Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Veľký tresk: časť druhá

.fedor Gál .časopis .týždeň doma

Podstatnú úlohu pri formovaní hnutia Verejnosť proti násiliu (ďalej VPN) zohralo hnutie dobrovoľných ochrancov prírody a krajiny (slovenskejverzie „zelených"), najmä však autori diela Bratislava/nahlas, ktorí tvorili personálny základ formujúceho sa bratislavského centra hnutia.

Podstatnú úlohu pri formovaní hnutia Verejnosť proti násiliu (ďalej VPN) zohralo hnutie dobrovoľných ochrancov prírody a krajiny (slovenskej
verzie „zelených"), najmä však autori diela Bratislava/nahlas, ktorí tvorili personálny základ formujúceho sa bratislavského centra hnutia.


Dňa 22. novembra sa „zviditeľňuje" aj zloženie prvého Koordinačného centra hnutia. Tvoria ho: Miroslav Cipár (maliar), Ľubomír Feldek (spisovatel'), Milan Kňažko (herec), Ján Budaj (ochranár), Fedor Gál (prognostik), Ladislav Snopko (dramaturg), Eugen Gindl (novinár a ochranár), Peter Zajac (literárny vedec), Vladiimír Kompánek (sochár), Martin Bútora (sociológ), Rudolf Sikora (maliar). Konatel'mi okrem nich sú: Valér Mikula (literárny kritik), Peter Tatár (ochranár), Martin Šimečka (spisovatel'), Miroslav Kusý (politológ), Miloš Žiak (spisovatel'), Jozef Kučerák (ekonóm), Mária Filková (ochranárka), Martin Porubjak (dramaturg), Bohuslav Kraus (architekt), Juraj Záriš (pedagóg), Jozef Jankovič (so-
chár), Alfréd Zimmermann (programátor).

.zo šedej zóny
S výnimkou Kusého, Šimečku a Budaja, ktorých možno považovať za reprezentantov disentu, všetci ostatní členovia prvého Koordinačného centra VPN vykonávali svoje profesie vedcov, umelcov či publicistov v oficiálnych štruktúrach. A to aj napriek tomu, že viacerí z nich boli verejnosti známi svojimi kritickými postojmi voči jestvujúcemu režimu (Feldek, Kňažko, Kompánek), samizdatovou produkciou či dlhodobými zákazmi normálneho výkonu povolania (Bútora, Snopko, Sikora) alebo autorstvom publikácie Bratislava/nahlas a aktívnou účasťou v „zelenom“ hnutí (Tatár, Filková, Gindl).
Stojí azda za zmienku, že týchto ľudí už roky pred novembrom 1989 spájala jemná sieť osobných a pracovných väzieb, že sa v ten prvý deň nestretli náhodne, i keď vzniku VPN nepredchádzala žiadna organizačná príprava. Napríklad Kučeráka som poznal z dlhodobej výskumnej spolupráce, Gindla, Tatára a Budaja z práce na Bratislave/nahlas, s Bútorom som vyrastal, Zajaca a Žiaka som poznal z literárneho prostredia a podobne.

Napokon, podobné centrá hnutia VPN sa v tých dňoch rodili na celom Slovensku a podobne to bolo aj s Občianskym fórom v Čechách. Ibaže pražské centrum takmer výhradne pozostávalo z ľudí, ktorí sa formovali okolo disidentských štruktúr, najmä z prostredia signatárov Charty 77. Tým nazdávam sa – možno vymedziť aj odlišnosti „genetického kódu" oboch hnutí.

.prvé mítingy
Nasledujú dialógy predstaviteľov hnutia a členov bratislavských divadiel s verejnosťou. Konajú sa nielen v divadlách, ale aj na verejných priestranstvách.
Prebiehajú v spolupráci a za účasti študentského hnutia a za niekoľko dní prerastajú do mnohotisícových demonštrácií vo všetkých mestách i mestečkáchSlovenska. Obdobný priebeh majú udalosti v Čechách a na Morave. Začína sa koordinácia jednotlivých centier občianskeho odporu proti oficiálnej moci.
Na bratislavskom námestí Slovenského národného povstania sa takmer denne konajú desaťtisícové mítingy. Na tribúnu vystupujú legendárne postavy disentu a pokusu o obrodný proces zo šesťdesiateho ôsmeho roku (Alexander Dubček, Miroslav Kusý, Pavel Kohout a ďalší). Predstavitelia revolučnej vlny a ideí ponovembrového vývoja nachádzajú konečne priestor aj v médiách masovej komunikácie. Historický charakter má predovšetkým dialóg v bratislavskej televízii večer 24. novembra. Stretli sa pri ňom predstavitelia oboch hlavných revolučných hnutí – Študentského hnutia i hnutia Verejnosť proti násiliu s predstaviteľmi stredných článkov oficiálnej moci. Užasnuté občianstvo tu po prvý raz vidí na vlastné oči predstaviteľov VPN a študentov a na vlastné uši počuje, ako zoči-voči predstaviteľom komunistickej nomenklatúry odsudzujú režim, ktorý doviedol spoločnosť na okraj priepasti.
A nielen to – odsudzujú aj násilné prerušenie reformného pokusu z roku 1968, roky takzvanej normalizácie... a vyzývajú ľudí na generálny štrajk. Sám som vtedy po prvý raz v živote zažil pocit nefalšovanej sympatie verejnosti. Keď sme neskoro v noci odchádzali z budovy televízie, pred bránou stál zástup ľudí s kyticami kvetov.

.po roku
Spomínam na túto chvíľu s istou nostalgiou. Prešlo dvanásť mesiacov a do práce ma sprevádzajú muži z Úradu pre ochranu ústavných a štátnych činiteľov, po uliciach sa potulujem čo najmenej (príliš často si musím vypočuť urážlivé poznámky), v novinách sa takmer denne objavujú „protigálovské" výpady a na niektorých budovách sú vylepené plagáty upozorňujúce na mňa ako na nebezpečného žida.
Čoraz častejšie rozmýšľam o ľuďoch, ktorí v časoch totality poslušne prisluhovali a rokmi nahromadené pocity hanby si teraz kompenzujú agresivitou, netoleranciou a celkom obyčajným hulvátstvom. Sú produktom desaťročí neslobody alebo sú medzi nimi aj takí, čo plnia temné poslanie? Koľko je prvých a koľko druhých?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite