Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vrahovia a obete

.daniel Bútora . .časopis .komentáre

Vyšinutí strelci nechali za sebou minulý týždeň desiatky mŕtvych v ďalekej Alabame i v bližšom Stuttgarte a pri Ostrave.

Vyšinutí strelci nechali za sebou minulý týždeň desiatky mŕtvych v ďalekej Alabame i v bližšom Stuttgarte a pri Ostrave.
Na rozdiel od teroristov, ktorí od Írska po Irak rozsievajú smrť v mene nejakej pokrivenej idey, bývajú  páchatelia útokov, aký sa minulý týždeň stal napríklad v nemeckej škole, vedení osobnejšími motívmi. Podľa odborníkov je dôvodom ich zabíjania zvyčajne osobná pomsta a pripravenosť obrátiť svoj hnev voči ľuďom či voči prostrediu, ktoré dobre poznajú.
Zemepisné rozpätie a rôznosť vrahov vo všetkých troch nedávnych útokoch nás chránia pred čiastkovými uzávermi, ktoré sa inak ľahko objavia: že v Amerike je príčinou nízka kontrola zbraní, že v Ostrave by mohlo ísť o dôsledok prisťahovalectva, že v Stuttgarte to bol dôsledok násilných videohier, ktoré sa mladý zabijak hrával. Čosi iné však mávajú takíto útočníci spoločné – zatrpknutosť voči svetu a prenos zodpovednosti za svoje skutočné či domnelé ťažkosti na svoje okolie. A ešte dešpekt nielen voči životu tých naokolo, ale aj voči vlastnému životu; títo masoví vrahovia rátali s tým, že nakoniec ukončia aj vlastný život.
Z toho, aký je opis útočníkov všeobecný, však behá mráz po chrbte – veď takýchto ľudí je okolo nás oveľa viac, než je nám milé. Strážcovia zákona nám pripomínajú, že absolútnu bezpečnosť nemôžeme mať, a že pred takýmto útokom sa nedá chrániť stopercentne. Mnohí z tých, ktorí poznali stuttgartského alebo alabamského vraha, sa budú teraz sami seba pýtať, či tomu celému nemohli nejako zabrániť, či bola šanca, aby sa pre svoje prekliatie sveta napokon nerozhodli.
Hrôza, s akou sme sledovali správy z masakry v nemeckej škole, ukazuje aj na čosi iné. Pokladáme (prinajmenšom na Západe) za samozrejmé, že každý, kto sa narodí, má šancu na hodnotný a bezpečný život, a v prvom rade má predpoklad, že sa komfortne dožije dospelosti. V bolesti, ktorú väčšina z nás cíti s rodičmi zastrelených detí, je aj nevyslovený šok z toho, že v ich prípade to je inak. Skutočných odchýlok od tej našej predstavy je, samozrejme, viac, od ľudí zabitých pri autonehodách až po tých menej šťastných, narodených v Keni či v Indii, kde už tie naše západné predpoklady platia menej. Väčšina našich detí sa však dospelosti dožije, a väčšina dospelých sa dožije staroby. Smrť ako niekdajší všadeprítomný sprievodca života bola vytlačená kamsi nabok, často do anonymity inštitúcie. Je to obraz pokroku, skrýva sa v ňom však aj pochybnosť, či tým neprichádzame o časť pravdy o sebe samých vo svete.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite