Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Nečudujem sa, že sú muži, ktorí sa nezaobídu bez sluhov. Nie preto, aby sa mohli cítiť pánmi. Preto, že si nedokážu poradiť s bežnými praktickými vecami. Samozrejme sluha, to znie ponižujúco.

Nečudujem sa, že sú muži, ktorí sa nezaobídu bez sluhov. Nie preto, aby sa mohli cítiť pánmi. Preto, že si nedokážu poradiť s bežnými praktickými vecami. Samozrejme sluha, to znie ponižujúco.
Najmä v spoločnosti, ktorá je skôr zvyknutá na prisluhovačov. Takže sluhu nahradíme spoločníkom. Spoločník je rovnocenná bytosť. Neposluhuje, neponižuje sa, nie je to poddaný, otrok, majetok niekoho iného. Je to naslovovzatý občan, má svoju hrdosť, dokonca aj volebné právo. Akurát má špeciálne úlohy. Jeho poslaním je vybavovať praktické veci pre človeka, ktorému robí spoločníka. Pretože nie všetci dokážu všetko. Existujú ľudia v praktických otázkach bezradní. A to je ešte dosť slabé slovo. Napríklad taký...ja. Nielenže som bezradný, som absolútne dezorientovaný, podlieham spočiatku ľahkej, neskôr ťažšej hystérii a rúca sa mi svet. Napríklad. Nedávno som bol v spoločnosti. Vonku. Krásne počasie, radostná nálada, pohodička. Sveta žiť. Bol som tam autom. Krútil sa okolo neho môj priateľ a všelijako dvíhal obočie. Bol som presvedčený, že to auto obdivuje, že mi ho aj trochu závidí. Mýlil som sa. Upozornil ma, že mi chýba predná poznávacia značka.
Okamžite som utekal k predku auta, a naozaj. Chýbala. Mimochodom, je zvláštne, že som sa musel ísť presvedčiť. Ako keby som mu neveril. Ale mal pravdu. Takže som sa išiel pozrieť dozadu a tá nechýbala. Postupne sa okolo auta začali zhromažďovať zvedavci. Začali radiť. Niektorí hovorili, že sa im to tiež stalo, lebo sa strašne kradne. Iní ma upozorňovali, že mám okamžite volať políciu, lebo tá značka už môže byť na kradnutom aute. Ďalší ma len ľutovali a povzbudzovali. Bol som čoraz zúfalejší. Vedel som, čo to znamená. Ísť vybavovať na úrady. Moja smrť. Nová značka, nové číslo, nový technický preukaz, nový preukaz na parkovanie. Bolo po nálade. Celé odpoludnie som myslel len na to, aké nepríjemnosti ma čakajú. Všetci okolo mali dobrú náladu, môj problém pre nich dávno prestal existovať, ostal som s ním sám. Moja žena s dcérou ma tiež nepodržali. Povedali, vraj aby som si z toho nič nerobil /!/. Chvíľu som sa o to aj pokúšal, ale nešlo to. Vŕtalo mi v hlave, či mi tú značku ukradli a ak áno, prečo neukradli aj tú zadnú, alebo či som ju niekde stratil, či neodpadla pri nejakom drobnom náraze a ak, tak kde a kedy. Keby som bol v tej chvíli mal pri sebe spoločníka (krycí názov pre sluhu) už by ma od starostí odbremenil, lebo by začal konať. Takto som musel začať konať ja. Zavolal som stopäťdesiatosmičku (to mi poradila dcéra, ja som netušil, že nejaká stopäťdesiatosmička existuje) a vysvetlil som im, čo sa stalo. Opýtali sa, kde bývam a povedali, kam to mám ísť hlásiť. Vrátil som sa domov a vybral som sa na políciu. Medzitým mi napadlo, že pred dvoma dňami som zaparkoval v podzemnom parkovisku známeho hotela. Keďže parkovacie boxy sú úzke a moje auto široké, trochu som ho oškrel a ťukol do steny. Ktovie, či značka neodpadla tam. Prišiel som do hotela a opýtal som sa, či náhodou.. bola tam. Bol som šťastný. Mal som takú dobrú náladu, ako keby sme boli vyhrali nad Čechmi v hokeji. Prišiel som domov a zistil som, že som niekde stratil vodičský preukaz. Keby som mal spoločníka (krycí názov), toto všetko by som nemusel zažiť. Ale zase by nebolo o čom písať. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite