Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Muž, ktorý má rád ľudí

.časopis .fenomén

Poznáte v Európe otca, ktorý by túžil prejsť na oslíkovi so svojimi dvoma malými synmi Afganistan ovládaný Talibanom? Angličan Chris Steele–Perkins, legenda svetovej fotografie, by možno presvedčil aj matku svojich detí, aby s tým súhlasila. Päť rokov robil o Afganistane knihu. A zamiloval si ho.

Poznáte v Európe otca, ktorý by túžil prejsť na oslíkovi so svojimi dvoma malými synmi Afganistan ovládaný Talibanom? Angličan Chris Steele–Perkins, legenda svetovej fotografie, by možno presvedčil aj matku svojich detí, aby s tým súhlasila. Päť rokov robil o Afganistane knihu. A zamiloval si ho.


Silné fotografické svedectvo vydal Steele-Perkins aj o hladomore v Somálsku, strednej triede v Japonsku, vidieku v Anglicku či „nových Európanoch“ na Slovensku. V roku 2004 sa v rozhovore pre BBC zdôveril, že už má vojen dosť. Stále sa pritom cíti dokumentárnym fotografom. „Naďalej sa zaujímam o svet. Fotoaparát mi umožňuje vstúpiť do života iných ľudí,“ povedal fotograf, ktorý za svoju tvorbu získal mnohé prestížne ocenenia, napríklad Cenu Oscara Barnacka (1988) alebo Zlatú medailu Roberta Capu (1989) či World Press Photo (2000). Jeho fotografie zo sovietskych väzníc v perestrojkovom období boli najlepšie predávanými reportážami agentúry Magnum v roku 2000. Tie časy sú preč, jemu to však neprekáža.

.domovy svetoobčana
Chrisa poznám ako výnimočne skromného a empatického človeka. A nie je to dané iba tým, že študoval psychológiu. Pred piatimi rokmi prišiel na Slovensko, aby tu šesť týždňov fotografoval. Sprevádzal som ho a stali sme sa priateľmi, pričom sme spolu najazdili asi päťtisíc kilometrov. Parížske Centre Georges Pompidou si vtedy objednalo u renomovanej agentúry Magnum, ktorej je Steele–Perkins členom a päť rokov bol jej prezidentom, výstavu Euro Visions. Mala ukázať život v desiatich nových krajinách EÚ. Čo krajina, to jeden fotograf Magnum s osobným projektom. Pre krátkosť času z toho vyšla podľa mňa dosť nesúrodá mozaika toho, čo Západniar chápe pod postkomunizmom, viac či menej vtipné bizarnosti a „depky“.
Na naše zoznámenie sa pamätám celkom presne. Znie to hlúpo, ale zmiatla ma podvedomá predstava výzoru vojnového fotografa. Keď sa raz večer vtedy ešte v pustej hale bratislavského letiska objavil oznam o prílete z Londýna, čakal som – sorry, Chris – drsného marlboromana, ktorému nevyoperované šrapnely z Bejrútu bránia v rýchlej chôdzi. Objavil sa však útly prešedivený šesťdesiatnik, ktorý pôsobil ako starnúci hipík neurčitého pôvodu. Presnejšie, ako svetoobčan, ktorým napokon aj je.
Narodil sa v roku 1947 v Barme. Vinou vojenskej diktatúry mohol svoje rodisko navštíviť prvýkrát až ako dospelý, aj to iba ako turista. Jeho otec bol Angličan, mama Barmčanka. Od dvoch rokov vyrastal na anglickom vidieku. V časoch, keď tam ešte tmavšia pokožka budila údiv. „Bol som jediné farebné dieťa v kompletne bielom prostredí,“ spomína Chris a dodáva: „To, že nie som „english white“ ma vôbec netrápilo. Naopak, mal som veľa kamarátov.“ Vedomie inakosti si však v sebe nesie po celý život. Prehĺbil ho aj tým, že sa beznádejne zamiloval (ako píše v knihe Tokyo love hello ) do Japonky Myiako Yamady, ktorá pre tokijský rozhlas pripravuje relácie o vážnej hudbe. Pozná dobre Janáčka či  Dvořáka, cez ktorých si spoločne zamilovali Prahu. Mesto, ktoré je podľa nich veľmi špecifické a svojské, na rozdiel od Bratislavy.

Chris Steele-Perkins /
Britský fotograf Chris Steele-Perkins sa narodil v roku 1947 v meste Rangún v Barme. Od svojich divoch rokov žil v Británii. V roku 1970 vyštudoval psychológiu na univerzite v meste Newcastle-upon-Tyne, o rok neskôr sa začal živiť ako fotograf. Od roku 1979 fotí pre agentúru Magnum, pokrýva najmä vojny a prírodné katastrofy. Je autorom viacerých fotografických publikácií.  Zaujíma sa najmä o tretí svet. Jeho reportáže boli ocenené mnohými cenami, napríklad Cenou Toma Hopkinsa (1988) či Zlatou medailou Roberta Capu (1989).

Pred desiatmi rokmi sa Chris s Myiako oženil. Jeho dvaja synovia z prvého manželstva – Cameron a Cedric – žijú striedavo s matkou vo Švajčiarsku a s ním v Londýne. Zvláštne je aj jeho spolužitie s Myiako. Ona býva v Tokiu, on v Londýne. Vidia sa približne šesťkrát za rok. Trikrát letí cez pol zemegule on za ňou, trikrát ona za ním. Denne si však telefonujú. Zdá sa, že im to tak vyhovuje. „Ja by som sa nenaučil po japonsky a nevedel by som žiť v Tokiu, Myaiko by zase nevedela žiť tu v Londýne,“ vravel mi Chris vlani v októbri v pube v londýnskej štvrti Dullwich, kde býva. „Viem, nie je to perfektný model manželského spolužitia. Ale uvedom si, že konvenčné britské páry netrávia spolu oveľa viac času. Je to klišé: žena je s deťmi, muž pracuje. Potom on ide s kamarátmi do krčmy, cez víkend na futbal a v lete ide rodina na dva týždne k moru do Španielska. Koľko času naozaj prežijú spolu?“ Po druhom pive Guiness som uznal, že niečo na tom bude.

.japonsko: z extrému do extrému
Prostredníctvom Myiako sa Chris zamiloval aj do jej krajiny, ktorá sa vyznačuje jemu blízkou ostrovnou mentalitou. „Japonsko urobilo veľký skok od malého fašistického štátu k technologickej veľmoci. Sú veľmi zdvorilí k sebe navzájom, aj k cudzincom. Neunesú však neúspech, stratu zamestnania. Preto je tam veľa samovrážd,“  hovorí Chris. Z jeho fotografických kníh o mýtickej hore Fudži či o Tokiu presakuje čosi hlbšie ako fasáda technologicky vyspelého sveta. Biznismen v bielej košeli a čiernom obleku vyčerpaný prácou na smrť spí kdesi na lavičke v parku. Svadobčania v tradičných kimonách. Diváci na tokijskom autosalóne s 3D helmami virtuálnej reality na hlavách, pripomínajúci postavy z Hviezdnych vojen. Tokijské paničky so svojimi chlpatými miláčikmi v kozmetickom salóne pre psov. Čo by asi povedali na tento uletený „way of life“ jeho nesmierne biedni, no o to viac pohostinní afganskí hostitelia?

Steele–Perkins je pritom „very british“ so všetkým, čo k tomu patrí. Aj so zmyslom pre humor. A máločo ho vyvedie z miery. Zo Slovenska išiel fotiť Marchallove ostrovy uprostred Pacifiku, ktoré zrejme časom zmiznú pod hladinou stúpajúceho oceánu. Odtiaľ putoval do Líbye k plukovníkovi Kaddáffímu fotiť historicky prvý koncert americkej rockovej kapely. Nedávno sa vrátil z Estónska, kde fotil šampionát amatérskych zápasníkov sumo. Prišli borci z Maďarska, Gruzínska či Ruska, no na Japoncov, samozrejme, nemali. Šport ho zaujíma ako sociálny fenomén. Preto už dlhé roky fotí „svoj“ lokálny Dullwich football club. Keď som bol nedávno v Moldavsku, pípla mi od neho SMS s týmto obsahom: vedieme 3:0  nad Slovenskom. Až neskôr som pochopil, že tým myslí futbal. Vo voľnom čase Chris s priateľmi opeká mäso na záhrade, pestuje kvetinky, hráva squash, počúva dobrú muziku alebo číta dobré knihy. Tým by sme však idylické obrázky v tomto príbehu vyčerpali.

.afganistan: kde sú nepriatelia?
V roku 1994 dostal od organizácie Lekári bez hraníc ponuku ísť dokumentovať ich činnosť do Afganistanu. Už dávno o niečom takom sníval, chcel ísť do „zabudnutej vojny“. O Afganistane pritom veľa nevedel. Pamätal si iba knihu o exoticky pomaľovaných dodávkach a autobusoch. Písalo sa v nej o výnimočnej pohostinnosti Afgancov.
„Bol som v Kábule, keď som prvýkrát počul o Talibane,“ spomína Steele–Perkins a pokračuje: „BBC hovorili o novej skupine ozbrojencov, ktorá prišla z okolia Kandaháru. Považovali ich za tvrdých fundamentalistov, ale čestných. Nie ako iné bandy kriminálnikov. Akí sú v skutočnosti? – pýtal som sa v duchu. Mám ísť dole a preveriť to? Do pekla, kto sa bude zaujímať o ďalší ozbrojený gang?“
Únosy a vraždy boli vtedy v krajine zmietanej dlhoročnou vojnou bežné. „Taliban ani nemusel veľa bojovať. Ľudia spočiatku toto hnutie podporovali a lokálni velitelia sa k nemu pridávali. Očakávali, že Taliban zastaví bludný kruh násilia, prinesie mier a stabilitu. Nakrúcal som o tom film. Pastieri a farmári mi vraveli, že sa tam kradli ovce a znásilňovali ženy. A Taliban to zastavil.“ Potom však prišlo kruté vytriezvenie. Ukázalo sa, že mnohí členovia Talibanu boli iba naverbovaní banditi, členovia lokálnych milícií. Vojna bola pre nich overený spôsob života – a obživy. K hosťom sa však správali úctivo, tak ich to naučili. Miestny kameraman Reuters raz zobral Steele–Perkinsa na frontovú líniu. Starý ruský džíp sa cestou pokazil. Okoloidúci mladíci so samopalmi sa pokúšali auto naštarovať. Nešlo im to. Chris teda pokračoval ďalel sám a pešo. „Pamätaj si jednu otázku. Dushman beh? Kde sú nepriatelia?“ tak znela dobrá rada kameramana Hamída. Na fronte sa toho veľa nedialo. Pil sa čaj a jedli sa jahňacie kebaby. Bojovníci ukazovali Chrisovi zbrane a chceli sa fotiť.
Mal aj inú príhodu. Raz jeho auto zastavili betónové bloky cez cestu. Hliadka Talibanu, ktorá tam stála, si neželala fotografovanie, vraj je to proti islamu. „Neuvedomil som si, že fotografia už bola vynájdená v časoch napísania Koránu,“ povedal im Chris zdvorilo prostredníctvom tlmočníka. Ozbrojenci na neho civeli ako na blázna. „Môžem si aspoň vyfotiť váš tank?“ pýtal sa ich. No problem. Po chvíľke pozorovania sa ho člen Talibanu opýtal: vyfotíš aj mňa? O chvíľu už všetci kričali: čaj, čaj! „Boli to tínedžeri, oddelení od rodín. Chudobní, nevzdelaní, ale pohostinní a srdeční. Ako väčšina mužov kdekoľvek vo svete, aj oni bojovali pre dobrodružstvo, jedlo a peniaze; v mene niekoľkých jednoduchých náboženských sloganov, ktorým napokon ani príliš nerozumeli. Islam, čistý islam! – to im ako dôvod stačilo. Pýtali sa ma cez tlmočníka na všetko: Odkiaľ prichádzam? Som ženatý? Mám deti? Páči sa mi ich krajina? Koľko ľudí žije v Londýne? Sú tam aj ovce? A hory?“ smeje sa Chris.
V Afganistane bol štyrikrát. A musel korigovať svoje predstavy: „Afgancov dnes vo svete považujú za netolerantných fanatikov. Moja skúsenosť je iná. Boli milí a dobroprajní. Jedno zo základných gest, rituálov ľudskej komunikácie, s ktorým som sa tam stretával všade, je pravá ruka na srdce a jemný úklon. Znamená to ďakujem, si vítaný!“ hovorí Chris s tým, že s takou pohostinnosťou ako v Afganistane sa nestretol nikde inde. Keď tam bol po zemetrasení v roku 1998 poslednýkrát, tak z vrtuľníka, ktorý ho viezol spoločne s ďalšími dvoma novinármi, si všimol stany na vrchole kopca. Zostúpili. „Privítali nás muž a žena, ktorí prišli pri zemetrasení o všetko. Sami nemali nič, no o chvíľu nám priniesli koberec, aby sme mali na čom spať. Čo bolo ešte šokujúcejšie, zohnali pre nás odniekiaľ jedlo. Pre cudzích ľudí, ktorí prileteli na posranej helikoptére do totálne zničenej dediny,“ spomína Chris.

.slovensko: Angličan s poldecákom
O Slovensku nevedel takmer nič, nepoznal dokonca ani bryndzu. Prišiel nepoškvrnený poznaním našich reálií, matne počul mená ako Dzurinda či Mečiar. Nerobme si pritom ilúzie. V Anglicku nekúpite veľa slovenských výrobkov, ani naši umelci či športovci tam nie sú všeobecne známi, na rozdiel od českých značiek Pilsner, Škoda, Dvořák, Čech, Kafka či Havel. Na druhej strane, keď videl u nás na lúke za každým mestom Tesco, pripadal si ako doma. Akurát sa čudoval, že tu – na rozdiel od Anglicka – predávajú aj čosi iné ako potraviny.
„Nuž, všetko,“ odpovedal pri prvom slovenskom pive na moju otázku, čo presne ho v našej krajine zaujíma. Takmer všade nám vyšli v ústrety. V košických železiarňach aj v magnezitkách v Gemeri. Fotili sme poľovníkov v Liptove, ktorí napokon zastrelili jedného úbohého vlka, čo Chrisa rozľútostilo (ľutoval vlka, nie poľovníkov). Videli sme železničnú prekládku v Čiernej nad Tisou, aj bizarného podnikateľa Mikuláša Varehu, ktorý mal bohatý arzenál zbraní a vyradené nosiče rakiet na dvore svojej vinohradníckej firmy v tokajskej oblasti. Ukázali nám vojenský výcvik v Žiline, útulok pre bezdomovcov v Bratislave, bohoslovecký seminár v Spišskej Kapitule, rómsky pohreb, stredoslovenskú svadbu, pravú dedinskú zabíjačku (tá Chrisa veľmi zaujala, pretože inde v EÚ sa s niečím takým už nestretol), súťaž heligónkarov, ale aj koncert reggae na Horehroní.
„Čo ma tu prekvapilo? Asi najmä to, že domy na slovenských dedinách sú podstatne väčšie ako na anglickom vidieku. Rodina pritom býva v jednej miestnosti. Je to neúčelné, ale asi ide o to, ukázať sa pred susedmi,“ kamienok po kamienku skladal mozaiku slovenskej súčasnosti. Často musel čeliť neodbytnej pohostinnosti, ktorá sa končila viacerými poldecákmi domácej slivovice a fotoaparátom v roztrasenej ruke. Rozhodoval sa však správne, ako profík. Z dvoch možností – nepiť, a byť tak nezdvorilý alebo chľastať iba zo zdvorilosti k hostiteľom – volil obvykle tú prvú.
Možno si poviete, čo za zrkadlo nám tu ten Angličan nastavuje. Že nás vidí nelichotivo, či dokonca si z nás robí srandu. Omyl. Od humoru k výsmechu je ďaleká cesta a Steele–Perkins po nej určite nekráča. Iba sa trochu čuduje. „Slovensko je a mám pocit, že dlho ešte ostane, rurálnou kultúrou. A to sa mi páči. Nebezpečné je, že sem prídete s myšlienkami o kultúre podobnej tej, ktorá bola v západnej Európe, povedzme, pred tridsiatimi rokmi. Roľníci, ktorých som fotografoval na Slovensku, keď poľovali na vlkov alebo zarezávali svine, majú pritom moderné veľké domy, pred ktorými stoja silné autá,“ dodal na záver presný postreh.

.anglicko: doma na vidieku
Do agentúry Magnum ho prijali v roku 1982 na základe jeho prvej knihy The Teds. Anglickom vtedy „doznievala“ posledná vlna Teddy Boys, extravagantne sa obliekajúceho a občas násilníckeho hnutia mládeže, ktoré vzniklo v 50. rokoch. V tom istom čase pracoval na projekte o chudobe v Severnom Írsku, zmietanom sektárskym násilím medzi probritskými protestantmi a proírskymi katolíkmi. V strede Belfastu Steele–Perkins fotografoval squaterov v legendárnom paneláku Divis flats, kde boli ustavičné razie britskej armády.
V chudobe Severného Írska však objavil čosi podobné ako neskôr v chudobe Somálska či Afganistanu – vyvinutý zmysel ľudí pre komunitu. Spájala ich spoločná viera, predstavy o rodine, zmysel pre spravodlivosť a vnímanie ohrozenia či nepriateľa. „V minulosti polovojenské skupiny v Írsku alebo v Afganistane zaviedli svoje chápanie práva. Môžeme mať k nemu tisíc výhrad, fungovalo však. Pretože rešpektovalo potreby komunity. Dnes sa skončila vojna, násilie, ľudia však majú väčší strach. Väzby v komunitách sa narušili, narastá kriminalita a miera samovrážd,“ dodáva so smútkom Steele–Perkins. Jeho najnovšia kniha Northern Exposures (2007) je návratom do krajiny detstva, na anglický vidiek, kde boli jeho najlepší kamaráti deťmi farmárov. Ak sa niekde cíti doma, je to práve tu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite