Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rasizmom proti rasizmu

.ivo Samson .časopis .kritická príloha

Organizácia Spojených národov, nereformovaná a zrejme aj beznádejne nereformovateľná, má problémy s vlastným, v nej samej bujnejúcim rasizmom, rasovou a náboženskou nenávisťou i xenofóbiou.

Organizácia Spojených národov, nereformovaná a zrejme aj beznádejne nereformovateľná, má problémy s vlastným, v nej samej bujnejúcim rasizmom, rasovou a náboženskou nenávisťou i xenofóbiou.


V apríli tohto roku zorganizovala OSN pod hlavičkou UNESCO už štvrtýkrát Svetovú konferenciu proti rasizmu (plným názvom Svetová konferencia proti rasizmu, rasovej diskriminácii, xenofóbii a súvisiacej intolerancii). Prvé dve z týchto konferencií sa konali v Ženeve v rokoch 1978 a 1983 a ako téma im dominoval najmä apartheid a rasová segregácia v Južnej Afrike. Bola to téma, ktorá nevyvolávala nijaké výraznejšie spory a „reálne“ demokracie (tie ľudové, rozumej komunistické a komunistami podporované) sa v odsudzovaní apartheidu nijako nelíšili od „pseudodemokracií“ (rozumej tých západných).

.premenlivosť hodnôt
Medzi rokmi 1983 a 2001, keď sa v juhoafrickom Durbane konala zatiaľ predposledná konferencia proti rasizmu, zažil svet niekoľko politických aj geopolitických zemetrasení. Režim apartheidu v Južnej Afrike rezignoval a takzvaným ľudovým demokraciám sa podlomili prehnité totalitné, protidemokratické a výsostne protiľudové nohy. Krátko po tom, v prvej vojne v Zálive, demonštrovali Spojené štáty americké svoju pozíciu superveľmoci. Na pôde Valného zhromaždenia OSN zrušili známu rasistickú rezolúciu č. 3379 z roku 1975, ktorá nehanebne tvrdila, že „sionizmus je rasizmus“. Vtedy, v roku 1975, za ňu hlasovali takmer všetky nedemokratické štáty vrátane, samozrejme, komunistického Československa. V roku 1991 zrušilo Valné zhromaždenie OSN túto rezolúciu inou rezolúciou (č. 4686), ktorá, ako by sa predtým nič nebolo stalo, tvrdila niečo úplne opačné: sionizmus nie je rasizmus. A odhlasovalo to, navyše, v nevídanom pomere hlasov 111:25. Proti zrušeniu sa postavili zväčša len moslimské krajiny a tie „ľudové demokracie“, ktoré globálne politické zemetrasenia zatiaľ prežili, ako Severná Kórea či Kuba. Súčasne s kolapsom vtedajšej bipolarity však explodovala nespokojnosť vo veľkej časti moslimského a vôbec protizápadného sveta, ktorý rozpadom ZSSR a jeho satelitného súostrovia stratil mocného a štedrého spojenca. Frustráciu umocňovalo zrušenie rezolúcie VZ OSN č. 3379, ale i sľubný začiatok mierového procesu medzi Izraelom a palestínskymi Arabmi, ktorý vydesil tak islamistov, ako aj sekulárnych arabských diktátorov.  Mier v Palestíne a vznik neagresívneho palestínskeho štátu – teda to riešenie v podobe dvoch štátov, ktoré arabský svet od roku 1947 väčšinovo odmieta – by znamenal debakel polstoročného a finančne aj vojensky kolosálne podporovaného úsilia o etnicky vyčistenú, arabizovanú a islamizovanú Palestínu.
Mierovému riešeniu sa podarilo zabrániť len pomocou prebudenia nahromadenej agresie počas takzvanej druhej intifády po stroskotaní dohôd v Camp Davide v júli 2000, kde palestínska strana odmietla neuveriteľne stupídne izraelské ústupky. Po pamätnom kameňovaní veriacich pri Múre nárekov 29. septembra 2000 sa začala „intifáda“ naostro a sprevádzali ju samovražedné a finančne – pre rodiny páchateľov – rozprávkovo honorované bitúnky izraelských civilistov. Na tie neschopná izraelská vláda hľadala účinnú odpoveď len pomaly. To nesmierne posmelilo radikálne prúdy v rozvojovom a najmä moslimskom svete pri príprave tretej konferencie proti rasizmu v Durbane v septembri 2001, ktorá sa, mimochodom, konala len niekoľko dní pred útokom na USA 11. septembra 2001.

.durban I a historické krivdy
V tejto atmosfére vybičovaných nádejí aj sklamaní sa konala konferencia, ktorá sa stala symbolom víťazstva rasovej nenávisti a patologickej pomstychtivosti. Súčasťou tejto konferencie, podobne ako tej nedávnej z 20. – 24. apríla 2009, boli takzvané prípravné výbory, ktorých úlohou bolo najmä vypracovanie návrhu záverečnej deklarácie. Proti vôli západoeurópskych a zvyšných západných štátov, ako sú USA, Kanada, Austrália, Japonsko či Nový Zéland, sa prípravná agenda nesústredila ani tak na prejavy rasizmu, otrokárstva či neokolonializmu v rozvojovom svete, ale na otázky kolonializmu a otrokárstva v minulosti. Aby bolo jasné: nešlo o kompenzáciu napríklad za arabské otrokárstvo či arabský kolonializmus a neokolonializmus voči čiernym Afričanom alebo Európanom z čias historickej arabskej expanzie. Ani o kompenzácie, ktoré by malo odviesť Rusko za ruskú a napokon sovietsku kolonizáciu, zotročenie a etnickú genocídu národov Sibíri, Strednej Ázie či neskôr trebárs pobaltských krajín. Nediskutovalo sa ani o odčinení čínskych masakier na Tibeťanoch. Nie, otvorene aj v kontexte sa diskutovalo o historickom otrokárstve a kolonializme západných krajín. Návrh rezolúcie však neobsahoval, napriek niektorým pokusom, požiadavku aplikácie princípu odčinenia a morálneho odsúdenia kolonializmu a otrokárstva na obdobie, keď tieto princípy neboli obsiahnuté v medzinárodnom práve. Colin Powell, vtedajší minister zahraničia USA, sa na margo kompenzácií teatrálne počudoval: má ako Afroameričan a potomok otrokov „kasírovať“ odškodnenie alebo naňho má ako privilegovaný príslušník americkej elity prispievať? A komu? 
Napriek tomu, že návrh deklarácie sa začal utápať v právnych formuláciách a v debate, ktoré pojmy treba uviesť v zátvorkách, konferencii v tomto štádiu ešte nehrozila morálna diskreditácia a medzinárodný škandál. Ak text neobviňoval z kolonializmu a otrokárstva selektívne iba západné krajiny, bolo tieto previnenia možné smerovať  teoreticky proti väčšine účastníkov vrátane afrických krajín.
Faktor, ktorý nakoniec spôsobil zlyhanie tejto konferencie, ako aj neslávny koniec jej pokračovania („Durbanskej hodnotiacej konferencie“) v roku 2009, sa volal sionizmus.

.neoantisemitizmus a antisionizmus
Francúzsky filozof Pierre-André Taguieff datuje vznik nového („oprášeného“) antisemitizmu do roku 1967, keď sa rozplynuli otvorene hlásané nádeje niektorých arabských krajín (a bývalého komunistického „tábora mieru“) o „vyhnaní Židov do mora“. Targuieff tvrdí, že prvá vlna toho, čo nazýva „la nouvelle judéophobie“ sa v arabsko-moslimskom svete a v sovietskej sfére vplyvu objavila po porážke arabských armád v šesťdňovej vojne v roku 1967. Nový antisemitizmus sa tak úspešne pokúsil nadobudnúť morálnu a medzinárodnú legitimitu v antisionizme. Pôvodný antisemitizmus, ktorý sa zakladal na náboženských (hlavne kresťanských) predsudkoch, na rasizme (žiaľ, opäť najmä tom európskom) i na nacionalizme a bol skôr doménou politickej pravice, začal teraz vystavovať „antirasizmus“ a „antinacionalizmus“.

V podobe antisionizmu získala pôvodná pravica kľúčového spojenca v dezorientovaných ľavicových prúdoch, ktoré teraz mohli bez začervenania nadviazať na štátnu antisionistickú verziu antisemitizmu v totalitných ľudových demokraciách sovietskeho bloku z prelomu 40. a 50. rokov 20. storočia.
K výbave nového antisemitizmu patrili ideové prvky, ktoré spojili pravicu a ľavicu do jedinečnej a dodnes prosperujúcej aliancie. Vágne ideologické výkriky ako antiimperializmus a antikolonializmus sa zhmotňovali v paranoidnom antiamerikanizme a antiglobalizme, pričom prototyp kozmopolitu – „večný žid“ – ktorý nikam nepatrí, sa stal kultovým symbolom svetového zla. A to, paradoxne, v čase, keď práve začal opäť niekam patriť, a síce tam, odkiaľ ho kedysi vyhnal a vyháňal európsky a arabský kolonializmus. Účelovému neoantisemitskému spojenectvu medzi pravicou a ľavicou neprekáža ani popieranie holokaustu, teda „osvienčimská lož“. Za tú zvyknú ľavicoví „kritici Izraela“ svojich pravicových a islamských kolegov vždy len tak priateľsky pokarhať, ale aliancia funguje ďalej, pretože ideologické prepojenie záujmov a provokácie Izraela (úspešne existuje, na útoky niekedy reaguje aj protiútokmi a jeho „židovská“ pôrodnosť začína doháňať tú arabskú) sú pre ňu príliš veľkým ponížením.
Tento nový antisemitizmus, ktorý v sebe spája živočíšny rasový motív (prípad politickej pravice), náboženskú nenávisť a žiarlivosť odôvodnenú moslimským kánonom, degenerovanú kresťanskú tradíciu i „ideologický antisemitizmus“, diktoval priebeh konferencie v Durbane v roku 2001.
Novým maskotom neoantisemitov sa tu stali tí nešťastní Arabi, ktorí po roku 1948 skončili ako utečenci mimo Izraela. Len, ako občas priznávajú už aj arabské zdroje, ich zväčša vyhnala nie izraelská bojová mašinéria, ale arabská propaganda, ktorá ich vyzývala na odchod z územia židovského štátu. Sľubovali im, že sa vzápätí vrátia, len čo tam arabské ozbrojené sily urobia „poriadok“. Nuž, čakajú dodnes a tí najmladší z tých pôvodných utečencov majú práve teraz rovných 61 rokov.  
Konferencia v Durbane v roku 2001 sa už v prípravnom konaní zvrhla na nefalšované antisionistické orgie. Napriek tomu, že rezolúcia č. 3359 („sionizmus je rasizmus“) bola samotnou OSN už dávno zrušená, „revolučné“ štáty sa do návrhu deklarácie z Durbanu snažili prepašovať text, ktorý túto rasistickú obludnosť kriesil: prosto sionizmus je rasizmus a hotovo.  Pokusy oživiť túto modernú mutáciu antisemitizmu viedli vtedajšiu americkú (Bushovu) administratívu k varovaniu, že ak sa vedenie konferencie nepostaví proti invektívam na adresu Izraela, alebo proti porovnávaniu utrpenia Palestínčanov s holokaustom, USA z konferencie odídu. Do záverečnej deklarácie sa aj napriek tomuto varovaniu dostali jednostranné slogany o „utrpení Palestínčanov pod cudzou okupáciou“, zatiaľ čo na neporovnateľne väčšie utrpenia, ba plánové genocídy iných národov (vrátane izraelských civilistov) sa pozabudlo. Spomínalo sa právo palestínskeho ľudu na sebaurčenie, ale mlčalo sa o sabotovaní tohto práva zo strany pohlavárov Hamasu aj o tom, že to isté právo Hamas upiera druhej strane. V paragrafe 65 záverečnej deklarácie zistíme, že utečenci majú právo na návrat do svojich domovov. Nedozvieme sa však, či ide aj o práva odsunutých Nemcov na návrat do Poľska. Alebo Čečenov do Čečenska, Arménov do Turecka alebo Kubáncov na Kubu. A najmä nezistíme, či sa právo na návrat týka práva Židov vracať sa na územie dnešnej Palestínskej autonómie. Dokument totiž vôbec nedefinuje kategóriu „utečenec“: je to ten, kto musel opustiť alebo dobrovoľne opustil svoj domov? Alebo sú to aj ich potomkovia druhej, piatej, desiatej generácie, ktorí majú právo na návrat na územie cudzieho štátu? Americké hrozby síce viedli k tomu, že pôvodný návrh záverečného vyhlásenia sa zmiernil, ale text stále obsahoval xenofóbne slogany ako „rasistické praktiky sionizmu“. To stačilo. Bývalý (zomrel v roku 2008) kongresman za Demokratickú stranu a jediný člen Kongresu, ktorý sám prežil holokaust, Tom Lantos, oznámil, že konferenciu „sprznil arabský a islamský extrémizmus“. USA aj Izrael z konferencie odišli a odchod USA vyvolal obavu, že podujatie opustí aj Kanada a niektoré ďalšie západné štáty. To pozitívne ovplyvnilo znenie konečnej deklarácie, ktorá už neobsahovala otvorené antisemitské („antisionistické“) výpady.
Iné to bolo s mimovládnymi organizáciami, ktoré – výdatne podporované bohatými arabskými aj americkými (okrem iných aj Rockfeller Foundation či MacAthur Foundation) nadáciami usporiadali Fórum mimovládnych organizácií. Záverečný dokument tohto fóra natoľko pripomínal dikciu hitlerovského „Stürmera“, že sa od neho nakoniec dištancovali aj také organizácie ako Human Rights Watch alebo Amnesty International. Žiaľ, až „potom“. Z fóra, na rozdiel od niektorých iných „protiprúdových“ mimovládok, nedokázali však demonštratívne odísť. Samotná Mary Robinsonová, generálna tajomníčka konferencie, označila mimovládne fórum za podujatie, kde sa prejavil „hrozný antisemitizmus“, najmä v diskusiách. Ani táto neskorá kritika rasistických antisemitských výčinov však kariéru tejto dámy nezachránila. USA presadili jej odstránenie z postu Vysokej komisárky OSN pre ľudské práva pre neschopnosť.   

.metamorfózy ľudských práv v OSN
S konferenciami proti rasizmu, najmä s tými poslednými dvoma, je úzko previazaná existencia dvoch inštitúcií, ktorých záber je širší ako agenda konferencií proti rasizmu. Týka sa vzťahu integrácie špecifického (konferencie) do všeobecného (inštitúcie). Fakticky ide o jednu a tú istú zmutovanú inštitúciu. Je ňou nedávno (2006) vytvorená Rada OSN pre ľudské práva, ktorá nahradila predchádzajúcu Komisiu OSN pre ľudské práva. Tá fungovala pred vznikom Rady celých 60 rokov, ale jej zloženie vyvolávalo pred rokom 2006 žalúdočné problémy v krajinách s menej hrošou kožou. Táto komisia mala totiž byť kľúčovou inštitúciou OSN pre ľudské práva, ich dodržiavanie aj ochranu. Vzrastajúcu morálnu infláciu v OSN a jej irelevantnosť dokladovalo 53-členné zloženie Komisie. V poslednom roku jej existencie v nej nájdeme také tragické ľudsko-právne entity ako Zimbabwe i Nigériu, Sudán aj ľudovú Čínu, Saudskú Arábiu i Kubu, pričom prominentné miesto v nej predtým zaujímali aj ďalšie ľudsko-právne „vzory“ vrátane Líbye, Sýrie či Alžírska. Práve zvolenie Sudánu – krajiny, ktorá dlhodobo praktikuje etnické čistky a masakry – do Komisie v roku 2004 spôsobilo, že USA z tejto inštitúcie odišli.  
OSN sa preto pokúsila o nový odev pre svoju elitnú ľudsko-právnu výkladnú skriňu tým, že Komisiu nahradila Radou. Zámer zriadiť novú medzivládnu organizáciu so sídlom v Ženeve prešiel vo Valnom zhromaždení OSN bez problémov a našli sa len štyri krajiny (medzi nimi, samozrejme, starí hriešnici USA a Izrael), ktoré už vtedy došli k presvedčeniu, že starého psa novým kúskom nenaučíš. Namietali, že ani nová inštitúcia neobsahuje dostatočné záruky, že sa jej členmi nestanú štáty, ktoré arogantne porušujú ľudské práva. V novej 47-člennej základni sa, podľa rozdielneho kalendára trvania členstva, ocitli popri demokratických krajinách (mimochodom od roku 2008 aj vrátane Slovenska), opäť ľudová Čína aj Rusko, Saudská Arábia, Nigéria i Kuba, teda všetko krajiny, ktoré môžu monitorovať „podporu“ a „ochranu“ ľudských práv vo svete len vtedy, ak sa na vec dívame s veľkou dávkou humoru.
Agenda staronovej inštitúcie sa posunula aj v otázke hanenia („defamácie“) náboženstva. Pod defamáciou náboženstva sa tu prednostne rozumie islam, čo je výsledkom lobizmu 57-člennej a mocnej Organizácie islamskej konferencie. Mimochodom, len počas vyše jedného roka svojej existencie stihla Rada odsúdiť Izrael hneď pätnásťkrát, čo primalo dokonca vtedajšieho generálneho tajomníka OSN Kofi Annana, aby Radu kritizoval za to, že „neproporčne“ kritizuje Izrael a nevšíma si „závažnejších“ kríz ako je Darfúr. Neskôr sa podobne vyjadril aj zvlášť elastický nový generálny tajomník OSN Pan Ki-mún, ale čitateľ nech má na pamäti, že „funkcionári“ OSN sú diplomati a politici, ktorí chcú byť do svojich funkcií opätovane zvolení a ako takí mávajú špeciálne vlohy pre to, čo sa expresívne nazýva politická prostitúcia, slušnejšie pragmatizmus. Činnosť novej inštitúcie nevzbudzuje nádej, že by sa na ľudské práva pozeralo univerzálne. Náboženské práva sú postavené na roveň ľudským právam a hneď na počiatku svojej existencie prijala Rada (v pomere hlasov 23:11:13) rezolúciu – a nepomôže, že nezáväznú – v ktorej sa tvrdí, že hanobenie náboženstva je porušovaním ľudských práv. V praxi to môže znamenať, že napríklad karikatúry proroka Mohameda nutné odsudzovať a tým aj stíhať (?) ako porušovanie ľudských práv. Položenie ľudských a náboženských práv na jednu úroveň v sebe skrýva jednu veľkú hrozbu. Pri automatickej vulgarizácii tejto zásady, ako ju každodenne pozorujeme nie iba, ale predovšetkým v islamskom svete, vedie racionalizácia tejto paradigmy k tomu, že obrana vlastných ľudských práv sa rovná obrane svojho vlastného náboženstva. A obrátene, boj proti skutočným či domnelým porušovateľom vlastných náboženských princípov sa interpretuje ako legitímna obrana ľudských práv.  

.škandál na pokračovanie
„Durbanskú hodnotiacu konferenciu“ na jar 2009 v Ženeve zhodnotila po jej skončení generálna tajomníčka konferencie a Vysoká komisárka OSN pre ľudské práva v jednej osobe Nevi Pillayová ako „veľký úspech“. Bolo to však účelové vyhlásenie. Už sama príprava „Durbanu II“, ktorá sa naplno rozbehla zhruba dva roky pred otvorením konferencie, neveštila nič dobré. Jej realizáciu mal v rukách prípravný výbor, ktorému predsedala Líbya a spravodajcom bol zástupca Kuby... Medzi krajinami reprezentovanými v 18-člennom zbore podpredsedov bol aj Irán a jeho zástupca zohrával podľa monitoringu príprav najaktívnejšiu úlohu pri finalizovaní draftu záverečného vyhlásenia. Návrh predbežne prijatého „antirasistického manifestu“, ktorý v prípravnom výbore prešiel aj napriek tomu, že tam sedeli podpredsedovia množstva západných krajín, bol nielen „antisionistický“, ale vďaka úprimnosti predkladateľov aj neskrývane antisemitský.
Návrh záverečného dokumentu, ktorý mal byť napokon prezentovaný v Ženeve, bol pozoruhodný. Niektoré položky prezrádzajú podobnú posadnutosť iránskeho klerikalizmu („mulokracie“) „malým satanom“ ako počas pamätnej šiítskej revolúcie koncom 70. rokov 20. storočia. Návrh, ktorý brojil proti rasizmu a útlaku, si vôbec nevšímal zabíjania Palestínčanov, ktorých ich vlastní vodcovia, ukrytí v betónových bunkroch, vydali napospas izraelskej odplate. V návrhu sa neodsudzovali masakry, ktoré v Darfúre už roky beztrestne páchajú arabské komandá na čiernych Afričanoch a nespomína sa ani decimovanie kresťanov v Indonézii alebo v Egypte. Nie, z návrhu je nad slnko jasnejšie, že jediným svetovým „darebákom“, ktorý má na svedomí súčasné problémy modrej planéty, je Izrael. Pikantné je, že ani jedna z ďalších 191 členských krajín OSN sa v tomto texte priamo nespomína.
Dokument taxatívne vymenúva hriechy židovského štátu: zločiny proti ľudskosti a apartheid; bezpečnostná bariéra je vlastne „segregačný múr“; Izrael (nie náhodou Hamas, ako by si niekto mohol omylom myslieť) má na svedomí zabíjanie v Gaze. Dokument sa neobmedzuje na malého satana a ide ďalej: holokaust by sa mal prestať spomínať, pretože ide o pochybnú záležitosť; náboženstvo je – na rozdiel od fyzických osôb – „hanobiteľné“; pôsobenie médií by sa malo obmedziť „etickým kódexom správania“; zostavenie hierarchie obetí, kde na prvom mieste stoja moslimské menšiny – popieranie ich práv sa má hodnotiť ako „islamofóbia“; univerzálne, to jest nadetnické a nadnáboženské ľudské práva a slobody by sa mali nahradiť kategóriami ako „kultúrna odlišnosť“ či „kultúrne identity“; protiteroristické opatrenia západných krajín sú vlastne rasizmom; je potrebné zaviesť legislatívne opatrenia proti ohováraniu náboženstiev a náboženských osobností (znie to milo, ale vedzte, že autori tu nemali na mysli hanobenie judaizmu alebo hinduizmu...).      
Ako pripomína Anne Beyfalsky z kritickej monitorovacej misie „Eye on the UN“, ktorá tieto blúznenia sledovala na mieste činu, zarážajúce nebolo to, že tieto návrhy boli vznesené, ale to, že západné štáty neboli schopné presadiť v tomto predbežnom texte zmeny, ktoré by chránili ľudské práva a dali konferencii v predvečer jej konania dôstojnejšie smerovanie. Na tom nič nemení skutočnosť, že tieto fantazmagórie sa do úplne záverečného dokumentu nakoniec nedostali. Svoj účel splnili. Západní predstavitelia prípravného výboru už len tým, že svojou prítomnosťou tolerovali diskusiu o týchto otázkach, akceptovali demonštratívny nástup (vlastne „comeback“) „islamského storočia“.
Morálna bezmocnosť finančne mocných západných zástupcov sa vzápätí vypomstila. Ak v roku 2001 na protest proti rasizmu opustili podujatie proti rasizmu dve krajiny, v roku 2009 tam už deväť krajín neprišlo vôbec, ostatné západné krajiny alibisticky poslali delegácie zložené z podradných úradníkov a jedna krajina – predsednícka krajina EÚ (Česká republika) – konferenciu opustila hneď prvý deň po divokom prejave iránskeho prezidenta Ahmanídedžáda.

.bojkot konferencie a záverečný dokument
Zmätené a až psychopaticky vyznievajúce prípravy na Durban II viedli mnoho západných štátov k tomu, aby už vopred ohlásili čiastkový alebo úplný bojkot, teda aby na konferenciu poslali iba subalterných vládnych úradníkov, poprípade na ňu neprišli vôbec.
Vyše roka pred začiatkom konferencie ohlásila bojkot Kanada. Prípravy konferencie podľa kanadského ministerstva zahraničia neposkytovali záruku, že jej priebeh bude iný ako v roku 2001, keď sa konferencia „premenila na otvorenú propagáciu netolerancie a antisemitizmu a podkopala tak práve tie princípy OSN, ktoré by práve táto konferencia mala ochraňovať“.
Koncom roku 2008 ohlásil štrajk aj Izrael. Jeho vtedajšia ministerka zahraničia Cipi Livniová sucho konštatovala, že konferencia nemá nič spoločné s bojom proti rasizmu.
Kolotoč rušenia účasti pokračoval krátko pred začatím konferencie, keď na protest proti antiizraelskému, antisemitskému alebo priam rasistickému (Poľsko) priebehu príprav postupne ohlásili bojkot Taliansko, Austrália, Nemecko, Holandsko, Nový Zéland, Poľsko a deň pred jej začiatkom nakoniec aj Obamova Amerika. Absenciou hrozili aj niektoré ďalšie západné krajiny (EÚ), ale tie nakoniec vyriešili dilemu kompromisom – poslali podradných delegátov. Česká republika sa zúčastnila, ale svoju delegáciu stiahla hneď v prvý deň konferencie, keď na nej vystúpil iránsky prezident.
EÚ sa opäť ukázala vo svojej hybridnej zahraničnopolitickej podobe. Dvadsaťtri jej zúčastnených delegácií síce pri prejave iránskeho prezidenta opustilo sálu, ale 22 z nich sa po prejave vrátilo ku svojim kolegom z iných krajín, ktorí si Ahmanínedžáda vypočuli a značná časť z nich mu aj búrlivo zatlieskala.    
Bojkot a obava z toho, že aj ďalšie krajiny by za sebou v Ženeve zabuchli dvere, spôsobili, že záverečná deklarácia bola, čudujsasvete, kultivovaná. Očakávané antisemitské a antisionistické výpady sa do nej nedostali. Za mnohými z celkových 143 paragrafov je možné nájsť skrytý antisionizmus, ale Izrael sa v dokumente nespomína. Chýba aj zákerná pasáž o tom, že hanobenie náboženstva rovná sa rasizmus. To, čo urobilo z tejto konferencie festival rasizmu, však nie je záverečný dokument. Ten sa stal makulatúrou ešte predtým, než ho vytlačili.  

.ahmadínedžád ako superstar 
Absurdita deklamovaného antirasizmu, antixenofóbie a antiintolerantnosti  konferencie sa najplastickejšie prejavila po tom, čo iránsky prezident Ahmanídedžád prijal pozvanie a umožnili mu vystúpiť hneď v prvý deň. Zlomyseľnosť kalendára chcela, aby to bolo v deň výročia okrúhlych narodenín Adolfa Hitlera. Ahmadínedžád drasticky znížil význam už vopred poníženej konferencie a bol napokon, ako hlava štátu, funkčne jediným najvyšším predstaviteľom, ktorý na nej vystúpil.
Akceptovanie jeho účasti rozvírilo diskusiu o „práve na vlastný názor“. Keď švajčiarskeho prezidenta kritizovali za to, že osobne prijal a privítal rasistického politika a navyše formálneho šéfa štátu, ktorý napriek podpisu Iránu pod Zmluvou o nešírení (NPT) a napriek odsúdeniu zo strany Bezpečnostnej rady OSN pokračuje vo vývoji jadrového programu, švajčiarsky prezident demonštroval dilemu západných demokracií – tvrdil, že Švajčiarsko je ako hostiteľský štát povinné preukázať úctu každej hlave štátu. Kritici švajčiarskeho prezidenta však hovoria o nadpráci: iránsky vodca neprišiel na návštevu Švajčiarska, ale pricestoval do jedného zo sídiel OSN. Ani americkí prezidenti nezvyknú vítať rôznych ahmadínedžádov, ktorí vystupujú v OSN v New Yorku.
Treba povedať, že iránsky prezident svojich priaznivcov (pravých aj ľavých, umiernených aj radikálnych, robotníckych aj intelektuálnych) nesklamal. V Ženeve prezentoval dve verzie svojho prejavu – jednu, ktorú nechal rozoslať a druhú, ktorú nakoniec predniesol. V prejave nepovedal nič, čo by už nehlásal niekedy predtým. Iba si odpustil bojový pokrik o nutnosti vymazať jednu malú krajinu z mapy sveta. Vznik Izraela, tvrdil, bol vojenskou agresiou pod zámienkou údajného utrpenia Židov za vojny. Židia vraj v Palestíne vytvorili „totálne rasistickú vládu“. Migranti z celého sveta si vykompenzovali európsky rasizmus tým, že v Palestíne pomohli nastoliť „najkrutejší a najrasistickejší režim“.
Generálny tajomník OSN síce prejav skritizoval a Vysoká komisárka OSN pre ľudské práva a šéfka konferencie Nevi Pillayová z neho bola „zdrvená“, ale Amadínedžád si presadil svoje: prišiel, videl, prehovoril. Oslávili ho a európski delegáti (až na tých stále ešte schwarzenbergovských Čechov „v demisii“) na konferencii ostali. Domov sa iránsky vodca vrátil ako víťaz a na nového Saladina čakali v Teheráne ovácie. Jeho taktika hrať na sympatie arabsko-moslimskej (sunitskej) ulice pre nastávajúceho hegemóna v oblasti Perzského zálivu nemohla byť obratnejšia. Veru, takzvané umiernené štáty Zálivu majú dôvod na vážne starosti.     
   
.na záver: glosa o inflácii slova a „Západe“      
Na diskusii o rasizme a ľudských právach v OSN fascinuje najviac fenomén slova. Slova, ktoré je nebezpečné svojimi sémantickými zákernosťami. Elie Wiesel, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, ktorý ako veľký, starý osamelý muž prišiel do Ženevy demonštrovať proti rasizmu tejto zvláštnej konferencie proti rasizmu, napísal už dávno predtým, že „i slovo samo nám vyhnali do exilu“. Slová Wieselovi od dospievania naháňali strach a nikdy nevedel, či slovo je „dielo božie alebo diablovo“. Aj východná Európa zažila „ľudové demokracie“, ale až taká ľudová a demokratická tá zábava nebola. Práve slovo a jeho zradnosť vo vyslovovanej a ešte viac v písanej podobe, nehovoriac o tej kombinovanej – obrazovej, vyslovovanej a písanej (televízia) – môže viesť k perverznostiam popretia reality a k totálnej zmene zmluvne akceptovaného významu. Slová, píše Elie Wiesel, „sú prostitútky. Namaľované prostitútky, ktoré sa ponúkajú prvému, kto príde“. Len skorumpovaním slova bolo možné označovať totalitné a ľudskú dôstojnosť pošliapavajúce režimy, s ktorými obyvateľstvo nikdy nesúhlasilo, za „ľudové demokracie“, len pošpinením slova bolo možné, aby sa poskokovia popraviskovej justície označovali za sudcov. Len zlomyseľným zneužitím slova bolo možné ozdobiť vstup do vyhladzovacích koncentračných táborov vyškierajúcim sa nápisom, ktorý hlásal, že „Arbeit macht frei“ („Práca oslobodzuje“). A len bezpríkladnou perverznosťou slova je možné označovať orgie rasizmu na konferenciách OSN za antirasizmus.
Priebeh konferencií proti rasizmu a diskusia o ľudských právach na pôde OSN sú symptomatické – poukazujú na ochabujúcu schopnosť odporu Západu proti autoritatívnym nárokom nových náboženských a ideologických totalít.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite