Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Divadelný príbeh

.časopis .týždeň doma

Vyzeralo to spočiatku veľmi nádejne. Ministerstvo kultúry sa predsa len rozhodlo odpredať budovu Divadla Pavla Országha Hviezdoslava (DPOH) Mestu Bratislava. A magistrát vypísal na jeho kultúrne využívanie ambiciózne výberové konanie. Jeho víťaz sa však nakoniec stal jedným z porazených. Ako sa to stalo?

Vyzeralo to spočiatku veľmi nádejne. Ministerstvo kultúry sa predsa len rozhodlo odpredať budovu Divadla Pavla Országha Hviezdoslava (DPOH) Mestu Bratislava. A magistrát vypísal na jeho kultúrne využívanie ambiciózne výberové konanie. Jeho víťaz sa však nakoniec stal jedným z porazených. Ako sa to stalo?


Toto stredne veľké divadlo svojím vzhľadom a akousi komornou atmosférou nikdy nepôsobilo ako bombastická národná scéna. Národno-repezentatívnu rolu plnila skôr historická budova SND na Hviezdoslavovom námestí so svojou eklektickou vizážou.
DPOH bolo vždy príjemné miesto s moderným mestským nádychom, kde Bratislavčania chodili za oddychom i za zážitkom, aby potom umelecky nasýtení vyšli do uličiek Starého Mesta, poprechádzali sa či posedeli s priateľmi pri vínku. Bolo to už od svojho vzniku v polovici päťdesiatych rokov v pravom zmysle slova mestské divadlo.

.mestské divadlo
Ak by táto budova – po tom, čo sa z nej vysťahovala prvá scéna – mala prísť o divadelnú prevádzku, bol by to večný hriech. Výborná poloha, dobrá architektúra a históriou nasiaknuté priestory volali po dobrom divadle. Navyše Bratislava neoplýva divadlami – je tu štátom financované SND, župné scény Astorka a Divadlo Aréna, pološtátna-polokomerčná Nová scéna, a potom menšie projekty, ako Divadlo a.ha, Gunagu, súkromné Štúdio L+S, Divadlo West, alternatívne Divadlo SkRAT, či v súčasnosti v Cvernovke pôsobiaca Stoka. „V Bratislave je priestor na ďalšie divadlo,“ potvrdzuje aj riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete.
A keďže svoje divadlo má v Bratislave župa aj štát, bolo logické, že ďalšie divadlo, ktoré by konkurovalo existujúcim scénam, by malo vzniknúť v mestských farbách. Želanie, aby Bratislava mala svoje vlastné divadlo, tak ako je zvykom v európskych hlavných mestách, sa prejavilo už v deväťdesiatych rokoch. „Bolo to ešte v čase, keď primátorom bol Peter Kresánek,“ spomína si poslankyňa mestského zastupiteľstva (MsZ) Helena Doktorovová. „V Demokratickej únii sme vtedy mali predstavu, že by v Bratislave malo byť mestské divadlo, ale nebola vtedy k dispozícii vhodná budova, a tak z tej myšlienky zišlo.“
Lenže zrazu taká budova k dispozícii bola, dokonca jedna z najlepších v Bratislave. Zdalo sa, že od momentu, keď mesto podpísalo s ministerstvom kultúry zmluvu o odkúpení DPOH, mestskému divadlu už nič nestojí v ceste. Logicky sa ponúkala úvaha, že by v DPOH našla svoj stály domov Astorka – Korzo ´90, ale tá údajne odmietla takúto ponuku. Naopak, o získanie DPOH sa podľa našich informácií veľmi usilovalo Divadlo a.ha. Lenže to sa zas nepozdávalo otcom mesta. A tak sa hľadalo iné riešenie. Najprv sa o veci mali vyjadriť ľudia rozumejúci sa prevádzke divadla i umeniu. To sa stalo, ale keďže sme v Bratislave, o podobu mestského divadla sa potom začala zvádzať v mestskom parlamente tuhá bitka, za ktorou sú najrozličnejšie záujmy. Niekto si chce nakloniť silný produkčný dom, iný túži po atraktívnom mieste riaditeľa, ďalší po lukratívnych priestoroch v centre mesta, ktoré k divadlu patria, napríklad kancelárie, podzemný bunker či elegantný foyer. 

.bez diskusie
V tomto komplikovanom divadelnom príbehu je niekoľko dejových línií a katarzia sa zatiaľ nečrtá. Kde sa to celé spackalo? Mal o celej veci rozhodnúť sám primátor a nedať mestským poslancom nič schvaľovať? Mal primátor hrať s poslancami otvorenejšiu hru? Mala najprv prebehnúť verejná diskusia o tom, ako si občania predstavujú mestské divadlo a či by ho chceli zo svojich daní financovať? Mal by tam byť zamestnaný normálny divadelný súbor, alebo by divadlo mal viesť úzky tím ľudí, ktorí by si na jednotlivé projekty ľudí iba prizývali?
Táto diskusia neprebehla, alebo len veľmi obmedzene, a tak dnes tu chce každý mestský politik niečo iné. Čo chce bratislavský občan, netušíme.  Možno sa ten spamätá, až keď bude zle, ako v prípade PKO.
Prvá diskusia v mestskom parlamente na tému mestské divadlo prebiehala už v čase finančnej krízy, a tak sa prijal zámer, aby divadlo zaťažovalo mestský rozpočet čo najmenej. Preto vznikol návrh, že vlastníkom divadla bude mesto, ale prispievať naň bude iba čiastočne. Hlavná zodpovednosť za činnosť divadla bude na prevádzkovateľovi, ktorý mal vzísť z transparentného výberového konania. Pri výbere mal byť preto rovnaký dôraz na schopnosť uchádzača ponúknuť umelecky hodnotný projekt, ako aj schopnosť zabezpečiť ho finančne.
V decembri, krátko pred Vianocami, magistrát vyhlásil výberové konanie. Celý proces zorganizoval primátor so svojimi ľuďmi. Stanovili osemčlennú výberovú komisiu aj podmienky. Koncom februára prišlo na magistrát 8 obálok s ponukami, 7 z nich splnilo podmienky a komisia sa nimi mohla zaoberať. Na jej čele stála riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete, a súčasťou komisie boli aj traja mestskí poslanci Matej Landl (nezaradení), Viera Lehoczká (KDH) a Gabriela Luptáková (Občiansky klub).

Z prvého kola postúpili traja najvyššie umiestnení uchádzači – občianske združenie Scene, akciová spoločnosť FORZA a Asociácia divadelná Nitra. A z druhého kola vyšlo ako víťaz občianske združenie Scene. Jeho výkonný výbor tvoria traja ľudia – Pavol Maruščák, spolumajiteľ a konateľ spoločnosti Dr. Horák, Pavol Murín, spolumajiteľ a konateľ spoločnosti Eventservices a divadelná režisérka a dramaturgička Valéria Schulczová. Na druhom mieste skončila spoločnosť FORZA, tretia bola Asociácia divadelná Nitra.
Po preštudovaní projektov môžeme povedať, že každý z troch finalistov bol zaujímavý, kvalitne spracovaný a mal predpoklad urobiť z DPOH živý kultúrny priestor. Každý uchádzač mal možno iné priority, ale všetci rešpektovali genius loci tohto miesta a ctili jeho tradíciu i predurčenosť najmä na činoherné projekty. Po prečítaní projektov mohol mať človek celkom dobrý pocit, že sú tu už tímy, ktoré ovládajú kultúrny manažment a majú ambíciu priniesť Bratislave dobré divadlo. Ak by hociktorý z uchádzačov dostal možnosť realizovať svoj projekt, mohlo by to podľa názoru .týždňa fungovať. V septembri tohto roku sa už v DPOH mohlo hrať.
Lenže k slovu sa dostala politika, tá mestská.

.stop scene
Druhý aprílový deň sa zišli mestskí poslanci a dostali za úlohu vybrať prevádzkovateľa. Človek by predpokladal, že je to jednoduchá vec – stačí odsúhlasiť toho, ktorého odporučila komisia, prípadne vo vecnej diskusii vyjadriť svoje námietky či pripomienky. O výsledkoch jej práce už bola informovaná aj kultúrna komisia MsZ a jej predsedníčka Helena Doktorovová (Občiansky klub) .týždňu povedala, že keď o víťaznom projekte počula na klube: „vtedy som si myslela, že by to mohlo fungovať, že vybrali dobrý projekt.“
Od začiatku rokovania mestského parlamentu bolo jasné, že záujmy dvoch najväčších politických klubov v tejto kauze na seba narazili. Najsilnejším klubom je dnes v MsZ Občiansky klub. Tvoria ho bývalí členovia SDKÚ, ktorí úniu opustili vlani v lete, po vnútorných rozporoch v bratislavskom regionálnom zväze. Silným hráčom je aj klub KDH, ostatní (SDKÚ-DS, Smer, nezávislí) sú oveľa slabší. Primátor Ďurkovský je síce členom KDH, ale v mestskej politike pôsobí čoraz viac dojmom osamoteného vojaka v poli, ktorý nemá šancu presadiť v MsZ svoje návrhy, a tak sa radšej usiluje vyhýbať sa konfrontáciám s mestskými poslancami.
Takže keď sa 2. apríla poslanci začali zaoberať výsledkami výberového konania na prevádzkovateľa DPOH, okamžite sa prihlásila poslankyňa za KDH a zároveň námestníčka primátora Anna Dyttertová, ktorá spochybnila spôsob výberu víťaza. Čoskoro bolo jasné, že KDH má jediného favorita a za iného ruku nezdvihne – Forzu.
Hneď po Dyttertovej sa prihlásil o slovo šéf Občianskeho klubu Valentín Mikuš, ktorý spochybnil, či vlastne pôjde v takomto prípade o mestské divadlo. „Z toho výsledku tej komisie je jasné, že za symbolické jedno euro prenajmeme občianskemu združeniu divadlo, a toto mesto tým pádom nebude mať vplyv na to divadlo, len finančný,“ vyhlásil Mikuš. „...prišli sme k záveru, že hlavné mesto SR Bratislava si zaslúži, aby malo svoje vlastné mestské divadlo.“ A bolo jasné, že Občiansky klub nechce pustiť divadlo nejakej Scene, ale že tu má vlastné záujmy.
Mikuš hneď predložil aj návrh, aby MsZ schválilo od 1. mája vznik mestskej príspevkovej organizácie pod názvom Mestské divadlo Pavla O. Hviezdoslava. Pridal sa nezávislý poslanec a herec Matej Landl s odhadom, že na príspevkovú organizáciu DPOH by stačilo aj 40 miliónov. Názor zmenila aj predsedníčka kultúrnej komisie Helena Doktorovová (Občiansky klub), ktorej sa najprv víťazný projekt pozdával. Na zastupiteľstve však už bolo podľa nej cítiť politické tlaky. „A keď sú takéto tlaky, keď už do toho vstúpila politika, tak je lepšie vrátiť sa na začiatok,“ tvrdí. Zároveň kritizuje primátora, že obišiel pri organizovaní výberového konania mestský parlament, čo sa potom odrazilo na hlasovaní. „Mestské divadlo je zrkadlom vzťahu primátora a zastupiteľstva,“ dodáva. Zdá sa, že najmä Občiansky klub už odmieta s Ďurkovským akúkoľvek spoluprácu.
Tým pádom bolo o výsledku výberového konania, ktoré organizoval Ďurkovského úrad, rozhodnuté. Proti boli dva najsilnejšie kluby – Občiansky klub aj KDH. Za výsledok komisie (projekt Scene) sa vyslovoval iba slabý klub SDKÚ, ale ten ani so zvyškami iných poslancov nemal šancu veci zmeniť.

.potupa
Ale akoby nestačilo návrh zhodiť zo stola, boj sa viedol ďalej.
Poslanec Peter Lenč (KDH) spochybnil počas poslaneckého rokovania konanie predsedníčky komisie Vladislavy Fekete a naznačil, že ju ovplyvňovala v prospech svojho kandidáta. Táto hra na spochybňovanie členov výberovej komisie znepokojila poslanca Pavla Minárika (nezaradený): „Ak spochybníme takto odborne zostavenú komisiu, ja už by som nechcel ísť do žiadnej mestskej komisie a nechať sa vystavovať takýmto spochybňovaniam. Kto v budúcnosti bude chcieť chodiť ako odborník do mestských komisií, keď nám nie je dobrá ani riaditeľka Divadelného ústavu, ani divadelný režisér Polák, ani pán Landl, ani pán Černý: kto nám bude chodiť do komisií a bude nám odborne vyhodnocovať veci, ktoré sme my narysovali ako princíp, ktorým chceme postupovať?“
Minárik sa pýtal správne – po celej tejto kauze je riaditeľka Divadelného ústavu V. Fekete mimoriadne znechutená a .týždňu otvorene povedala: Komu niet rady, tomu niet pomoci. Povedala som si, že v živote sa už nenamočím do niečoho takéhoto, nech je pôvodný zámer akýkoľvek motivujúci a navonok zbavený politických súvislostí.“ Paradoxné na celej veci je, že Vladislava Fekete ani nepodporovala v komisii návrh, ktorý je jej srdcu najviac blízky a ktorý ju ako divadelníčku nadchol (to bol projekt Asociácie divadelná Nitra), ale projekt, ktorý považuje dnes a teraz pre Bratislavu za najkvalitnejší a najreálnejší (projekt Scene).
Mestský parlament napokon rozhodol, že projekt, ktorý vybrala komisia, neschváli, ale začne pracovať na zriadení mestského divadla ako príspevkovej organizácie, a hľadaní jej riaditeľa. Primátor Ďurkovský si však neodpustil poznámku: „Ja sa bojím toho, že keď budeme mať riaditeľa, a nech je to akýkoľvek riaditeľ príspevkovej organizácie, tak príde sem s nastrčenou dlaňou a bude požadovať každý rok viac a viac finančných prostriedkov.“
K predstave, že nejaký riaditeľ založí kvalitné divadlo, je skeptická aj V. Fekete. Neodporúča ani stály súbor, skôr projektové riadenie, istý okruh umeleckých spolupracovníkov „zazmluvnených“ na jednu-dve sezóny. „Aj z praktického hľadiska je lepší okruh a nie stáli zamestnanci. Vieme, aký problém je dnes v SND a v iných „kamenných“ divadlách urobiť inscenáciu, herci robia dabingy, seriály, zarábajú – a nestíhajú,“  pripomína Fekete. Víta myšlienku, aby mesto dalo viac peňazí na divadlo, ale mohlo podľa nej štedrejšie podporiť projekt, ktorý vybrala komisia. Jeho garanti sa tak mohli oveľa viac a slobodnejšie venovať budovaniu činoherného repertoáru, v ktorom plánujú prinášať najmä mestské témy.
Lenže projekt Scene nemal šancu prejsť cez bratislavský parlament. Mal síce referencie od relevantných ľudí z kultúry, verejne sa k nemu hlásil Juraj Johanides, Emília Vášáryová, Vladimír Godár, Viliam Klimáček, Miroslava Kovářová a ďalšie osobnosti či zahraničné kultúrne inštitúty, ale chýbalo mu potrebné politické krytie. A bez toho sa dnes zrejme nedá cez mestský parlament prejsť.

.nedôvera
Celý proces výberu môže mať neblahý dosah na spoločenský život Bratislavy. Na rýchlom vypracovávaní tých najlepších projektov sa zúčastnili desiatky ľudí. Pracovali v nasadení a z projektov vidno, že aj s úctou a rešpektom k divadelnému priestoru, ktorý by mali prevádzkovať. Ich práca však vyšla celkom navnivoč. 
Mestskí poslanci spochybnili aj prácu komisie, ktorá sa napriek rôznorodým názorom i záujmom dokázala zjednotiť a odporučiť jeden projekt.
Ale najväčšou obeťou celej tejto nemilej mestskej kauzičky je divadlo, ku ktorému by sme radi priraďovali názov mestské. Nielenže stojí prázdne, nevyužité a chátra (nový prevádzkovateľ musí investovať do jeho spojazdnenia), ale navyše hrozí, že dostane politicky natlačeného riaditeľa či intendanta, ktorý konečne uspokojí svoje nenaplnené ambície. Zopár mien už v pozadí tejto kauzy koluje a isto sa už lobuje veľmi intenzívne, komu táto trafika pripadne.
To krásne divadlo s úžasnou tradíciou si takýto prístup nezaslúži.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite