Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica . .časopis .osobnosti

Minule sa uprostred tohto časopisu objavila dvojstrana venovaná tomu, že herci rozprávajú v

Minule sa uprostred tohto časopisu objavila dvojstrana venovaná tomu, že herci rozprávajú v televízii veselé príhody. Dvojstrana, uprostred čísla. Vysvetlenia sú možné len dve.
Buď v tom časopise nemajú o čom písať, a tak venujú dvojstranu takejto kravine, alebo, to je vážnejšie, považujú to, že herci rozprávajú v televízii veselé príhody, za neuralgický problém dňa. Pravdaže, popri ekonomickej kríze. Ja by som poradil ešte aj iné témy, ktoré hýbu súčasným svetom. A možno aj viac, ako to, že herci rozprávajú v televízii veselé príhody. Jedna z nich je naozaj kľúčová.
Objavila sa v dennej tlači, akosi na okraji záujmu, takmer nepovšimnutá a predsa dominantná. V Severnej Kórei povolili pizzu. Na prvý pohľad banalita, ale len na prvý pohľad. Človek s mojou životnou skúsenosťou takúto informáciu prijme s nadšením. Človek s mojou životnou skúsenosťou vie, že ide o prelomovú udalosť, o zvrat. Síce nie ešte o prevrat, ale je to rozhodne prvá lastovička. Neviem, či milí čitatelia vedia, čo mám na mysli. Neviem, či to aspoň tušia. Neviem, či si pamätajú, alebo či počuli, že sme niekoľko desaťročí žili v socialistickom zriadení. Vyznačovalo sa, okrem iného, tým, že existoval tzv. nedostatkový tovar. Teda, aby som to zdôraznil pre menej chápavých, tovar, ktorý nebolo normálne dostať v obchode. Bolo ho dostať, ale len pod pultom. To znamená, opäť vysvetľujem problémy socializmu, mohli ste ten tovar zohnať iba po známosti. Čiže – museli ste mať známeho, alebo známu v obchode, kde by mohol byť z času na čas ten tovar na sklade v nepatrnom množstve. Alebo ste museli mať známeho, ktorý mal známeho a ten mal v tom obchode známeho. V tejto chvíli som nevdojak vycítil, že čitatelia do tridsiatich rokov nevedia, o čom je reč. Nič to, aj tak budem pokračovať, aby som oživil spomienky aspoň pamätníkom. Skrátka, niektoré druhy tovaru sa tým, že boli normálnemu smrteľníkovi nedostupné, dostali do kategórie exkluzívnych. A zohnať ich nebolo ľahké. A kto ich vedel zohnať, mal vyhrané, lebo bol žiadaný. Bol po ňom dopyt. Takto fungoval princíp ponuky a dopytu v tzv. socializme.  V režime spočiatku tvrdom, neúprosnom. A tu sa zrazu na trhu objavili prvé lastovičky, ktoré ten systém začali podrývať. Žuvačky. Človek by nepovedal, akú môžu mať ideologickú silu. A chuť zakázaného ovocia. Mládež sa rozžuvala ako kanadskí hokejisti na striedačke. V takej chvíli bolo ťažké vykríknuť „Smrť kapitalizmu!“. Bolo treba žuvať. Nasledovali džínsy. Dostupné, pravdaže, len v Tuzexe. Nebudem mladým čitateľom vysvetľovať, čo bol Tuzex. Aj tak by neuverili. Kokakola. Rozhodujúci klinec do rakvy komunizmu. Takýto a iný spotrebný a nedostatkový tovar pomaly ale s istotou položil tzv. socializmus na lopatky. Preto vítam pizzu v Severnej Kórei. Je to začiatok konca. Po pizze prídu džínsy a nezadržateľná kokakola.  A keď začnú v Severnej Kórei hrať bejzbol, bude všetko jasné. Do you like it, mr. Kim?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite