Plačlivé náreky z mešity. Modlenie. Odmietanie bravčového mäsa. Dlhé čierne čádory a zahalené tváre. Prísne pravidlá, alebo nepokoje v krajine? Chudoba, či relatívny blahobyt? Ako žijú obyčajní Iránci a ako vyzerá ich bežný deň a zvyky?
Irán sa v súčasnosti považuje na najbezpečnejšiu krajinu Ázie, a to aj napriek tomu, aký imidž vysiela do zahraničia cez svoju politickú špičku. O obyčajnom živote Iráncov sa však zvyčajne veľa nevie. Našinca preto zrejme prekvapí, že Irán má v podstate hojnosť všetkého. Všetkého okrem slobody. Ale aj tej sa niekde dá objaviť o niečo viac, kým inde ju dusia silnejšie.
.chodidlá, druhé srdce
Ak idete na návštevu k niekomu, kto býva v činžiaku, nenechajte si ujsť cestu výťahom. Aj v priemerných činžiakoch sú veľmi čisté a v mnohých z nich stále hrá hudba. Vchody tých lepších vyzerajú ako niekde v hoteli, ba majú aj recepciu. Takmer v každom byte sa hneď pri vchode človek vyzúva. Ak si to pravidlá rodiny vyžadujú, je značne neslušné, ak sa hosť nevyzuje. V byte sa zväčša chodí naboso, pretože hovoria: „Chodidlá sú tvoje druhé srdce, nechaj ich oddýchnuť“. Ale zase je fakt, že mnohí Iránci majú v izbách drahé perzské koberce, ktoré si jednoducho nechcú zničiť.
Miestnosť, kde sa papuče určite používajú, je záchod. Zväčša tu nájdete turecký, pretože ho považujú za hygienickejší a zdravší ako vysedávanie na klasickom. Súčasťou každého záchodu je vodovodná hadica, ktorú použijú na umytie po vykonaní potreby – namiesto toaletného papiera. Pre nás je to možno nepochopiteľné, asi tak, ako pre nich predstava, že my používame toaletný papier. A ak by ste sa im chceli vysmiať, tak vám to vrátia: „No, čo by sme čakali od ľudí, ktorí sa umývajú toaletným papierom?“
Vo veriacej rodine si žena počas návštevy pred cudzím mužom ponecháva šatku na hlave. Vzhľadom na to, že až 80 percent obyvateľov Iránu veriacich nie je, nosenie šatiek a manta považujú iba za nutnosť. „Viera a náboženstvo má byť vnútri v rodine, nie na ulici. Ale v Iráne je to naopak,“ hovoria niektorí. Po prekročení prahu domu sa ich preto rýchlo zbavujú a hneď sa prezliekajú do pohodlného oblečenia. Dokonca ani hosťom nemajú problém požičať oblečenie, nech sa u nich prezlečú do domáceho a cítia sa pohodlnejšie.
Pri odchode návštevy sa tí, ktorí ostávajú, postavia na znak prejavu slušnosti a úcty k odchádzajúcemu. A ak u nich prespíte, ľahko sa môže stať, že budete spať na zemi. Obľubujú spánok na tenkých matracoch, ktoré ráno zložia a odložia do skrine. To však neznamená, že nemajú postele.
.bravčové, žúrky a jogging
Hovoria, že jedlo je ich vášeň, keďže je to jediný druh povolenej zábavy. O tom, že si radi posedia pri jedle, svedčí fakt, že každý večer, či už v parkoch, alebo aj na chodníkoch pri rušných cestách, vidno celé rodiny spokojne stolovať na zemi. Doma stolujú buď na zemi, alebo na stole, to závisí od zvyku rodiny. K dobrému jedlu nechýba dobrý mok. Azda každý vie, kde sa dá kúpiť, tak ako napríklad bravčové mäso. Zaujímavé je, že jedia iba lyžicou a vidličkou. A takmer ku každému jedlu majú biely jogurt a citrón. Mimochodom, viete, čo je typické jedlo pre centrum perzskej kultúry Shiraz? Obyčajné popučené zemiaky s opraženou cibuľkou, s maslom a trochou mlieka. Presne také isté, na aké sme zvyknutí u nás.
Verejné zábavy sú v Iráne síce zakázané, ale to, čo sa deje vnútri bytu alebo domu, je súkromná záležitosť. Oslavy a „žúrky“ sa konajú aj so zahraničnou hudbou a pokiaľ sa susedia nesťažujú, tak polícia nepríde zaklopať na dvere. A ak k tomu aj dôjde, nie je dôvod na paniku. Na to, aby polícia mohla vstúpiť na súkromný pozemok, potrebuje povolenie od prokurátora, ktoré v noci asi ťažko zoženie. Preto polícia môže akurát tak čakať, stáť pri dverách a nečinne prihliadať. Fľaše alkoholu sa síce odložia a rozjarená spoločnosť sa musí upokojiť, ale inak v podstate nič. Teda nie celkom nič: dámy v krátkych sukniach a hlbokých výstrihoch sa radšej zahalia.
Ďalší spôsob, ako si vybiť energiu, je šport. Parky sa hemžia mladými aj staršími ľuďmi, ktorí behajú alebo cvičia na posilňovacích strojoch, ktoré sú umiestnené v každom parku. No samozrejme, že aj pri výkone športu, hoci je teplo, ženy musia mať dlhé tepláky (ani len trojštvrťové nepripadajú do úvahy), manto (v dlhom čádore sa skutočne behať nedá) a dobre uviazanú šatku, aby nepadala. Veľa žien takto chodí pravidelne cvičiť každé ráno, ešte kým idú do práce.
.kto by živil štyri ženy?
Hlavnou úlohou ženy v Iráne je starať sa o svoje deti a muža. Podľa toho, čo som tu zažila, sa mi však zdalo, že ženy síce poslúchajú svojich mužov, no väčšinou sú v podstate vďačné a rady sú pod akousi nadvládou muža. Na druhej strane v krajine, kde žije 80 miliónov obyvateľov, neexistuje celkom jednotný ukazovateľ. Mladí a neveriaci ľudia sú oveľa pokrokovejší. Teoreticky je povolené, aby muž mal štyri manželky, ale kto by ich všetky živil? Väčšinou majú len jednu.
Deti začínajú chodiť do školy vo veku päť alebo šesť rokov. Malé dievčatká si obliekajú predpísané uniformy – dlhé čádory alebo kratšie mantá po kolená predpísanej farby a maghne, čo je typická pokrývka hlavy. Na základnej škole sa to až tak veľmi nekontroluje, keďže dievčatá do veku desiatich rokov nemusia byť na verejnosti zahalené. Neraz som pozorovala malé dievčatko, ktoré si hneď po prekročení prahu školy rýchlo prezlieklo predpisovo dlhú uniformu za kratšie manto, stiahlo si z hlavy biele maghne a dalo si pestrofarebný šál.
.zostať, či ujsť
Aj v každodennom živote Iránci vidia a mnohí aj priznávajú, že revolúcia z roku 1979 nepriniesla také ovocie, aké očakávali. Rastúcu nezamestnanosť a tvrdé náboženské pravidlá rieši každý po svojom. Niektorí hovoria, že by z krajiny neodišli – podľa nich je islamské právo také jednoduché, že kto ho ovláda, vyhne sa problémom. Iní z krajiny utekajú. Niektorým sa žije ľahšie, iným ťažšie. Ale všetci sa musia dobre naučiť, čo smú a čo nie, v tejto krajine, kde je dosť azda všetkého okrem slobody.
Irán sa v súčasnosti považuje na najbezpečnejšiu krajinu Ázie, a to aj napriek tomu, aký imidž vysiela do zahraničia cez svoju politickú špičku. O obyčajnom živote Iráncov sa však zvyčajne veľa nevie. Našinca preto zrejme prekvapí, že Irán má v podstate hojnosť všetkého. Všetkého okrem slobody. Ale aj tej sa niekde dá objaviť o niečo viac, kým inde ju dusia silnejšie.
.chodidlá, druhé srdce
Ak idete na návštevu k niekomu, kto býva v činžiaku, nenechajte si ujsť cestu výťahom. Aj v priemerných činžiakoch sú veľmi čisté a v mnohých z nich stále hrá hudba. Vchody tých lepších vyzerajú ako niekde v hoteli, ba majú aj recepciu. Takmer v každom byte sa hneď pri vchode človek vyzúva. Ak si to pravidlá rodiny vyžadujú, je značne neslušné, ak sa hosť nevyzuje. V byte sa zväčša chodí naboso, pretože hovoria: „Chodidlá sú tvoje druhé srdce, nechaj ich oddýchnuť“. Ale zase je fakt, že mnohí Iránci majú v izbách drahé perzské koberce, ktoré si jednoducho nechcú zničiť.
Miestnosť, kde sa papuče určite používajú, je záchod. Zväčša tu nájdete turecký, pretože ho považujú za hygienickejší a zdravší ako vysedávanie na klasickom. Súčasťou každého záchodu je vodovodná hadica, ktorú použijú na umytie po vykonaní potreby – namiesto toaletného papiera. Pre nás je to možno nepochopiteľné, asi tak, ako pre nich predstava, že my používame toaletný papier. A ak by ste sa im chceli vysmiať, tak vám to vrátia: „No, čo by sme čakali od ľudí, ktorí sa umývajú toaletným papierom?“
Vo veriacej rodine si žena počas návštevy pred cudzím mužom ponecháva šatku na hlave. Vzhľadom na to, že až 80 percent obyvateľov Iránu veriacich nie je, nosenie šatiek a manta považujú iba za nutnosť. „Viera a náboženstvo má byť vnútri v rodine, nie na ulici. Ale v Iráne je to naopak,“ hovoria niektorí. Po prekročení prahu domu sa ich preto rýchlo zbavujú a hneď sa prezliekajú do pohodlného oblečenia. Dokonca ani hosťom nemajú problém požičať oblečenie, nech sa u nich prezlečú do domáceho a cítia sa pohodlnejšie.
Pri odchode návštevy sa tí, ktorí ostávajú, postavia na znak prejavu slušnosti a úcty k odchádzajúcemu. A ak u nich prespíte, ľahko sa môže stať, že budete spať na zemi. Obľubujú spánok na tenkých matracoch, ktoré ráno zložia a odložia do skrine. To však neznamená, že nemajú postele.
.bravčové, žúrky a jogging
Hovoria, že jedlo je ich vášeň, keďže je to jediný druh povolenej zábavy. O tom, že si radi posedia pri jedle, svedčí fakt, že každý večer, či už v parkoch, alebo aj na chodníkoch pri rušných cestách, vidno celé rodiny spokojne stolovať na zemi. Doma stolujú buď na zemi, alebo na stole, to závisí od zvyku rodiny. K dobrému jedlu nechýba dobrý mok. Azda každý vie, kde sa dá kúpiť, tak ako napríklad bravčové mäso. Zaujímavé je, že jedia iba lyžicou a vidličkou. A takmer ku každému jedlu majú biely jogurt a citrón. Mimochodom, viete, čo je typické jedlo pre centrum perzskej kultúry Shiraz? Obyčajné popučené zemiaky s opraženou cibuľkou, s maslom a trochou mlieka. Presne také isté, na aké sme zvyknutí u nás.
Verejné zábavy sú v Iráne síce zakázané, ale to, čo sa deje vnútri bytu alebo domu, je súkromná záležitosť. Oslavy a „žúrky“ sa konajú aj so zahraničnou hudbou a pokiaľ sa susedia nesťažujú, tak polícia nepríde zaklopať na dvere. A ak k tomu aj dôjde, nie je dôvod na paniku. Na to, aby polícia mohla vstúpiť na súkromný pozemok, potrebuje povolenie od prokurátora, ktoré v noci asi ťažko zoženie. Preto polícia môže akurát tak čakať, stáť pri dverách a nečinne prihliadať. Fľaše alkoholu sa síce odložia a rozjarená spoločnosť sa musí upokojiť, ale inak v podstate nič. Teda nie celkom nič: dámy v krátkych sukniach a hlbokých výstrihoch sa radšej zahalia.
Ďalší spôsob, ako si vybiť energiu, je šport. Parky sa hemžia mladými aj staršími ľuďmi, ktorí behajú alebo cvičia na posilňovacích strojoch, ktoré sú umiestnené v každom parku. No samozrejme, že aj pri výkone športu, hoci je teplo, ženy musia mať dlhé tepláky (ani len trojštvrťové nepripadajú do úvahy), manto (v dlhom čádore sa skutočne behať nedá) a dobre uviazanú šatku, aby nepadala. Veľa žien takto chodí pravidelne cvičiť každé ráno, ešte kým idú do práce.
.kto by živil štyri ženy?
Hlavnou úlohou ženy v Iráne je starať sa o svoje deti a muža. Podľa toho, čo som tu zažila, sa mi však zdalo, že ženy síce poslúchajú svojich mužov, no väčšinou sú v podstate vďačné a rady sú pod akousi nadvládou muža. Na druhej strane v krajine, kde žije 80 miliónov obyvateľov, neexistuje celkom jednotný ukazovateľ. Mladí a neveriaci ľudia sú oveľa pokrokovejší. Teoreticky je povolené, aby muž mal štyri manželky, ale kto by ich všetky živil? Väčšinou majú len jednu.
Deti začínajú chodiť do školy vo veku päť alebo šesť rokov. Malé dievčatká si obliekajú predpísané uniformy – dlhé čádory alebo kratšie mantá po kolená predpísanej farby a maghne, čo je typická pokrývka hlavy. Na základnej škole sa to až tak veľmi nekontroluje, keďže dievčatá do veku desiatich rokov nemusia byť na verejnosti zahalené. Neraz som pozorovala malé dievčatko, ktoré si hneď po prekročení prahu školy rýchlo prezlieklo predpisovo dlhú uniformu za kratšie manto, stiahlo si z hlavy biele maghne a dalo si pestrofarebný šál.
.zostať, či ujsť
Aj v každodennom živote Iránci vidia a mnohí aj priznávajú, že revolúcia z roku 1979 nepriniesla také ovocie, aké očakávali. Rastúcu nezamestnanosť a tvrdé náboženské pravidlá rieši každý po svojom. Niektorí hovoria, že by z krajiny neodišli – podľa nich je islamské právo také jednoduché, že kto ho ovláda, vyhne sa problémom. Iní z krajiny utekajú. Niektorým sa žije ľahšie, iným ťažšie. Ale všetci sa musia dobre naučiť, čo smú a čo nie, v tejto krajine, kde je dosť azda všetkého okrem slobody.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.