Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Veselá budúcnosť

. .časopis .hudba

„A predsa je,“ skonštatoval organizátor Wilsonicu Tibor Holoda, keď pred mesiacom skupina Nouvelle Vague hrala cover verziu slávnej piesne No Future od Sex Pistols. „Budúcnosť,“ dodal, keď z

„A predsa je,“ skonštatoval organizátor Wilsonicu Tibor Holoda, keď pred mesiacom skupina Nouvelle Vague hrala cover verziu slávnej piesne No Future od Sex Pistols. „Budúcnosť,“ dodal, keď z výrazu mojej tváre vyčítal, že nechápem, o čom hovorí.


Wilsonic, festival, ktorého heslom je „reflecting future“, nám v piatok 13. marca niečo z tej predčasne pochovávanej minulosti ukázal a bolo to celkom príjemné. Príjemné a veselé.
Prv, než si všimneme hudobnú produkciu, treba povedať to, čo je pre všetky akcie spojené s festivalom Wilsonic typické: príjemné prostredie a zvláštny šarm. Aj pomerne opotrebovaná (hoci stále funkčná a v Bratislave najlepšia) Spoločenská sála PKO sa na jednu, wilsonicovskú, noc vďaka kombinácii osvetlenia, videoprojekcií, veľkého baru, oddychových vankúšov a ležérnej atmosféry zmení na „hip club“, v ktorom si môžete dať drink, pokecať s kamarátmi, hýbať sa v rytme hudby, alebo len tak chodiť a počúvať.
Ak človek patril medzi tých dochvíľnejších, alebo si jednoducho chcel vypočuť sympatickú fínsko-slovenskú skupinku (pôvodne duo, teraz trio) Dope Aviators, musel prísť o pol deviatej. Až kým nevošiel do sály, mal taký fanúšik pocit, že je buď na nesprávnom mieste, alebo v nesprávnom čase. Nábrežie Dunaja bolo ľudoprázdne a okrem pár organizátorov a sekuriťákov bolo prázdno aj vo vestibule PKO. To je ináč pre Wilsonic tiež typické: ľudia prichádzajú až pred polnocou.

Dope Aviators tak hrajú svoje snivé, opojné pesničky do prázdnej sály. Škoda. Napriek tomuto hendikepu totiž hrajú dobre, presne, s atmosférou, vtipom a nadhľadom. Po nich prichádza Longital / Dlhé diely, v sále je viac ľudí, no k „prenosu energie“ nedochádza. Ktovie prečo? Možno, že  Dano a Shina predsa len patria do klubov a s poslucháčmi si musia hľadieť do očí. Alebo je ich hudba vo svojej dokonalosti príliš vybrúsená, čistá a tým pádom akoby uzavretá — môžeme ju počúvať, no len niekedy sa staneme jej súčasťou. Kapela pri svojom koncerte krstí album remixov Longital Revoyaged. Niekoľko dídžejov, kapiel a producentov na ňom prepasírovali piesne z albumu Výprava/Voyage cez svoje škatuľky a výsledok je nesmierne zaujímavý. Čisté tvary Dlhých dielov boli citlivo narušené a „zašpinené“. Práve tá narušenosť či zašpinenosť na wilsonicovom koncerte Longitalu chýbala.
Po koncerte Dana a Shiny odchádzam unavený do tapacírovanej lóže. Okamžite zaspávam. „Hello! We are Styrofoam from Antwerp!“ Silný hlas ma budí z príjemných snov. Snivá časť micro.wilsonicu sa skončila. Začala sa zábava. Belgické trio Styrofoam spôsobilo dvojsmerný pohyb v sále: hudobní kritici sa, ohŕňajúc fajnovými nosmi, stiahli do zadnej časti baru, ostatní sa presunuli dopredu. Ja som zostal niekde v strede. Áno, nebolo to nič objavné: Styrofoam hrali obyčajné melodické pesničky s elektronickými podkladmi. No zároveň: hrali ich s nasadením a chuťou, nesnažiac sa o veľké umenie. Priestor pod pódiom sa prvýkrát naplnil.
Nie celkom pomenovaným headlinerom večera mal byť anglický všeumelec Ben Jacobs, vystupujúci pod menom Max Tundra. A naozaj ním bol. Elektronické sample a slučky dopĺňal živými klávesami, gitarou, zvonkohrou a hlavne spevom. Dokonalý muzikant a dokonalý šoumen. Keď spieval falzetom, pripomínalo to Princa, keď plával ponad polámané beaty a dával pritom jeden hudobný vtip za druhým, spomenul som si na Franka Zappu, keď do džezrockových rífov doplnil kvázi-hammondové klávesy, ako keby sa odvolával na Collegium Musicum či Fermatu. Eklektický hudobník aj jeho poslucháči si muzikantskú virtuozitu spojenú s veselou šou radostne užívali. Posledná skladba Maxa Tundru sa končila niekoľkominútovým ostentatívnym bítom, ktorý obohacovalo bzučanie syntetizátora. Ako keby chcel vytvoriť prepojenie medzi pesničkovo-koncertnou a elektronicko-tanečnou časťou večera.
Po Maxovi Tundrovi sa totiž už hlavne dídžejovalo. Pomerne zostra to začal fínsky dídžej Huoratron. Tvrdá tanečná elektronika bez zbytočných ornamentov, basy a bíty idú pod kožu. Môžete odísť zo sály alebo tancovať. Drvivá väčšina tancuje, atmosféra je opojná ako chutné miešané longdrinky. Keďže sú dve hodiny po polnoci, z výborne rozbehnutej párty odchádzam. „Toto už je pre mladých,“ hovorí mi jeden z organizátorov Wilsonicu (tiež už nie najmladší), keď sa lúčime.
Punková apokalypsa sa teda zatiaľ nekoná. Konštatovanie „No Future!“ bolo predčasné. Budúcnosť je tu a ak nám z nej v piatok v noci Wilsonic niečo poodhalil, nemáme sa čoho báť.
Ono je to, samozrejme, všetko zložitejšie. Ale o tom inokedy a na inom mieste...


Micro.wilsonic, 13. marec 2009, Spoločenská sála PKO, Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite