Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Triumf nevzdelanosti

.martin Hanus .časopis .literatúra

Nie všetci provokatéri inšpirujú na zamyslenie. Viedenský profesor filozofie Konrad Paul Liessmann je však ten typ provokatéra, ktorý sa dokáže prenikavo vysmiať modlám súčasného sveta. Jeho posledná kniha by mala byť povinným čítaním určeným nielen

Nie všetci provokatéri inšpirujú na zamyslenie. Viedenský profesor filozofie Konrad Paul Liessmann je však ten typ provokatéra, ktorý sa dokáže prenikavo vysmiať modlám súčasného sveta. Jeho posledná kniha by mala byť povinným čítaním určeným nielen  európskym ministrom školstva.


Žijeme v poznatkovej ekonomike, na (nielen) európskych univerzitách študuje toľko študentov ako nikdy predtým, všetky stupne škôl prechádzajú zásadnými reformami, testami ako PISA či  rankingami univerzít meriame ako nikdy predtým úroveň vzdelania, európske aj národné dokumenty sa hemžia spojeniami, ako celoživotné vzdelávanie, centrá excelentnosti, dôraz na zručnosti a kompetencie. Áno, všetko nasvedčuje tomu, že dnes máme jedinečné privilégium žiť vo vzdelanostnej spoločnosti, pre ktorú sú poznanie a učenie tými najvyššími hodnotami.
Konrad P. Liessmann však vo svojej polemickej eseji (a polemika je to veru treskúca) Teória nevzdelanosti toto zdanie pomerne presvedčivo vyvracia. Ľavicovo zmýšľajúci filozof, ktorý bol v mladosti rovnako ako rakúska spisovateľka Elfriede Jelinek členom organizácie Marxisticko-leninistických študentov, ponúka zhruba nasledovný pohľad: dnešná vzdelávacia politika sa totálne odklonila od humanistických ideálov, ktoré stanovili ako cieľ univerzity formovať múdrych a učených ľudí.
Ako píše Liessmann, veda aj technika boli totiž len „prostriedkom na dosiahnutie konečného zámeru, ktorému vzdelanie slúži – sebapoznaniu a slobode".  Autor aj na osobnom príbehu ukazuje, že teraz vládne ideál skôr opačný: ako vedúci študijných plánov na Fakulte pre filozofiu a vedu o vzdelaní Viedenskej univerzity bol vraj poverený, aby ukončil štúdium filozofie. Príčinou bol zrejme mizivý záujem študentov, pre filozofa je to dôkaz, že súčasná univerzita nemá ambíciu vychovávať rozhľadených a mysliacich učencov, ale masy fachidiotov. Tí sú dnes len nevyhnutným produktom rôznych módnych trendov či ideológií a ešte častejšie aktuálnych ekonomických záujmov. Liessmann je značne znechutený aj zo zavádzania firemnej kultúry do vzdelávania: „ (...) to, že sa jednoduché vety a nabubrené pojmy premietajú cez power-point a potom ich prednášajúci prosto predčíta, je výrazom pohŕdania poslucháčmi a absolútnou stratou toho, čomu sa kedysi hovorila prednášková kultúra". K úpadku vzdelanosti podľa filozofa smerujú aj ustavične deklarované snahy o reformu či súčasné kritériá hodnotenia škôl. Liessmann to trefne nazýva „kvantifikačný syndróm", keď sa za znak kvality vzdelávania vyhlasuje počet študentov, počet absolventov, počet skúšok, počet zahraničných pobytov, počet osôb z cudziny, počet habilitovaných, podiel žien medzi pedagógmi a podobne. Univerzita sa tak zriekla toho najvznešenejšieho úsilia hľadať pravdu o sebe a o svete, úsilia o autonómne myslenie, ktorému študenti kedysi „v osamelosti a slobode" zasväcovali roky štúdia. Podstatné sú dnes úžitkovosť, trendové požiadavky doby, čo vedie k plochej ekonomizácii vzdelávania.
Skeptik by sa však mohol opýtať: nie je to, čo Liessmann tak nekompromisne kritizuje, len nevyhnutnou daňou za to, že vzdelanie sa oproti minulým storočiam (chvalabohu) sprístupnilo širokým masám? Prečo autor rovno nenapíše, že univerzity by mali byť ako kedysi prístupné
trom-štyrom, a nie ako dnes 30 percentám populácie? Je škoda, že túto racionálnu výhradu odbavuje filozof iba v krátkom odseku, kde tvrdí, že aj na masových univerzitách sa dá uskutočňovať prvotriedny výskum a aj tu možno aktívnych a nadaných študentov povzbudzovať na profiláciu v duchu klasických ideálov. Tu sa dostávame k slabšej stránke polemickej knihy: na jednej strane by jej neublížilo, keby bola o 20 strán kratšia. Na druhej strane by zniesla menej kategorických tvrdení a viac rozvedených argumentov. Napriek všetkému však Liessmannove lamentácie v dnešnej vzdelávacej (s)púšti pôsobia neraz ako oáza zdravého rozumu.       

Konrad Paul Liessmann, Teorie nevzdělanosti, Omyly společnosti vědění, Academia, 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite