Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na škripci

.daniel Bútora .časopis .komentáre

Americká vláda odtajnila niektoré postupy vypočúvania osôb podozrivých z terorizmu. Postupy boli vypracované počas predchádzajúcej vlády prezidenta Busha v reakcii na teroristické útoky zo septembra 2001.

Americká vláda odtajnila niektoré postupy vypočúvania osôb podozrivých z terorizmu. Postupy boli vypracované počas predchádzajúcej vlády prezidenta Busha v reakcii na teroristické útoky zo septembra 2001.
Viacerí vtedajší predstavitelia tvrdia, že metódy, zachádzajúce až do mučenia, pomohli zabrániť útokom na Spojené štáty v posledných rokoch a prekazili mnohé akcie teroristov. Obamova vláda však tieto postupy vypočúvania zrušila a informácie o nich zverejnila. Objavila sa aj otázka možného postihu právnikov, ktorí postupy pomohli vypracovať.
Najviac pozornosti sa venuje postihu autorov vypočúvacích postupov a vyšetrovaniu zo strany prokuratúry alebo Kongresu. Ten totiž zvykne zriaďovať výbory a organizovať verejné vypočutia, ktoré sa cez obrazovky menia na obrovský politický súboj s divadelnými prvkami. V skutočnosti sú však dôležitejšie dve otázky – mala americká vláda zverejniť vypočúvacie postupy a je prípustné, aby demokratická vláda siahla k vypočúvacím metódam, pri ktorých používa fyzické alebo psychické násilie a ponižovanie s cieľom získať informácie?
Dnešná americká vláda dáva na obe otázky jednoznačnú odpoveď: zverejniť áno, mučiť nikdy. Bližší pohľad však hovorí, že aj táto vláda je v odpovedi menej jednotná, než by sa zdalo. Aj Obamovo vedenie CIA bolo voči zverejneniu vypočúvacích postupov kritické a radilo prezidentovi, aby smernice nezverejňoval. Chceli zabrániť tomu, čo sa práve stalo – teraz každý, kto môže byť Američanmi vypočúvaný, presne vie, ktoré hranice už nie je možné prekročiť. Potenciálnym útočníkom to dáva pocit istoty a tým, ktorí s teroristami zápasia, to naopak berie informačný náskok a dôležitú taktickú výhodu.

Na hlavnú otázku, teda na oprávnenosť použitia mučenia pri získavaní informácií v extrémnych situáciách, sa možno pozrieť z dvoch pohľadov – cez dôležitosť informácií, o ktoré ide, a cez princíp. Otázka dôležitosti informácií možno znie takto: existujú informácie, ktoré môžu byť také dôležité, že oprávňujú na použitie nejakej formy mučenia vypočúvanej osoby? Sú takými informáciami napríklad cesta k strate alebo záchrane života rukojemníka? Tucta rukojemníkov? Štadióna plného ľudí, školy plnej detí? Nájdenie zbrane hromadného ničenia, ktorá môže vybuchnúť nad mestom?
Otázka princípu je ešte nad tým: kde je rovnováha medzi bezpečnosťou a ochranou životov vlastného obyvateľstva a demokratickým charakterom štátu? A nestráca sa, nedegraduje sa demokratický charakter štátu tým, že tento v snahe udržať sa pri živote a splniť svoje funkcie (vrátane bezpečnosti) siaha k nástrojom, ktoré demokratické hranice prekračujú? Toto je presne téza kritikov ostrého vypočúvania či mučenia: že tí, ktorí mučenie používajú proti teroristom, sa v skutočnosti dostávajú na jednu rovinu s tými, s ktorými bojujú.
Američania riešia takto ostro túto dilemu posledných pár rokov, no v inej podobe existovala už počas Studenej vojny – ako bojovať proti Ríši zla (Sovietskemu zväzu) a neuchýliť sa k prostriedkom, ktoré z boja robia súboj dvoch zdanlivo rovnakých gaunerov? Na úrovni boja s terorizmom rieši túto otázku už desaťročia izraelská vláda. Pred dvadsiatimi rokmi Izrael oficiálne priznal tajné smernice, ktoré opisovali, aké metódy nátlaku je možné použiť na vypočúvaných. Pred desiatimi rokmi izraelský najvyšší súd tieto smernice zrušil a mučenie vyhlásil za nezákonné.
Dôležité je toto: takéto otázky si kladie iba demokratický štát, či už Izrael alebo Spojené štáty. Darebáci celého sveta sa môžu americkým diskusiám a vyšetrovacím výborom iba smiať. Oni nemajú takéto problémy, a to, že si demokracie takéto problémy vyrábajú, je pre nich len ďalším dôkazom našej slabosti. V skutočnosti sa však deje aj niečo smerom k darebákom: tieto diskusie v demokratickom svete chtiac-nechtiac pretvárajú realitu a napomáhajú očakávaniam, ktoré nakoniec dopadnú aj na darebákov. Aj ich sa raz budú pýtať, či používali mučenie. Sila demokratických režimov je práve v tom, že s vážnymi otázkami – aj o sebe – prichádzajú vždy prvé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite