Sme uprostred Európy. My Česi aj vy Slováci. Vyplýva z toho (okrem toho, že nemáme more), ešte jedna dôležitá vec: aby tu bolo dobre, musí byť dobre všade okolo nás. Ono to v tom našom globalizovanom svete platí tak nejako globálne.
Ale predsa len to, že nemáte kam vyvážať, lebo v Amerike je práve kríza, je kvalitatívne niečo iné, ako keď vás niekto obsadí alebo vám vedú vojnu na hraniciach či niekoľko kilometrov od nich.
V tej súčasnej Európe, ktorá sa meria Európskou úniou, však nie sme v strede, lež na okraji. Únia sa totiž končí v Čiernej pri Čope, v Suwalkách a pri Tokaji. Na rozdiel od únijnej hranice balkánskej je to tak na veľmi dlho.
Na Balkáne ide totiž „len“ o zaplnenie priestoru medzi Gréckom, Bulharskom, Rumunskom, Talianskom a Slovinskom. A, pravdu povediac, keď môže byť v Európskej únii Bulharsko, nechápem, prečo by tam nesmelo ísť Macedónsko, kde som si na hranici pri ceste zo Sofie do Skopje vždy pripadal, že sa vraciam na Západ. A odpoveď na obdobné porovnanie Rumunska a Chorvátska dávajú milióny turistov.
S Ukrajinou, Moldavskom, Gruzínskom, Arménskom a Azerbajdžanom – a nezabudnime na Bielorusko – je to zložitejšie. Poliaci môžu stokrát vyhlásiť, že Bielorusko aj Ukrajina už pod ich vládou Európou boli, a to ešte v 17. storočí a svojím spôsobom ešte aj pred sedemdesiatimi rokmi. Rumuni môžu Moldavčanom rozdávať svoje pasy, pretože sú to, koniec koncov, najmä Rumuni. Málo platné.
Jednoducho, kým český premiér Mirek Topolánek mohol minulý týždeň prevziať od Albánska oficiálnu prihlášku do EÚ, krajinám za slovenskou hranicou sa členstvo v Únii len tak neujde. A to nie nejakých päť, desať rokov, ale možno dvadsať alebo tridsať. Aj keď sú to krajiny chudobné, skorumpované, nie veľmi demokratické a občas medzi sebou dokonca bojujú, sú to štáty, ktoré možno počítať keď už nie k Európe, tak aspoň k európskej civilizácii. Na rozdiel od Ruska, ktoré Európou byť nechce, pretože mu to pri jeho eurázijskej nafúkanosti nestačí, sa všetky tieto krajiny Európou cítia a chcú stať.
Keď si Poliaci a Švédi s podporou Čechov a trochu i Slovákov presadili v Európskej únii program Východného partnerstva, bolo ešte na svete dobre. Teraz už nie je a možno by si niekto povedal, či je rozumné investovať šesťsto miliónov eur a veľa síl do takých čudných krajín na Východe. A v Prahe šiesteho mája organizovať veľkolepý zakladajúci summit východného partnerstva. Podľa mňa je to však jedna z najlepších investícií v dejinách EÚ. Obzvlášť pre nás. A obzvlášť teraz, keď je na Východe obzvlášť zle.
Raz sa vďaka Východnému partnerstvu Únia ďalej na východ rozšíri a nám sa zmení svet. Nebudeme koncom Európy, ale konečne „Strednou Európou“. A môžete sa spýtať Rakúšanov z Burgenlandu, aká neskutočná je to zmena.
Autor je redaktor Lidových novín
Ale predsa len to, že nemáte kam vyvážať, lebo v Amerike je práve kríza, je kvalitatívne niečo iné, ako keď vás niekto obsadí alebo vám vedú vojnu na hraniciach či niekoľko kilometrov od nich.
V tej súčasnej Európe, ktorá sa meria Európskou úniou, však nie sme v strede, lež na okraji. Únia sa totiž končí v Čiernej pri Čope, v Suwalkách a pri Tokaji. Na rozdiel od únijnej hranice balkánskej je to tak na veľmi dlho.
Na Balkáne ide totiž „len“ o zaplnenie priestoru medzi Gréckom, Bulharskom, Rumunskom, Talianskom a Slovinskom. A, pravdu povediac, keď môže byť v Európskej únii Bulharsko, nechápem, prečo by tam nesmelo ísť Macedónsko, kde som si na hranici pri ceste zo Sofie do Skopje vždy pripadal, že sa vraciam na Západ. A odpoveď na obdobné porovnanie Rumunska a Chorvátska dávajú milióny turistov.
S Ukrajinou, Moldavskom, Gruzínskom, Arménskom a Azerbajdžanom – a nezabudnime na Bielorusko – je to zložitejšie. Poliaci môžu stokrát vyhlásiť, že Bielorusko aj Ukrajina už pod ich vládou Európou boli, a to ešte v 17. storočí a svojím spôsobom ešte aj pred sedemdesiatimi rokmi. Rumuni môžu Moldavčanom rozdávať svoje pasy, pretože sú to, koniec koncov, najmä Rumuni. Málo platné.
Jednoducho, kým český premiér Mirek Topolánek mohol minulý týždeň prevziať od Albánska oficiálnu prihlášku do EÚ, krajinám za slovenskou hranicou sa členstvo v Únii len tak neujde. A to nie nejakých päť, desať rokov, ale možno dvadsať alebo tridsať. Aj keď sú to krajiny chudobné, skorumpované, nie veľmi demokratické a občas medzi sebou dokonca bojujú, sú to štáty, ktoré možno počítať keď už nie k Európe, tak aspoň k európskej civilizácii. Na rozdiel od Ruska, ktoré Európou byť nechce, pretože mu to pri jeho eurázijskej nafúkanosti nestačí, sa všetky tieto krajiny Európou cítia a chcú stať.
Keď si Poliaci a Švédi s podporou Čechov a trochu i Slovákov presadili v Európskej únii program Východného partnerstva, bolo ešte na svete dobre. Teraz už nie je a možno by si niekto povedal, či je rozumné investovať šesťsto miliónov eur a veľa síl do takých čudných krajín na Východe. A v Prahe šiesteho mája organizovať veľkolepý zakladajúci summit východného partnerstva. Podľa mňa je to však jedna z najlepších investícií v dejinách EÚ. Obzvlášť pre nás. A obzvlášť teraz, keď je na Východe obzvlášť zle.
Raz sa vďaka Východnému partnerstvu Únia ďalej na východ rozšíri a nám sa zmení svet. Nebudeme koncom Európy, ale konečne „Strednou Európou“. A môžete sa spýtať Rakúšanov z Burgenlandu, aká neskutočná je to zmena.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.