New York je kultúrny nápor. Aj multikultúrny. Nielenže si ťažko vybrať z bohatej ponuky, ale niekedy človek dostane aj navyše. Ešte včera by som neočakával, že pri návšteve džezového klubu v Harleme sa mi dostane aj odzemku, prvého oravského, aj s ujúkaním a chytaním sa za hlavu. Ale po poriadku.
Bol to dnes, ako hovorieval kapitán Paško, vysoko kultúrny deň. Najprv som bol na obede so Suzicou, ktorá je poprednou music editor v americkom filmovom biznise. Pracovala už s úplne každým a z predošlých skúseností môžem povedať, že pre skladateľa nie je vo filme užitočnejší spojenec ako music editor. Tak uvidíme.
Potom nasledovalo stretnutie s krajanmi, najmä so slovenským výtvarníkom, minuloročným laureátom Ceny Oskara Čepána, Svätoplukom Mikytom. Laureátstvo nespomínam len kvôli zvukomalebnej hodnote kombinácie týchto mien, ale aj kvôli tomu, že súčasťou laureátstva je aj účasť na pozoruhodnom výtvarnom podujatí International studio & curator programu Open Studios, čo vysvetľuje prítomnosť Svätopluka v New Yorku. V Svätoplukovom dočasnom príbytku neviseli na stene tri prúty, ale trosky dáždnika, zárodok budúceho výtvarného diela. Kozub zdobil fotografický denník a podávala sa fínska vodka.
Po zoznámení sme sa presunuli do džezového klubu St. Nick's Pub v Harleme. Svätopluk je síce v Big Apple len pár dní, ale osadenstvo pubu vrátane personálu sa s ním srdečne zvítalo. Podľa vlastnej reklamy je Nickov Pub World's Famous Place to be for Jazz and more. Tento večer to bolo najmä more. Pri príchode síce znel davisovský štandard v podaní černošskej trúbkarky a jej komba v zložení japonský klavírista, mexická huslistka a černošská rytmika, ale to bol posledný kúsok džezu v tento večer. Nasledoval pozoruhodný gitarový rock siahajúci od Hendrixa cez Queen až po Boba Marleyho v podaní gitaristu, ktorý bol tiež laureátom nejakej pouličnej súťaže. Gitaristovi sa podarilo odplašiť francúzsku delegáciu, pozostávajúcu z úplne malých a item alkohol nekonzumujúcich, a teda ako hostí pubu nie veľmi oceňovaných detí. Po ňom sa vrátila trúbkarka s huslistkou, doplnená o novú skupinu, ktorá obsahovala aj pouličného básnika – rappera. Zdalo sa mi, že multikultúrnosť večera dosiahla maximum, keď sa Sväťo vychytil a za bujarého nadšenia publika, kapely i personálu predviedol vyššie spomínaný tanček. Pri pohľade na túto udalosť sa mi ani nechcelo odísť, ale musel som ísť písať tento stĺpček. Dám ešte vedieť, ako to dopadlo.
Bol to dnes, ako hovorieval kapitán Paško, vysoko kultúrny deň. Najprv som bol na obede so Suzicou, ktorá je poprednou music editor v americkom filmovom biznise. Pracovala už s úplne každým a z predošlých skúseností môžem povedať, že pre skladateľa nie je vo filme užitočnejší spojenec ako music editor. Tak uvidíme.
Potom nasledovalo stretnutie s krajanmi, najmä so slovenským výtvarníkom, minuloročným laureátom Ceny Oskara Čepána, Svätoplukom Mikytom. Laureátstvo nespomínam len kvôli zvukomalebnej hodnote kombinácie týchto mien, ale aj kvôli tomu, že súčasťou laureátstva je aj účasť na pozoruhodnom výtvarnom podujatí International studio & curator programu Open Studios, čo vysvetľuje prítomnosť Svätopluka v New Yorku. V Svätoplukovom dočasnom príbytku neviseli na stene tri prúty, ale trosky dáždnika, zárodok budúceho výtvarného diela. Kozub zdobil fotografický denník a podávala sa fínska vodka.
Po zoznámení sme sa presunuli do džezového klubu St. Nick's Pub v Harleme. Svätopluk je síce v Big Apple len pár dní, ale osadenstvo pubu vrátane personálu sa s ním srdečne zvítalo. Podľa vlastnej reklamy je Nickov Pub World's Famous Place to be for Jazz and more. Tento večer to bolo najmä more. Pri príchode síce znel davisovský štandard v podaní černošskej trúbkarky a jej komba v zložení japonský klavírista, mexická huslistka a černošská rytmika, ale to bol posledný kúsok džezu v tento večer. Nasledoval pozoruhodný gitarový rock siahajúci od Hendrixa cez Queen až po Boba Marleyho v podaní gitaristu, ktorý bol tiež laureátom nejakej pouličnej súťaže. Gitaristovi sa podarilo odplašiť francúzsku delegáciu, pozostávajúcu z úplne malých a item alkohol nekonzumujúcich, a teda ako hostí pubu nie veľmi oceňovaných detí. Po ňom sa vrátila trúbkarka s huslistkou, doplnená o novú skupinu, ktorá obsahovala aj pouličného básnika – rappera. Zdalo sa mi, že multikultúrnosť večera dosiahla maximum, keď sa Sväťo vychytil a za bujarého nadšenia publika, kapely i personálu predviedol vyššie spomínaný tanček. Pri pohľade na túto udalosť sa mi ani nechcelo odísť, ale musel som ísť písať tento stĺpček. Dám ešte vedieť, ako to dopadlo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.