Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica . .časopis .osobnosti

Mám veľmi príjemnú povinnosť. Napísať laudatio na Jána Buzássyho. Príjemná je nielen preto, že sám Ján Buzássy je veľmi príjemný človek, ale najmä preto, že sa o

Mám veľmi príjemnú povinnosť. Napísať laudatio na Jána Buzássyho. Príjemná je nielen preto, že sám Ján Buzássy je veľmi príjemný človek, ale najmä preto, že sa o ňom nedá napísať ani povedať nič nepríjemné. Laudator je ten, čo má vychvaľovať.
V prípade Jána Buzássyho je možné vychvaľovať bez toho, aby sme museli zamlčovať to, čo by k vychvaľovaniu nepasovalo. Nie je totiž čo tajiť. Vedel som o ňom dávno, ešte v šesťdesiatych rokoch, v časoch Mladej tvorby, kde sa jeho meno objavovalo nielen na jej stránkach, ale aj v tiráži. Ale, pravdu povediac, nebolo o ňom počuť toľko, ako o iných básnikoch. Nedral sa do popredia, ani na seba neupozorňoval bombastickými vyhláseniami. Nezakladal skupiny, ani sa od nich následne nedištancoval. Ak si položíme otázku, ku komu vlastne patril, odpoveď je jasná. Patril vždy sebe.
A stačilo to jemu aj jeho poézii. V našej literatúre bolo vždy, čo mi pamäť siaha, veľmi frekventované slovo „angažovanosť“. To slovo samo osebe za nič nemôže. Iná vec je, ako bolo chápané a ako bol napĺňaný jeho obsah. Sám Buzássy o tom píše v jednom rozhovore. „V šesťdesiatych rokoch...sa autori, ktorí boli v päťdesiatych rokoch kovaní socialistickí realisti začali za svoje písanie hanbiť. Som presvedčený, že veľká časť z nich písala zo strachu, niektorí možno aj z naivity....Ja mám to šťastie, že som v päťdesiatych rokoch písať nemusel. Napriek tomu som váhal, či mám vstúpiť do literatúry, ktorá mi pripadala hrozne poškvrnená.“ Treba povedať, že ak sa Buzássy nepoškvrnil v päťdesiatych rokoch, mal na to dosť príležitostí v rokoch sedemdesiatych. A neurobil to. Ostal verný sebe. A svojej poézii. Ticho, bez kriku, akoby v ústraní, na prvý pohľad neangažovane. Ale možno v tejto vernosti sebe a svojej poézii je tá pravá angažovanosť básnika. Toto je ten naozajstný význam toho slova. Vyhnúť sa zapojeniu do húfu. To chce zdržanlivosť, kus odvahy a predovšetkým múdrosť. Nie je to v Buzássyho prípade nič vykalkulované. Je to, myslím, vec jeho povahy. Osobne som ho spoznal niekedy začiatkom osemdesiatych rokov, keď bol redaktorom knižky mojich pesničkových textov, ktorá mala vyjsť vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Ale nevyšla. Bol som persona non grata. Stretli sme sa na ulici a Ján Buzássy sa na mňa len tak smutne usmial. Akoby chcel povedať „to sa stáva, ty nie si prvý ani posledný“. O pár rokov, keď som už bol prijateľnejší, navrhol mi, aby som napísal knihu o humore. Bol som prekvapený, niečo také mi nikdy nenapadlo. Ale on ma prehováral tým svojím tichým hlasom a úsmevom Mony Lisy tak dlho, kým som nezačal písať. Potom ma prestal prehovárať a ja som prestal písať. Už sa nikdy nedozvieme, či to bola škoda, alebo šťastie. Ak mám zakončiť toto vychvaľovanie básnika s hlavou antického gréckeho filozofa, nemôžem inak, ako jeho vlastnými veršami. Povedia o ňom dosť. Ak nie všetko. „Lež, moja hlava spiaca/ neklam a nepodvádzaj v snoch/keď nás už bdelosť zrádza/ a zráža z nôh/ Nespadni zrno na neplodné pole,/ nech vietor z kameňa ho nesfúkne/ slza je roztopené zrnko soli/  výkupné.“ Laudatio na nositeľa Ceny Dominika Tatarku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite