Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo (ne)veriť ekonómom

.ondřej Schneider .časopis .kritická príloha

Možno by sa dnes dalo očakávať, že ekonómovia zahodia všetky učebnice a priznajú si, že tomu, ako vlastne ekonomika funguje, príliš nerozumejú. Veď finančné trhy sú hore nohami a centrálne banky robia operácie vlani ešte nepredstaviteľné...

Možno by sa dnes dalo očakávať, že ekonómovia zahodia všetky učebnice a priznajú si, že tomu, ako vlastne ekonomika funguje, príliš nerozumejú. Veď finančné trhy sú hore nohami a centrálne banky robia operácie vlani ešte nepredstaviteľné...


Alebo by ekonómovia ku každej svojej rade mali pripojiť dôkladné varovanie, že všetko môže dopadnúť úplne inak. Napokon: označiť sa dnes za ekonóma vyžaduje aj trochu statočnosti a celkom iste schopnosť znášať posmešky (stačí sa, ehm, pozrieť na diskusie pod mojím blogom na iHNed.cz). Zároveň však súčasná kríza dáva vládam do rúk možnosti, o akých sa im dvadsať rokov nesnívalo. A vlády ich využívajú a spoliehajú na radu – koho iného, než ekonómov.

.makroekonóm zasahuje
Americká vláda (ešte republikánska) vlani skúsila povzbudiť dopyt vrátením 160 miliárd dolárov z daní domácnostiam. Na spotrebe sa to príliš neprejavilo, a tak vláda (už demokratická) prišla s balíkom za 780 miliárd dolárov.
Vlani na jeseň schválil americký Kongres 700 miliárd na stabilizáciu bankového sektora, dnes prezident Obama naznačuje, že bude potrebovať ďalších 750 miliárd. Francúzska vláda dotuje automobilky, britská vláda znárodňuje banky, v Nemecku vláda zaviedla „šrotovné“... Tak odvážne a obrovské akcie sú pritom obhajované ekonomickými argumentmi. Ako keby sme práve nezažili, aké chatrné tieto argumenty bývajú.
Čím to, že sa politici neboja staviť na rady ekonómov, keď práve čelia vážnej finančnej kríze, ktorú ekonómovia nevedeli predvídať? Podľa môjho názoru je hlavnou príčinou pretrvávajúca dominancia makroekonomického prístupu. V kocke tento prístup zhrnul Paul Krugman vlani na jeseň, keď „na servítke“ spočítal, aký veľký má byť schodok rozpočtu americkej vlády.


.krugman to vie. Alebo nie?
Krugman najprv odhadol, že nezamestnanosť sa v USA zvýši na 8,5 percenta, čo je o 3,5 percenta nad hranicou „prirodzenej nezamestnanosti“.
Keďže podľa takzvaného Okunovho pravidla vzrastie nezamestnanosť o percento, ak sa hrubý domáci produkt dostane o 2 percentá pod hranicu možného produktu (kompatibilného s nezmenenou infláciou), vyšlo mu, že ekonomika USA bude 7 percent pod svojím „potenciálom“. V poslednom kroku potom, tak trochu neurčito, odhadol, že každý dolár vládneho deficitu zvýši HDP zhruba o 1,5 dolára (multiplikátor by sa rovnal 1,5). Preto „treba“ do ekonomiky „naliať“ asi 600 miliárd dolárov.
Kúzla a čary? Nie, len klasická makroekonómia, založená na predpoklade, že múdry profesor všetko vie a všetko funguje úplne deterministicky, ako veľký mechanický stroj. Aby sme sa trafili, musíme však poznať maličkosti ako úroveň potenciálnej produkcie, úroveň dlhodobej nezamestnanosti, efekt vládnych výdavkov na HDP (tzv. multiplikátor). A keď ich poznáme, musíme zároveň trafiť odhad vývoja HDP na rok dopredu.
Už teraz, tri mesiace po publikovaní Krugmanovho článku, je jasné, že nezamestnanosť pôjde vyššie než na 8,5 percenta. Zároveň mnoho jeho kolegov zúrivo protestuje proti vysokému odhadu multiplikátora a hrozí, že deficit vôbec nebude mať sľubovaný efekt na povzbudenie ekonomiky. Aká je pravdepodobnosť, že aj tí najlepší (a Paul Krugman je jeden z najlepších, nielen pre vlaňajšiu Nobelovu cenu) to všetko správne trafí? Pri všetkej úcte k našim schopnostiam: myslím, že neveľká.

.to bude drahé, to berieme!
A napriek tomu na základe podobných analýz, hoci zabalených do zložito vyzerajúcich rovníc a štatistík, vznikajú stomiliardové výdavky.
Politici totiž nič nemilujú viac, než keď im ekonómovia prepožičajú zdanie odbornosti a zároveň alibi na utrácanie peňazí. Nejde o to, že by ekonomika v súčasnej kríze nepotrebovala povzbudenie štátnymi výdavkami. Problém je v obrátenej logike: najskôr nejako odhadneme, koľko desiatok či stoviek miliárd „potrebujeme“, potom prijmeme zákon, a až potom hľadáme, čím tie desiatky a stovky miliárd naplniť.
Nový most? Skvelé! Skenovanie všetkých zdravotných záznamov? To bude drahé, takže berieme! Rýchle pripojenie na internet pre všetky školy? To sa bude páčiť aj prispievateľom na naše volebné kampane!
Zodpovednejší prístup by vychádzal z druhej strany ekonomického spektra – z mikroekonómie. Tá skúma efekty jednotlivých rozhodnutí tak súkromných subjektov, ako aj vlády. Mikroekonómia (a z nej odvodené oblasti, ako ekonómia trhu práce, finančná ekonómia či daňová teória) sa pokúšajú odhadnúť, aký bude efekt daného opatrenia a snažia sa tento efekt porovnávať s inými. Napríklad: ako sa zmení zamestnanosť pri znížení či zvýšení daní pre určitú skupinu zamestnancov? Aký vplyv majú vyššie vládne výdavky? Aký je vplyv odborov na zamestnanosť a mzdy? Na tieto otázky majú ekonómovia vcelku solídne a overené odpovede a dokážu zostaviť aj „rebríček“ najúčinnejších opatrení.

.práca pre mikroekonómiu
Pre politikov je mikroekonómia nezaujímavá, je to „babračka“ – skúmajú sa v nej jednotlivé výdavkové programy. Politici sa zaujímajú o makroekonomické výsledky a potrebujú rýchlu akciu.
A okrem toho, mikroekonómia väčšinou dáva oveľa skeptickejšie výsledky ohľadom úspešnosti vládnych zásahov a tiež viac upozorňuje na vplyv korupcie. Pre makroekonóma nie je korupcia až taká dôležitá: potrebuje skrátka „utratiť“ niekoľko stoviek miliárd a príliš ho nezaujíma, či štvrtina tých peňazí prejde účtom pochybnej právnej kancelárie či skorumpovanej stavebnej spoločnosti. Pre mikroekonóma – a pre každého, z ktorého daní vláda svoje výdavky financuje – je to však úplne zásadná otázka.
Pre väčšinu ekonómov predstavuje súčasná kríza dôležitú zmenu v chápaní významu ich vedy. Málokto si po kolapse finančného sektora v USA dovolí tvrdiť, že trhy sú úplne samoregulujúce a odolné proti neracionálnym výkyvom. Rovnako prechádza intelektuálnou krízou model centrálneho bankovníctva, kde centrálna banka dokáže kontrolovať infláciu a zároveň dbať na stabilitu finančného sektora. Bolo by dobré, keby sme sa pri tej príležitosti zbavili aj viery v nadprirodzené schopnosti makroekonomickej politiky a jej modelov.

Autor je ekonóm, žije v USA.
Publikované v Hospodářských novinách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite