Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zákony jazyka

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Občas svojho syna Jakuba skúšam. Má dvanásť rokov, narodil sa tri roky po tom, čo sa rozpadlo Československo, ale po slovensky ešte rozumie. Ešte stále počuje slovenčinu v

Občas svojho syna Jakuba skúšam. Má dvanásť rokov, narodil sa tri roky po tom, čo sa rozpadlo Československo, ale po slovensky ešte rozumie. Ešte stále počuje slovenčinu v televízii, pretože žijeme v civilizácii, kde platí príslovie „to poznáš, to dávajú v telke“.
Občas si zapamätá slovenskú pesničku, pretože v pesničkovom a tiež v divadelnom svete federácia nikdy neprestala fungovať.
Som rád, že v Českej televízii hovoria jej slovenskí spravodajcovia svojím rodným jazykom, a doslova milujem slovenské príspevky Gregora Martina Papucseka, ktorý je pre nás, vzdialené Čechy, jediným relevantným zdrojom informácií o Maďarsku, krajine Česku podobnejšej, než by si to kedysi Maďari a dnes Česi priali.

Môjho otca, ktorý je zarytý benešovec z vojnovej generácie, moji slovenskí kolegovia na českých kanáloch občas rozčuľujú. A najviac ho rozčúlil slovenský komentátor futbalového stretnutia Česko – Slovensko, ktorý na českej Nove fandil slovenskému tímu. Táto dvojjazyčnosť (hoci keby bolo podľa evanjelikov, tak by sa dnes na Slovensku hovorilo po česky a nebolo by čo riešiť) je však najväčšou hodnotou, ktorá nám z federácie zostala. No hodnotou v separovaných štátoch umierajúcou.
Často si predstavujem, ako sa asi muselo žiť v dvojjazyčnej česko-nemeckej Prahe pred koncom druhej svetovej vojny. Občas si so svojimi pražskými nemeckými kamarátkami tento model skúšam, ale Boh vie, že väčšia Čechov vtedy hovorila po nemecky oveľa lepšie ako dnes ja. A vysvetľujem Lucii, ktorá si zmyslela, že Praha bude mať Múzeum autorov nemeckého jazyka (nie Nemcov, lebo tí slávni boli väčšinou Židia), že nedeľné posedenia by nemali byť len po nemecky, ale po česko-nemecky. Pretože taká bola vtedajšia pražská literárna spoločnosť, ako to býva na miestach, kde spolu žijú dva národy a chcú sa dohovoriť.
Ešte pre stopäťdesiatimi rokmi sa českí vzdelanci dívali na svoj jazyk s obavami. Dejiny národa českého, dodnes neprekonaný monument českej historiografie, napísal František Palacký v nemčine – a to bol vlastenec.
V roku 1918 sa karta „vládnuci a menšinový národ“ obrátila a tri milióny Nemcov, ktorí žili na území novej Prvej československej republiky, sa ocitli v nemčine. Jedným zo signálov, že nový štát mieri od počiatku k rýchlemu koncu, bolo, že sa českí Nemci neučili po česky. Desať rokov, ktoré Prvá republika dostala, bolo príliš málo.
Protektorát a nemecká okupácia – nemecká, nie nacistická, ako si dnes v rámci európskej korektnosti píšeme do učebníc – boli kapitoly samy o sebe. Po nich zmizli českí Židia, ten zvláštny most medzi Čechmi a Nemcami, tretí krajinský národ. Nasledovalo vraždenie a vyhnanie Nemcov, respektíve všetkých, ktorí nevedeli dosť dobre po česky, pričom miera nutnej znalosti češtiny a preukázanej českosti stúpala s množstvom hodnoty zabaveného majetku. S týmto hriechom v základoch sa nemohlo podariť ani obnovené súžitie Čechov so Slovákmi. Základný pohľad na Maďarov ako na zradcov ťaží aj dnešný vzťah medzi Slovákmi a Maďarmi. Vzťah, ktorému nepomôže jazykový zákon, ktorý donúti slovenských Maďarov hovoriť po slovensky. Pokiaľ nebude Slovensko krajinou dvoch – a ak si to Rómovia budú priať, po čase aj troch – rovnoprávnych národov, pokoj nikdy nebude. My Česi, ktorí už nemáme čo naprávať, vám túto šancu z duše závidíme.

Autor je redaktor českých Lidových novín a korešpondent poľskej Gazety Wyborczej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite