Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Biblia

.časopis .fenomén

„Sviecou mojej nohe je tvoje slovo, svetlom môjmu chodníku.“ To je krátka veta z

„Sviecou mojej nohe je tvoje slovo, svetlom môjmu chodníku.“ To je krátka veta z najdlhšieho biblického žalmu. Vznikol zhruba pred 3 000 rokmi  a odvtedy sa spieva a číta v synagógach a kostoloch, premýšľajú nad ním intelektuáli, stotožňujú sa s ním prostí ľudia. Biblia, Božie slovo. Slovo, ktoré svieti na cestu...


Citované slová sú zo Žalmu 119. Témou celej tejto biblickej piesne (žalmy sa pôvodne spievali) je „božie slovo“. Spomína sa v každom jednom z jeho 176 veršov, pričom autor využíva viaceré synonymá. Raz hovorí o „zákone“, inokedy o „svedectvách“, „ustanoveniach“ či „príkazoch“. „Blahoslavení, čo žijú bezúhonne a správajú sa podľa Hospodinovho zákona,“ píše sa v prvom verši. „Blúdim ako stratená ovca,“ pokorne konštatuje v poslednom, a tak trochu zúfalo prosí Boha: „Hľadaj svojho služobníka, veď som nezabudol na tvoje prikázania.“
Židia a kresťania veria, že Boh, jeden-jediný skutočný Boh, ten Boh, ktorý stvoril svet a ľudí, ten, ku ktorému sa raz všetci vrátia, hovorí. Na rozdiel od „nemých modiel pohanov, ktoré majú ústa, ale nerozprávajú“, tento Boh síce ústa nemá, ale zato hovorí. Jeho hlas možno podľa veriacich niekedy počuť, no jeho slová si určite možno kedykoľvek prečítať. V Biblii.

.božie slovo
Za dominikánskym provinciálom, teda dalo by sa povedať „šéfom dominikánskej rehole na Slovensku“ Benediktom Róbertom Hajasom, OP sme sa vybrali do Dunajskej Lužnej. Dominikáni sú „rehoľa kazateľov“ („Ordo Praedicatorum“ — preto skratka OP za ich menami), ktorá sa od svojho vzniku v 13. storočí snaží komunikovať Božie slovo v necirkevnom, často intelektuálne kontroverznom prostredí. A brat Benedikt je „biblista“, teda teológ, zaoberajúci sa porozumením a výkladom Biblie.
Vo funkčne zariadenej vilke, v ktorej sídli „Provincialát Slovenskej provincie“ nás privítal nenápadný, nefarársky pôsobiaci mladý muž. V miestnosti, do ktorej nás uviedol, bol na stene obrázok zakladateľa rehole Dominika Guzmána a polica plná prekladov Biblie a teologickej literatúry. Na stole bolo aktuálne vydanie denníka SME a v kúte príručný archív časopisov .týždeň. Hneď sme sa tu cítili ako doma.
„Biblia je súbor kníh, ktoré odrážajú skúsenosť človeka s Božím slovom,“ hovorí brat Benedikt, keď sa ho pýtame, v akom zmysle je Biblia Božím slovom. „Bibliu napísali ľudia, ktorí Božie slovo vnímali a nechali sa ním inšpirovať,“ hovorí brat Benedikt a pokračuje: „Základnou skúsenosťou izraelského národa bolo, že Boh sa v dejinách prihovára. Jeho hlas pritom nemusel byť priamo počutý, ale človek ho vo svojom vnútri zachytával.“ Vysvetľuje, že v devätnástom storočí sa historici a teológovia začali na Bibliu dívať kriticky — ťažko bolo napríklad uveriť, že Mojžiš je skutočne autorom opisu vlastnej smrti. Začali sa objavovať úvahy o tom, že biblické zápisy sú v rozpore s históriou a s prírodnými vedami. Niektorí sa snažili Bibliu „brániť“ niekedy až prehnanými interpretáciami archeologických nálezov — dobrým príkladom bola Kellerova kniha A Biblia má predsa pravdu, ktorej slovenský preklad vyšiel v roku 1968, aby bol vzápätí stiahnutý z obchodov a následne zlikvidovaný (napriek tomu sa kniha dostala do knižníc mnohých slovenských rodín). „Títo ľudia sa snažili dokázať, že to, čo Biblia hovorí, nie je absurdné, ale že je to zasadené do reality. Mnohí, hlavne izraelskí archeológovia to robia dodnes. Chcú tak potvrdiť pravdivosť Biblie,“ hovorí brat Bernard a dodáva, že on takto pozitivisticky pravdivosť Písma nechápe. Kľúčová otázka, ktorú si dnešný čitateľ Biblie musí položiť, je, „či ide len o metaforu, alebo aj o niečo vážnejšie. Ide o to, čo to pre človeka znamená dnes.“ Hoci je text Biblie rovnaký, každá generácia si k nemu musí nájsť svoj vlastný, autentický prístup.

„Čítam Bibliu v originálnych jazykoch,“ hovorí dominikánsky provinciál, keď sa ho pýtam na preklad, ktorý najčastejšie používa. Z knižnice vyťahuje Starú zmluvu v hebrejčine, vysvetľuje nám, ako bol text Biblie viacnásobne prepisovaný z pôvodných manuskriptov a na naše prekvapenie hovorí, že za najlepší prepis hebrejskej Biblie sa všeobecne považuje stuttgartské vydanie Leningradského kódexu, pomenovaného podľa toho, že je majetkom tamojšej knižnice. Z podobného dôvodu, no už menej prekvapivo, sa za najlepší zdroj gréckej Novej zmluvy považuje Vatikánsky kódex.
Brat Benedikt nám rozpráva o tom, že aj on ako čitateľ Biblie naráža na problémy — napríklad na násilie alebo prísne tresty — a vysvetľuje, v čom spočíva dominikánsky prístup k Písmu: „Pýtam sa, prečo mám s tým textom problém a v čom ten problém spočíva. Biblia nie je ideologicky napísaná kniha, ktorá háji sama seba. Vzbudzuje mnoho otázok, ktoré potom vedú k jej hlbšiemu porozumeniu.
Stojac pri knižnici s gréckymi, hebrejskými a latinskými knihami sa brata Benedikta pýtam, či je možné čítať Bibliu „len tak“, teda ako akúkoľvek inú knihu. „Určite áno,“ hovorí, „napríklad Rick Wakeman, klávesista zo skupiny Yes, ju začal čítať v nejakom hoteli a prežil stretnutie s Bohom.“

.sola scriptura
„Luteráni neignorujú tradíciu. Reformačná zásada sa stavia proti tradíciám, ktoré sú v rozpore s Písmom. Lutherova zásada Sola Scriptura — jedine Písmo — znamená, že Biblia má prednosť pred všetkými tradíciami.“ Od dominikánov sme sa presunuli na Evanjelickú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského. Labyrintom presvetlenej modernej budovy nás do svojej malej pracovne vedie docent Ján Grešo, evanjelický teológ a farár, ktorý viedol skupinu prekladateľov Novej zmluvy, ktorá je súčasťou slovenského ekumenického prekladu Biblie, vydaného minulý rok.
Ján Grešo je skromný starší pán, ktorý človeka zaujme rečou: rozpráva krásnou, mäkkou slovenčinou, pričom aj na banálne otázky dáva zmysluplné, múdre, literárne štruktúrované odpovede. Cítite, že ho rozhovor s vami nesmierne zaujíma a od prvej chvíle vás zahŕňa láskavou pozornosťou. Aj v jeho pracovni je knižnica, plná hrubých kníh v jazykoch a abecedách, jednoduchému novinárovi totálne nezrozumiteľných.
Rozprávame sa o interpretácii Biblie v duchu Lutherovho „Sola Scriptura“. „Nie je to jednoduchá vec,“ hovorí, „máme do činenia s textami, ktoré vznikli v úplne inej kultúrnej situácii a my potrebujeme vedieť, čo znamenali v pôvodnom kontexte.“ Pán Grešo vtedy vytiahne z police obrovský zväzok nemeckého teologického slovníka a ako správny pedagóg všetko, čo hovorí, ukazuje na príkladoch. Nájde grécke slovo sofia, teda múdrosť a spolu listujeme hádam stovkou strán, ktoré sú mu v slovníku venované. „Ide o to, nevnášať do textu vlastné myšlienky. Namáhavou cestou sa musíme dostať bližšie k autorovmu svetu a až potom môžeme začať samotný text vykladať. “
Zaujíma nás otázka kánonu — teda prečo sú v Biblii práve tieto knihy a nie iné. „V Starej zmluve, teda v hebrejskej Biblii, sú spisy, ktoré sa používali pri bohoslužbe. V roku 70 po Kristovi došlo k zbúraniu Jeruzalema. Židovstvo vtedy zachránili farizeji a učenci zákona. Okolo roku 90 sa zišli v meste Jamnia a stanovili, že do Tenaku (hebrejskej Biblie) budú patriť práve tieto knihy. Fakticky tak potvrdili to, čo sa dovtedy používalo. Prví kresťania používali grécky preklad Starej zmluvy, takzvanú Septuagintu (ide o preklad, ktorý vznikol medzi 3. a 1. storočím pred Kristom v židovskej komunite v Alexandrii). Potom vznikali Pavlove listy, krátko po roku 70 bolo pravdepodobne napísané Markovo evanjelium, v nasledujúcich desaťročiach pribúdali ďalšie spisy. V roku 367 biskup Atanázius z Alexandrie povedal, že do Novej zmluvy patrí práve tých 27 spisov, ktoré v nej sú dodnes,“ zhŕňa dejiny vzniku Biblie Ján Grešo.
Rozprávame sa o prekladoch Biblie. Ján Grešo nám vysvetľuje, že v prípade Novej zmluvy máme veľmi dobrý grécky originál s kritickým aparátom, pričom odchýlky medzi jednotlivými variantmi nie sú veľmi závažné. Prvým významným prekladom Biblie do jazyka, nám zrozumiteľného, bola Kralická Biblia, ktorá vyšla v roku 1613. Je to poetický a lingvisticky poctivý preklad, ktorý sa v luteránskej cirkvi používal až do druhej polovici 20. storočia. „Aj kázalo a modlilo sa v kraličtine,“ hovorí docent Grešo o zásadnom význame Kralickej Biblie, pričom nám z nej spamäti cituje.
V roku 1936 vyšlo prvé vydanie prekladu Biblie od profesora Jozefa Roháčka (1877 — 1962). „Bolo to monumentálne dielo človeka, ktorý si vážil Bibliu,“ hovorí Ján Greššo. „Každé slovo sa usiloval verne preložiť, snažil sa pochopiť pôvodný text, no nevšímal si idiómy a do slovenčiny vniesol niekoľko archaizmov — napríklad slovo Bôh. Napriek tomu to je dobrý preklad.“  Koncom minulého roku vyšiel slovenský ekumenický preklad, na ktorom pracovala skupina prekladateľov z viacerých cirkví. „Každá generácia si musí preložiť Bibliu,“ hovorí Ján Grešo, keď sa ho pýtam, v čom je význam tohto prekladu, „Uvedomili sme si pri práci, že máme jedno a to isté Písmo a máme voči nemu spoločnú úctu. Sme bratmi intenzívnejšie, než sme si mysleli.“ 
Sedíme nad teologickými slovníkmi, prekladmi a gréckymi originálmi Biblie a ja sa Jána Greša skepticky pýtam, či laik môže vôbec porozumieť Biblii. „Väčšine hneď na prvé počutie,“ hovorí. „Miluj Boha celým svojím srdcom — je to ťažké, ale rozumiem tomu, Miluj blížneho svojho ako samého seba — tomu hádam rozumie každý. Alebo: som katastrofálny hriešnik a čítam, ako otec prijal márnotratného syna, ako Ježiš chodil k hriešnikom. Pomyslím si: „To azda aj mňa takto prijíma.“ To sa dá porozumieť aj bez gréčtiny a hebrejčiny. Keby ľudia prijali aspoň to, čo je na prvé počutie zrejmé, stali by sa inými ľuďmi.“

.boh, človek, slovo
Kostol Cirkvi bratskej na Cukrovej ulici v Bratislave nevyzerá ako kostol. Je to zvonku celkom obyčajná budova, až vnútri človek zistí, že to naozaj kostol je. Josef Sykora nevyzerá ako teológ a kazateľ. Skôr pôsobí ako mladý, priateľský intelektuál a najnáboženskejšími predmetmi v jeho moderne zariadenej pracovni sú obrazy od Fera Guldana. Až keď sa s ním rozprávate alebo počúvate jeho kázne, tak zistíte, že teológom a kazateľom naozaj je.
Evanjelikáli, teda menšie protestantské cirkvi s veľkým dôrazom na osobnú zbožnosť, čítanie Biblie a šírenie evanjelia, v posledných desaťročiach zápasia s tým, ako uchopiť „pravdivosť“ Biblie. Niektorí hovoria o „neomylnosti“ či „bezchybnosti“ (pričom tieto pojmy sú témou hrubých kníh a dlhých definícií). „V prvých storočiach sa ustálilo pochopenie Krista ako božskej aj ľudskej osoby. A zároveň čítame v Jánovom evanjeliu, že ten, ktorý prišiel, je Slovo,“ vysvetľuje Josef Sykora. „Takže existuje nejaké spojenie medzi božským, ľudským a slovom. Z toho sa odvodzuje, že aj Biblia má božskú aj ľudskú stránku. Evanjelikáli viac zdôrazňujú tú božskú stránku. Niektorí z nich v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia vymysleli koncept, že Biblia je „neomylná“. Tým chcú povedať, že je neomylná vo všetkom, čo hovorí v pôvodných manuskriptoch.“
Dalo by sa povedať, že Biblia je Bohom inšpirovaná a človekom zapísaná. „Do akej miery tam ten človek prináša svoju ľudskosť a pochopenie sveta, je otázka. To, že ju prináša, je isté,“ hovorí Josef. Biblia je podľa neho kniha o povahe človeka, Boha a sveta. Nemusí to pritom na prvý pohľad korešpondovať s naším vedeckým pohľadom na svet. Pýtam sa ho, do akej miery je historická presnosť biblických textov dôležitá. Podstatné udalosti, o ktorých píše Biblia, musia byť podľa neho historicky zakotvené. „Na Discovery Channel som nedávno videl bizarný film o tom, že údajne našli Ježišov hrob, že teda Ježiš nebol vzkriesený,“ hovorí Josef. „Ak by toto bola pravda, ja prestanem byť kresťanom. Ak Ježiš nebol vzkriesený, tak verím peknému síce, ale iba mýtu. Akú nádej môžem potom priniesť umierajúcemu človeku?“
Keďže evanjelikálne cirkvi zdôrazňujú osobný vzťah s Bohom, pýtam sa Josefa, či je možné porozumenie Biblie bez cirkvi. „Myslím, že horšie,“ odpovedá a pokračuje: „Biblia je kniha, ktorá sa môže čítať od začiatku, ale lepšie je čítať ju od konca. Potrebujem interpretačnú komunitu, ktorá mi pomáha porozumieť tomu, čo tam je napísané z pohľadu konca. Sú v nej stopy, ktoré až z pohľadu z konca dávajú hlbší význam. Ako v detektívke. Na to sám tak ľahko neprídeš.“
V rozhovore s Josefom ideme ďalej, než je možné zachytiť v tomto článku, a tak sa ho na záver pýtam, ako on sám číta Bibliu. „Každý deň sa snažím vystaviť malej časti biblického textu, vplyvu božieho pohľadu na nás a na tento svet. Keby som sa tomuto alternatívnemu pohľadu Boha nevystavoval, asi by som nemohol byť kresťanom. Zaujímajú ma kontroverzné veci.“ Pýtam sa na nejaký konkrétny príklad. „Napríklad lamenty. Žalmy sa po hebrejsky povie tehilim, teda chvály, no je v nich oveľa viac náreku, žalospevov a sťažností. Človek prežíva často pocity nespravodlivosti a smútku, niečo by sa malo nejako diať, ale sa to tak nedeje. Čo s tým? Biblia ti dáva nástroj: môžeš volať Boha k zodpovednosti, môžeš sa mu sťažovať a vyliať mu nárek. Niekedy by sme si mali pred Pánom Bohom aj trochu zanadávať,“ hovorí teológ a kazateľ Cirkvi bratskej Josef Sykora a hoci sa pritom usmieva, je jasné, že to myslí úplne vážne.
Keď odchádzame z Josefovej pracovne, konštatujeme s fotografom Borisom, že všetci traja páni, ktorých sme v súvislosti s našimi otázkami o Biblii navštívili, sú zaujímaví, múdri a príjemní ľudia. Dominikán, luterán a evanjelikál. Jeden v bielom habite, druhý v sivom obleku, tretí v tričku a rifliach. Všetci traja čítajú rovnakú Bibliu v hebrejčine a gréčtine a každý z nich by sa bez veľkého pátosu vedel stotožniť s citátom v úvode tohto článku o svieci, svetle, nohe a chodníku. Boh, človek a slovo. Biblia. Veľa otázok. Nezostáva, než čítať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite