako územie, na ktoré má nárok; Rusko, ktoré drží Európu pod krkom kohútikmi plynu a ropy; a Rusko, ktoré je ochotné v prípade sporov so svojimi susedmi bez váhania použiť silu tak ako vlani voči Gruzínsku. Tieto posledné dôvody sú však zároveň argumentmi pre to, aby Európa aspoň uvažovala, ako ďalej.
Symbolika summitu v Prahe mala byť dôležitá aj preto, že nateraz Únia východným štátom neponúka veľa, ak len neuveríme, že 600 miliónov eur niečo vyrieši. Asi najdôležitejšie je rozšírenie voľného obchodu a bezpečnostná spolupráca, a postupné zbližovanie vnútorného prostredia s Úniou (vláda zákona, ľudské práva...). V samotnej bezpečnosti ponúka viac NATO, ktoré v Gruzínsku minulý týždeň začalo vojenské cvičenie. Ale členstvo v oboch organizáciách je pre tých, ktorí majú záujem, v nedohľadne, a dokonca aj voľnejšia vízová politika voči EÚ je vo výhľade až „dlhodobo“.
Na pražskom summite všetci od Merkelovej po Klausa opakovali, že iniciatíva nie je namierená proti Rusku. To však nie je rozhodujúca otázka – rozhodujúce je, kto bude mať v spolupráci s východnou Európou viac odhodlania – Rusko alebo Západ? Všetkých šesť krajín, pozvaných do Prahy, má svoje elity rozdelené na časť, ktorá vidí budúcnosť v úzkej spolupráci so Západom, a na časť, ktorá inklinuje k súčasnému ruskému modelu, ktorý sa s nuansom demokracie a občianskej spoločnosti až tak veľmi nevenuje. Topolánka, ktorý sa pokúsil celú Európu dokopať k povzbudeniu tých prvých, možno oceniť obľúbenou frázou „Nice try!“ Aj ľudia s povrchnou znalosťou angličtiny vedia, že dobroprajní Američania takto ocenia aj tých, ktorým sa ich dobre mienený pokus celkom nevydaril. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite