Keď som Enet Yapai stretla prvýkrát, mala šesť rokov. Prišla s veľkou kvetinou, ktorú na mňa drsno hodila a chcela sa hrať. Pre prísediacich to bol prejav lásky, pre mňa neobyčajný začiatok nového priateľstva.
Obe sme boli tak trochu hendikepované, keďže Enet takmer vôbec nerozprávala po melanézsky a ja som vedela iba zopár slov z lokálneho jazyka karawari. V našej komunikácii prevládala mimika, gestá, a záujem o okolité dianie a zvuky. Tento hendikep sa však premenil na výhodu a otvoril nám úplne nové možnosti komunikovania.
Enet Yapai je najmladšou dcérou zo štyroch detí mojej „sestry“ Alexie Wakarimay a jej manžela Samsona Marka z dedinky Ambonwari vo východnom regióne Sepik v Papue Novej Guinei. V roku 2007, keď som sa do osady na dlhšie obdobie vrátila, Enet oslávila ôsme narodeniny. Hoci ešte nezačala chodiť do predškolskej triedy, už plynulo ovládala nielen jazyk karawari, ale aj melanézčinu a naše priateľstvo a komunikácia sa preniesli do inej roviny.
Tráviť čas s Enet znamenalo byť aj s jej mamou či staršou sestrou. Pri mnohých prácach pomáhajú deti rodičom. Niekedy, ako v prípade spracovania ságovej palmy, je zapojená celá rodina. Pri každodennom chytaní rýb sú väčšinou matky s dcérami a na lov divých prasiat idú muži so synmi. Nie je to tak dlho, čo sa záhrady stali súčasťou okolia a vypestované plody – tekvice, melóny, uhorky či gigantická fazuľa – sú dôležitou zložkou obživy aj napriek zosuvom pôdy v tejto močaristej oblasti krajiny. Takmer každá záhrada má ešte jeden prístrešok navyše, kde sa dá prespať a navariť jedlo. Takzvaný pobyt v kempe je medzi domácimi veľmi obľúbený a prináša jedinečné skúsenosti zo zvukov džungle, divých zvierat. Zároveň tak oddychujú od „hustoty“ dedinských vzťahov a zvedavých očí.
Príroda sa v týchto končinách úzko spája s kultúrou človeka. Jedno bez druhého neexistuje. Súvislosti a príčiny prírodných dianí berú ľudia osobne, a nie mechanicky či biologicky. Preto majú okolité miesta mená a duchov, ktorých treba rešpektovať. Ľudia sa ani tak nepýtajú, ako to niečo funguje, ale primárne kto to spôsobil a prečo. Na dôvažok, len tri percentá z celkovej pôdy krajiny vlastní štát a súkromní investori. Tých zvyšných deväťdesiatsedem percent pôdy patrí domorodým obyvateľom. Všetko tak má svoje miesto, všetko je zaradené.
.veľký a malý aparát
Aj ja som bola zaradená do tunajšej spoločnosti – dali mi meno a určitú pozíciu. Zaujímavé je, že to isté sa muselo stať mojej kamere – bola iniciovaná. Bez toho by sa kamera nebola stala súčasťou mojej existencie, a teda ani účastníčkou dennodenných činností a rozhovorov.
Hoci dedinka Ambonwari je ďaleko od miest, elektriny či satelitov, niektorí tunajší muži už majú skúsenosť s fotografovaním, prípadne aj vlastnia nejaký fotoaparát. Väčšina z týchto prístrojov je však absolútne nefunkčná. A predsa to má na turistov, ktorí raz za čas prídu na výlet do džungle, zaujímavý účinok. Raz sa tak stalo aj v mojej prítomnosti: turisti si mysleli, že jeden z mojich „otcov“ nás naozaj všetkých spolu odfotil. Inokedy sa mi prihodilo, že solárny panel mi nestačil na nabitie batérií vo fotoaparáte. Vtedy mi domáci za menšiu províziu poskytli náhradu – generátor s benzínom.
Rozdiel medzi fotografickým (malým) a filmovým (veľkým) aparátom bol Ambonwarčanom po určitom čase úplne jasný. Keď som začala prekladať s miestnym učiteľom nahratý materiál z lokálneho do melanézskeho jazyka, po dedinke sa to rýchlo rozšírilo. Niektorí domáci si potom začali dávať väčší pozor, čo pred „veľkou“ kamerou povedia; iní zase začali lepšie artikulovať a vysvetľovať.
Nájsť miesto na súkromný rozhovor je tu však skoro nemožné. Jednoducho preto, že nikto nechce byť vynechaný z diania. Pocit, že človeka „vynechali z hry“, môže byť dokonca dôvodom na súboj. A tak som sa dostala do roly miestnej fotografky: volali ma na fotenie rodinných portrétov, osobných vecí, zverovali mi staré fotografie s prosbou o nápravu vyblednutých a vlhkosťou zničených miest, prosili ma o zväčšeniny záberov.
Naskytlo sa aj niekoľko príležitostí, pri ktorých musela bezpodmienečne byť väčšia kamera aj s tým, čo nahráva slová – tak Ambonwarčania nazývali mikrofón. Tak som nakrúcala pálenie trávy spojené s lovom divých prasiat, futbalové zápasy, katolícke a charizmatické procesie, ba dokonca sa pred mojou „väčšou kamerou“ exkluzívne predviedla aj inscenovaná dráma pod názvom Sosol nait (spoločenská noc).
Miestny zdravotník Ismail Sanggri, ktorého platí štát, je v dedinke jediný, kto si kúpil televízor, video, CD prehrávač a reproduktory. Samozrejme, že má aj generátor a nejaká tá kvapka benzínu sa u neho vždy nájde. Dnes, a to nielen v Ambonwari, sa medzi rituály ráta aj diskotéka či pozeranie videoklipov a filmov, najmä papuánskej produkcie. Napríklad počas nedávnych vianočných sviatkov som sa pridala k pozeraniu troch častí Ježiša z Nazaretu. Organizácia takýchto podujatí je veľmi podobná tým našim. Dva dni pred „CD show“ bolo pripnutých niekoľko letákov na stromoch na strategických miestach. Vďaka nim sme vedeli, čo sa bude pozerať a aké je vstupné pre dospelých, školopovinných, ba aj tých, ktorí ešte nevedia rozprávať. Jeden z obytných domov dostal úlohu kina a pri jeho dverách sedel vyberač peňazí s ochrankou. Prvé rady boli rezervované pre deti, tie vzdialenejšie a bočné pre dospelých. Až kým sa dom celkom nenaplnil, pozerala sa papuánska hudobná hitparáda Top 10.
.prečo práve Enet?
Nájsť dobrého informátora v neznámom teréne je veľmi ťažké. A čo s kamerou? Ako ju predstaviť človeku pred ňou? To je tiež neľahká úloha. Malá Enet deň po dni pristupovala k „veľkej“ kamere čoraz uvoľnenejšie a s novými otázkami. Pýtala sa, čo cez kameru vidím ja, čo vidí kamera – a či ja vidím to isté ako kamera. Občas mi skoro „vošla“ do objektívu, čo sme obe vnímali ako zábavu, inšpiráciu a naplnenie pocitu, že vo videní a počutí sa skrýva veľa a treba to jednoznačne preskúmať.
Roly pozorovateľa a pozorovaného sa medzi nami často obmieňali. Počas niekoľkých mesiacov sme s Enet chodili na ryby, spracúvali sme ságovú múku, jedli sme, hrali sme sa, zaspávali sme pri petrolejovej lampe. Popritom vznikali nahrávky nepredvídateľných interakcií. Raz som jej zverila do rúk malý fotoaparát Kodak už s navinutým negatívom. Všetkých dvadsaťsedem obrázkov sa muselo vyfotiť ešte v ten deň. Napriek skúsenostiam s inými vecami som si nanovo uvedomila, aké je ťažké dať podobnú vec iba jednému človeku, najmä dieťaťu. Enetina mama Alexia bola prvá, ktorá si „fotobox“ musela vyskúšať. Po návrate z rybačky si všetci traja Enetini súrodenci fotoaparát chceli chytiť a urobiť aspoň jeden záber. Ani jej otec Samson nebol výnimkou. Zopár posledných políčok sa neuveriteľne rýchlo osvietilo. Pokúšala som sa vysvetliť, aký je môj zámer, že Enet je moja pomocníčka. Dokonca som sa aj rozčúlila, že s filmom sa predsa nemôže len tak plytvať. Samozrejme, že som sa mýlila. Všetci naokolo, v rôznych vekových kategóriách, sa ma vypytovali, čím je Enet taká výnimočná, že mi má pomáhať. Veď predsa každý môže robiť to čo ona, a všetci sa chceli nejako zapojiť do akcie. Enet – ktorá pokladá povinnosť podeliť sa o novú vec za niečo kultúrne úplne normálne – nekričala a nesťažovala sa na druhých. Nechala ich film jednoducho dofotiť. O pár dní na to sa ma Alexia opýtala, či nepošlem aj z Európy taký „fotobox“. Pofotila by pre mňa novoty v dedinke a poslala by mi aparát na spracovanie naspäť.
.pýtať si dar je normálne
Bolo to výnimočné, keď sme si s Enet našli tiché miesto v prázdnej školskej triede na niekoľkominútovú konverzáciu s „veľkou“ kamerou.
„Daniela, máš nejaké leukoplasty?“ pýta sa Enet. „Áno,“ odpovedám. „Okej, tak keď budeš odchádzať, dáš mi ich, dobre?“
Chvíľu sme stíchli, pretože niekto obliehal „našu základňu“. Pýtam sa: „Je ťažké hovoriť, keď okolo chodia ľudia, všakže?“
„Áno,“ odpovedá Enet. „Máš nejaké leukoplasty aj teraz so sebou?“
„Mám, v ruksaku.“
„Ukáž, daj mi ich... Super, veľa ich máš, Daniela, tarangu (chúďa).“
„Dobre si ich schovaj, nech ti ich druhí nezoberú,“ dodávam.
Enet s úsmevom hovorí: „Neboj sa, dobre ich schovám, ale nepovedz to mame. Zobrala by mi ich.“
A potom pokračuje: „Vieš, Daniela, keď odídeš, budem myslieť na čas, ktorý sme spolu strávili. Urobím si taký smútiaci altánok, poplačem si a pospomínam na dni, keď sme boli spolu. No a keď sa opäť vrátiš, prines mi veľa keksíkov.“
Predstavujem si dlhú cestu a prevoz všetkých možných vecí a odpovedám: „Tie keksíky sa mi budú ťažko prevážať.“ Enet sa však nedá len tak odbiť: „Ale veď Wewak (hlavné mesto provincie na pobreží) nie je tak ďaleko. Kúp ich tam...“
Tak ako Alexia a Samson, aj ich deti veria, že pýtať si niečo je normálna a dobrá vec. Vyjadruje to priateľstvo medzi ľuďmi. Pýtať si však môžeš iba od tých priateľov, ktorí majú viac ako ty. Navyše sa človek necíti trápne a nemusí sa hanbiť, pretože si pýta od priateľa. V skutočnosti však nebolo dôležité, čo malej Enet prinesiem, ale to, že jej niečo dám. Tým čo dostane, so mnou totiž zostane v spojení. Veci tu majú totiž inú úlohu ako u nás. Napríklad ak v Ambonwari rodičom umrie dieťa, spália všetky jeho veci. Preto, že veci sú stelesnením toho, kto ich používal (napríklad oblečenie, ale aj tanier alebo hrebeň).
Darovanie je súčasťou takzvaného totálneho sociálneho faktu, ktorý vytvára a zároveň aj pretvára túto komunitu. Enet ma vnímala ako ženu s „bielou kožou“. Vie veľmi dobre, že mi tiež niečo dala: našimi nahrávkami mi darovala svojho ochrancu svetla – ako Ambonwarčania nazývajú odraz v zrkadle, svoj tieň či efekt, ktorým kamera zaznamenáva ich osobnosti. Na dôvažok poznamenala, že ju budú vidieť aj iní, ak sa o snímky podelím s priateľmi v mojej krajine. Obojstranná výmena je v Ambonwari jednoducho na každodennom poriadku.
.čo je odchod a návrat
Pre virtuálneho nomáda neexistujú fyzické odchody či príchody. Veci, obydlia, ľudia a ich tváre sa mu zlučujú do jedného veľkého elektronického obrazového príbehu. Ako to vplýva na emócie a osobnosť človeka, a tým aj zmeny, ktorými kultúry sveta prechádzajú, je iná téma. A otázka tiež znie, čo znamená pohyb a čo zotrvanie. Pre antropológiu je to konkrétny terén a osobné stretnutia, ale aj písomné a audiovizuálne záznamy, vďaka ktorým si dokáže pripomenúť skutočné tváre a ich vrásky, výrazy a slová, ba aj vône, chute a reálne farby.
Pri mojom prvom odchode z dedinky Ambonwari mi Alexia povedala, že Enet sa jej v noci spýtala, prečo som sem vlastne prišla, keď už aj odchádzam. V máji minulého roku Enet pozorovala nakladanie batožiny do kanoe. Kamera nahrávala, až kým sa Enet naraz nerozhodla z obrazu jednoducho odísť – s posledným úsmevom určeným pre objektív. Moje odchádzanie trvalo ešte tak hodinu, no Enet už prítomná nebola.
Dnes, keď si prezerám nazbieraný materiál, medzi ktorým sú aj fotografie, čo urobila Enet, mám pocit, akoby som od nej vlastne nikdy neodišla.
Autorka je antropologička
Obe sme boli tak trochu hendikepované, keďže Enet takmer vôbec nerozprávala po melanézsky a ja som vedela iba zopár slov z lokálneho jazyka karawari. V našej komunikácii prevládala mimika, gestá, a záujem o okolité dianie a zvuky. Tento hendikep sa však premenil na výhodu a otvoril nám úplne nové možnosti komunikovania.
Enet Yapai je najmladšou dcérou zo štyroch detí mojej „sestry“ Alexie Wakarimay a jej manžela Samsona Marka z dedinky Ambonwari vo východnom regióne Sepik v Papue Novej Guinei. V roku 2007, keď som sa do osady na dlhšie obdobie vrátila, Enet oslávila ôsme narodeniny. Hoci ešte nezačala chodiť do predškolskej triedy, už plynulo ovládala nielen jazyk karawari, ale aj melanézčinu a naše priateľstvo a komunikácia sa preniesli do inej roviny.
Tráviť čas s Enet znamenalo byť aj s jej mamou či staršou sestrou. Pri mnohých prácach pomáhajú deti rodičom. Niekedy, ako v prípade spracovania ságovej palmy, je zapojená celá rodina. Pri každodennom chytaní rýb sú väčšinou matky s dcérami a na lov divých prasiat idú muži so synmi. Nie je to tak dlho, čo sa záhrady stali súčasťou okolia a vypestované plody – tekvice, melóny, uhorky či gigantická fazuľa – sú dôležitou zložkou obživy aj napriek zosuvom pôdy v tejto močaristej oblasti krajiny. Takmer každá záhrada má ešte jeden prístrešok navyše, kde sa dá prespať a navariť jedlo. Takzvaný pobyt v kempe je medzi domácimi veľmi obľúbený a prináša jedinečné skúsenosti zo zvukov džungle, divých zvierat. Zároveň tak oddychujú od „hustoty“ dedinských vzťahov a zvedavých očí.
Príroda sa v týchto končinách úzko spája s kultúrou človeka. Jedno bez druhého neexistuje. Súvislosti a príčiny prírodných dianí berú ľudia osobne, a nie mechanicky či biologicky. Preto majú okolité miesta mená a duchov, ktorých treba rešpektovať. Ľudia sa ani tak nepýtajú, ako to niečo funguje, ale primárne kto to spôsobil a prečo. Na dôvažok, len tri percentá z celkovej pôdy krajiny vlastní štát a súkromní investori. Tých zvyšných deväťdesiatsedem percent pôdy patrí domorodým obyvateľom. Všetko tak má svoje miesto, všetko je zaradené.
.veľký a malý aparát
Aj ja som bola zaradená do tunajšej spoločnosti – dali mi meno a určitú pozíciu. Zaujímavé je, že to isté sa muselo stať mojej kamere – bola iniciovaná. Bez toho by sa kamera nebola stala súčasťou mojej existencie, a teda ani účastníčkou dennodenných činností a rozhovorov.
Hoci dedinka Ambonwari je ďaleko od miest, elektriny či satelitov, niektorí tunajší muži už majú skúsenosť s fotografovaním, prípadne aj vlastnia nejaký fotoaparát. Väčšina z týchto prístrojov je však absolútne nefunkčná. A predsa to má na turistov, ktorí raz za čas prídu na výlet do džungle, zaujímavý účinok. Raz sa tak stalo aj v mojej prítomnosti: turisti si mysleli, že jeden z mojich „otcov“ nás naozaj všetkých spolu odfotil. Inokedy sa mi prihodilo, že solárny panel mi nestačil na nabitie batérií vo fotoaparáte. Vtedy mi domáci za menšiu províziu poskytli náhradu – generátor s benzínom.
Rozdiel medzi fotografickým (malým) a filmovým (veľkým) aparátom bol Ambonwarčanom po určitom čase úplne jasný. Keď som začala prekladať s miestnym učiteľom nahratý materiál z lokálneho do melanézskeho jazyka, po dedinke sa to rýchlo rozšírilo. Niektorí domáci si potom začali dávať väčší pozor, čo pred „veľkou“ kamerou povedia; iní zase začali lepšie artikulovať a vysvetľovať.
Nájsť miesto na súkromný rozhovor je tu však skoro nemožné. Jednoducho preto, že nikto nechce byť vynechaný z diania. Pocit, že človeka „vynechali z hry“, môže byť dokonca dôvodom na súboj. A tak som sa dostala do roly miestnej fotografky: volali ma na fotenie rodinných portrétov, osobných vecí, zverovali mi staré fotografie s prosbou o nápravu vyblednutých a vlhkosťou zničených miest, prosili ma o zväčšeniny záberov.
Naskytlo sa aj niekoľko príležitostí, pri ktorých musela bezpodmienečne byť väčšia kamera aj s tým, čo nahráva slová – tak Ambonwarčania nazývali mikrofón. Tak som nakrúcala pálenie trávy spojené s lovom divých prasiat, futbalové zápasy, katolícke a charizmatické procesie, ba dokonca sa pred mojou „väčšou kamerou“ exkluzívne predviedla aj inscenovaná dráma pod názvom Sosol nait (spoločenská noc).
Miestny zdravotník Ismail Sanggri, ktorého platí štát, je v dedinke jediný, kto si kúpil televízor, video, CD prehrávač a reproduktory. Samozrejme, že má aj generátor a nejaká tá kvapka benzínu sa u neho vždy nájde. Dnes, a to nielen v Ambonwari, sa medzi rituály ráta aj diskotéka či pozeranie videoklipov a filmov, najmä papuánskej produkcie. Napríklad počas nedávnych vianočných sviatkov som sa pridala k pozeraniu troch častí Ježiša z Nazaretu. Organizácia takýchto podujatí je veľmi podobná tým našim. Dva dni pred „CD show“ bolo pripnutých niekoľko letákov na stromoch na strategických miestach. Vďaka nim sme vedeli, čo sa bude pozerať a aké je vstupné pre dospelých, školopovinných, ba aj tých, ktorí ešte nevedia rozprávať. Jeden z obytných domov dostal úlohu kina a pri jeho dverách sedel vyberač peňazí s ochrankou. Prvé rady boli rezervované pre deti, tie vzdialenejšie a bočné pre dospelých. Až kým sa dom celkom nenaplnil, pozerala sa papuánska hudobná hitparáda Top 10.
.prečo práve Enet?
Nájsť dobrého informátora v neznámom teréne je veľmi ťažké. A čo s kamerou? Ako ju predstaviť človeku pred ňou? To je tiež neľahká úloha. Malá Enet deň po dni pristupovala k „veľkej“ kamere čoraz uvoľnenejšie a s novými otázkami. Pýtala sa, čo cez kameru vidím ja, čo vidí kamera – a či ja vidím to isté ako kamera. Občas mi skoro „vošla“ do objektívu, čo sme obe vnímali ako zábavu, inšpiráciu a naplnenie pocitu, že vo videní a počutí sa skrýva veľa a treba to jednoznačne preskúmať.
Roly pozorovateľa a pozorovaného sa medzi nami často obmieňali. Počas niekoľkých mesiacov sme s Enet chodili na ryby, spracúvali sme ságovú múku, jedli sme, hrali sme sa, zaspávali sme pri petrolejovej lampe. Popritom vznikali nahrávky nepredvídateľných interakcií. Raz som jej zverila do rúk malý fotoaparát Kodak už s navinutým negatívom. Všetkých dvadsaťsedem obrázkov sa muselo vyfotiť ešte v ten deň. Napriek skúsenostiam s inými vecami som si nanovo uvedomila, aké je ťažké dať podobnú vec iba jednému človeku, najmä dieťaťu. Enetina mama Alexia bola prvá, ktorá si „fotobox“ musela vyskúšať. Po návrate z rybačky si všetci traja Enetini súrodenci fotoaparát chceli chytiť a urobiť aspoň jeden záber. Ani jej otec Samson nebol výnimkou. Zopár posledných políčok sa neuveriteľne rýchlo osvietilo. Pokúšala som sa vysvetliť, aký je môj zámer, že Enet je moja pomocníčka. Dokonca som sa aj rozčúlila, že s filmom sa predsa nemôže len tak plytvať. Samozrejme, že som sa mýlila. Všetci naokolo, v rôznych vekových kategóriách, sa ma vypytovali, čím je Enet taká výnimočná, že mi má pomáhať. Veď predsa každý môže robiť to čo ona, a všetci sa chceli nejako zapojiť do akcie. Enet – ktorá pokladá povinnosť podeliť sa o novú vec za niečo kultúrne úplne normálne – nekričala a nesťažovala sa na druhých. Nechala ich film jednoducho dofotiť. O pár dní na to sa ma Alexia opýtala, či nepošlem aj z Európy taký „fotobox“. Pofotila by pre mňa novoty v dedinke a poslala by mi aparát na spracovanie naspäť.
.pýtať si dar je normálne
Bolo to výnimočné, keď sme si s Enet našli tiché miesto v prázdnej školskej triede na niekoľkominútovú konverzáciu s „veľkou“ kamerou.
„Daniela, máš nejaké leukoplasty?“ pýta sa Enet. „Áno,“ odpovedám. „Okej, tak keď budeš odchádzať, dáš mi ich, dobre?“
Chvíľu sme stíchli, pretože niekto obliehal „našu základňu“. Pýtam sa: „Je ťažké hovoriť, keď okolo chodia ľudia, všakže?“
„Áno,“ odpovedá Enet. „Máš nejaké leukoplasty aj teraz so sebou?“
„Mám, v ruksaku.“
„Ukáž, daj mi ich... Super, veľa ich máš, Daniela, tarangu (chúďa).“
„Dobre si ich schovaj, nech ti ich druhí nezoberú,“ dodávam.
Enet s úsmevom hovorí: „Neboj sa, dobre ich schovám, ale nepovedz to mame. Zobrala by mi ich.“
A potom pokračuje: „Vieš, Daniela, keď odídeš, budem myslieť na čas, ktorý sme spolu strávili. Urobím si taký smútiaci altánok, poplačem si a pospomínam na dni, keď sme boli spolu. No a keď sa opäť vrátiš, prines mi veľa keksíkov.“
Predstavujem si dlhú cestu a prevoz všetkých možných vecí a odpovedám: „Tie keksíky sa mi budú ťažko prevážať.“ Enet sa však nedá len tak odbiť: „Ale veď Wewak (hlavné mesto provincie na pobreží) nie je tak ďaleko. Kúp ich tam...“
Tak ako Alexia a Samson, aj ich deti veria, že pýtať si niečo je normálna a dobrá vec. Vyjadruje to priateľstvo medzi ľuďmi. Pýtať si však môžeš iba od tých priateľov, ktorí majú viac ako ty. Navyše sa človek necíti trápne a nemusí sa hanbiť, pretože si pýta od priateľa. V skutočnosti však nebolo dôležité, čo malej Enet prinesiem, ale to, že jej niečo dám. Tým čo dostane, so mnou totiž zostane v spojení. Veci tu majú totiž inú úlohu ako u nás. Napríklad ak v Ambonwari rodičom umrie dieťa, spália všetky jeho veci. Preto, že veci sú stelesnením toho, kto ich používal (napríklad oblečenie, ale aj tanier alebo hrebeň).
Darovanie je súčasťou takzvaného totálneho sociálneho faktu, ktorý vytvára a zároveň aj pretvára túto komunitu. Enet ma vnímala ako ženu s „bielou kožou“. Vie veľmi dobre, že mi tiež niečo dala: našimi nahrávkami mi darovala svojho ochrancu svetla – ako Ambonwarčania nazývajú odraz v zrkadle, svoj tieň či efekt, ktorým kamera zaznamenáva ich osobnosti. Na dôvažok poznamenala, že ju budú vidieť aj iní, ak sa o snímky podelím s priateľmi v mojej krajine. Obojstranná výmena je v Ambonwari jednoducho na každodennom poriadku.
.čo je odchod a návrat
Pre virtuálneho nomáda neexistujú fyzické odchody či príchody. Veci, obydlia, ľudia a ich tváre sa mu zlučujú do jedného veľkého elektronického obrazového príbehu. Ako to vplýva na emócie a osobnosť človeka, a tým aj zmeny, ktorými kultúry sveta prechádzajú, je iná téma. A otázka tiež znie, čo znamená pohyb a čo zotrvanie. Pre antropológiu je to konkrétny terén a osobné stretnutia, ale aj písomné a audiovizuálne záznamy, vďaka ktorým si dokáže pripomenúť skutočné tváre a ich vrásky, výrazy a slová, ba aj vône, chute a reálne farby.
Pri mojom prvom odchode z dedinky Ambonwari mi Alexia povedala, že Enet sa jej v noci spýtala, prečo som sem vlastne prišla, keď už aj odchádzam. V máji minulého roku Enet pozorovala nakladanie batožiny do kanoe. Kamera nahrávala, až kým sa Enet naraz nerozhodla z obrazu jednoducho odísť – s posledným úsmevom určeným pre objektív. Moje odchádzanie trvalo ešte tak hodinu, no Enet už prítomná nebola.
Dnes, keď si prezerám nazbieraný materiál, medzi ktorým sú aj fotografie, čo urobila Enet, mám pocit, akoby som od nej vlastne nikdy neodišla.
Autorka je antropologička
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.