Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nezávislosť len na papieri

.katarína Stránska . .časopis .téma

Základom súdnej moci je podľa Ústavy Slovenskej republiky nezávislosť vyjadrená slovami, že súdnictvo vykonávajú nezávislé a nestranné súdy, a na všetkých stupňoch sa vykonáva oddelene od iných štátnych orgánov.

Základom súdnej moci je podľa Ústavy Slovenskej republiky nezávislosť vyjadrená slovami, že súdnictvo vykonávajú nezávislé a nestranné súdy, a na všetkých stupňoch sa vykonáva oddelene od iných štátnych orgánov.

V podmienkach výkonu súdnictva na Slovensku je tento ústavný princíp len dobre znejúcou vetou na papieri. Ak má byť nezávislé súdnictvo, musia byť nezávislí a tým aj nestranní samotní sudcovia, ktorí súdnu moc vykonávajú.
Od momentu nástupu do funkcie sudcu až do skončenia sudcovskej kariéry je sudca na okresných a krajských súdoch pod výrazným vplyvom ministra spravodlivosti, ktorý vykonáva správu súdov prostredníctvom predsedov súdov. Predsedov súdov menuje a odvoláva podľa zákona minister spravodlivosti. Predseda súdu na príslušnom súde rozhoduje o všetkom, čo sa práce sudcu a jeho zaradenia na súde týka. Rozhoduje, na aký druh súdnej agendy bude sudca zaradený (trestnú, správnu, občianskoprávnu alebo obchodnú agendu), pričom nie je viazaný doterajšou špecializáciou sudcu a môže napríklad „trestného sudcu“ zo dňa na deň zaradiť do občianskej agendy a naopak. Rozhoduje aj o tom, koľko vecí sa bude prideľovať do súdneho oddelenia sudcu, aký bude mať administratívny servis, či mu povolí výkon práce v domácom prostredí, či bude mať veľkú alebo malú kanceláriu, starý alebo nový nábytok a podobne. Predseda súdu rozhoduje aj o tom, či na sudcu podá návrh na disciplinárne konanie, on hodnotí prácu sudcu, ak sa rozhodne pre kariérny postup, on rozhoduje, či a v akej výške sudcovi prizná odmeny.
Je pravda, že existujú aj prvky takzvanej sudcovskej samosprávy – sudcovské rady na všetkých stupňoch súdov, tie sú však zložené zo sudcov príslušného súdu, rovnako závislých od osoby predsedu súdu ako sudca, ktorý sa teoreticky môže dovolávať ochrany na sudcovskej rade. Jedným z mála prvkov sudcovskej samosprávy boli donedávna predsedovia tzv. grémií na okresných súdoch a kolégií na krajských súdoch, ktorí po odbornej stránke riadili tieto orgány, ktoré tvorili sudcovia vybavujúci určitý druh súdnej agendy. Predsedov týchto orgánov volili a odvolávali kolektívy sudcov tvoriacich grémiá a kolégiá, a neboli tak závislí vo svojej funkcii od vôle predsedu súdu. Od 1. januára 2009 sa aj toto zmenou statusových zákonov sudcov zmenilo a predsedov grémií aj kolégií budú menovať aj odvolávať predsedovia príslušných súdov. Niekto môže namietnuť, že je tu aj ďalší orgán, ktorý je vnímaný ako najvyšší orgán súdnej moci – Súdna rada SR. Súdna rada rozhodne nie je orgánom sudcovskej samosprávy. Má 18 členov, pričom sudcovia samotní volia menej ako polovicu členov Súdnej rady, volia len 8 členov. Prezident republiky menuje ďalších 3 členov, parlament volí 3 členov a vláda menuje 3 členov. Členmi Súdnej rady môžu byť aj osoby, ktoré nie sú sudcami, pričom 6 členov je priamo závislých od politických nominácií (za vládu a parlament) a 3 od prezidenta republiky, ktorý je však tiež zvoliteľný len s podporou najsilnejších politických strán. Vážnym problémom je aj skutočnosť, že zákon nezakazuje, aby členmi Súdnej rady boli predsedovia a podpredsedovia súdov (členmi sudcovských rád pritom byť nemôžu) a nevylučuje členstvo ani osobám, ktoré sú funkcionármi Ministerstva spravodlivosti SR. Ako môže byť Súdna rada orgánom súdnej moci nezávislým od výkonnej moci, keď jej členmi sú predsedovia súdov a funkcionári ministerstva spravodlivosti, ktorí sú vo svojich funkciách priamo závislí od vôle ministra spravodlivosti?

Bývalého ministra spravodlivosti Daniela Lipšica sudcovia kritizovali, že za jeho vlády sa do zákona o sudcoch presadilo, že minister nemusí vymenovať do funkcie predsedu súdu uchádzača, ktorý zvíťazil vo výberovom konaní na túto funkciu, ale môže vymenovať niekoho z prvých troch najúspešnejších uchádzačov. Práve tu sa mohla prejaviť svojvôľa ministra vymenovať do funkcie predsedu súdu osobu nie podľa jej odborných a osobných predpokladov, ale podľa toho, ktorý z uchádzačov je pre neho najlojálnejší a prístupný jeho požiadavkám. Prečo súčasný minister Štefan Harabin, ktorý ako sudca toto ustanovenie sám kritizoval, nepresadil zmenu takéhoto spôsobu menovania predsedov súdov? Môžeme sa len domnievať, že aj jemu ako ministrovi pri výbere predsedov súdov tento manévrovací priestor vyhovuje.
Predstavme si konkrétnu situáciu, ktorá sa môže stať ktorémukoľvek sudcovi na ktoromkoľvek súde:
Minister má záujem na určitom spôsobe rozhodnutia v konkrétnej veci, prípadne je sám priamo účastníkom súdneho konania a má osobný záujem na výsledku súdneho sporu. Prostredníctvom predsedu súdu naznačí sudcovi, aké rozhodnutie sa od neho očakáva. Sudca má dve možnosti. Tomuto tlaku sa podvolí, rozhodne, ako sa od neho očakáva, a môže sa tešiť z priazne ministra a predsedu súdu, ktorí mu môžu účinne pomôcť pri kariérnom postupe, odvďačiť sa pri udeľovaní odmien, môže byť zaradený na inú, pre neho príťažlivejšiu súdnu agendu a podobne. Alebo sa tlaku nepodvolí, rozhodne podľa svojho presvedčenia a bude riskovať „hnev mocných“. Môže očakávať kontroly vo svojom súdnom oddelení, kde sa budú hľadať dôvody, aby mohol byť disciplinárne postihnutý a podľa tohto, čo sa nájde, môže očakávať disciplinárny postih od zníženia platu až po odvolanie z funkcie sudcu (ak je sudca nadmerne zaťažený počtom pridelených vecí, prieťahy v konaní sa vždy nájdu).
Aj keď je to zatiaľ len hypotetická predstava, sudcovia sa už skutočne v nejednom prípade stali len nemými pozorovateľmi toho, že bez ich vedomia „za ich chrbtami“ sa vykonávajú previerky v ich súdnych spisoch a na základe sťažností, ktoré nikdy nevideli a výsledkov kontroly, ku ktorým sa nikdy nevyjadrili, im je rovno doručený na vyjadrenie návrh predsedu súdu alebo ministra spravodlivosti na ich disciplinárne stíhanie.
Dostávame sa do záverečnej fázy, v ktorej sa môže veľmi rýchlo skončiť kariéra „nehodného alebo nevyhovujúceho sudcu“, do fázy disciplinárneho konania. Sudcov disciplinárnych súdov volí Súdna rada (cez svoje zloženie ľahko podliehajúca politickým tlakom a záujmom ministra spravodlivosti) z kandidátov, ktorých navrhujú sudcovské rady, minister spravodlivosti a parlament. Kým v prvom stupni je súd zložený z troch členov, z ktorých 1 je z kandidátov za sudcovské rady, 1 za ministra spravodlivosti a 1 za parlament, v druhom stupni sa pomer členov výrazne mení v neprospech členov za sudcovské rady. Odvolacie disciplinárne súdy sú zložené  z 1 člena za sudcovské rady, 2 členov za ministra spravodlivosti a 2 členov za parlament. Práve odvolacie senáty, ktoré rozhodujú o disciplinárnom postihu sudcu s konečnou platnosťou, majú prevahu členov politicky nominovaných ministrom a parlamentom. Výsledok disciplinárneho postihu nevyhovujúceho sudcu je jasný. Ak bude politická vôľa a záujem, sudca bude odsúdený aj za skutky, ktoré sú také absurdné, že spočiatku takmer nikto neverí, žeby k odsúdeniu mohlo dôjsť.
Naozaj si niekto myslí, že môžeme uveriť v dôvodnosť disciplinárneho stíhania sudkyne Dariny Kuchtovej za jej výpoveď svedka v trestnom konaní? Že môžeme uveriť v dôvodnosť disciplinárneho stíhania sudkyne Anny Benešovej, spojeného s okamžitým pozastavením výkonu jej funkcie sudkyne len za to, že údajne takmer pred dvoma rokmi neumožnila účastníkovi konania nahrávať priebeh pojednávania, keď v iných identických prípadoch sudcovia vôbec neboli ani disciplinárne stíhaní? Dá sa ubrániť pochybnostiam, či za disciplinárnym stíhaním sudkyne Kuchtovej nie je v skutočnosti fakt, že sa osobne dotkla svojou výpoveďou osoby blízkej ministrovi spravodlivosti, či za disciplinárnym stíhaním sudkyne Benešovej nie je v skutočnosti súdna vec, ktorú mala rozhodovať a v ktorej je minister spravodlivosti priamo účastníkom konania, a má osobný záujem na výsledku sporu? Sú tieto disciplinárne konania naozaj v duchu zákona, že sudcu možno postihnúť a trestať len za závažné pochybenia v jeho práci alebo za správanie priečiace sa morálke a slušnosti?
Disciplinárnym konaním sudcov sa kruh uzatvára. Sudca si môže vybrať. Alebo bude prístupný k požiadavkám „mocných“, alebo bude zásadový a riskuje, že príde o prácu, ktorá je jeho celoživotným poslaním.
Za naplnenie ústavného princípu nezávislosti súdnej moci je zodpovedný štát. Súdnictvo a jeho problémy nie sú vecou samotného sudcovského stavu, ale vecou verejnou, ktorá sa týka každého občana, každého z nás. Ak je sudca ovládaný a manipulovateľný od tých, ktorí sú práve pri moci, nemôže objektívne a nestranne rozhodovať. Má obyčajný ľudský strach, že stratí svoju najväčšiu životnú istotu – prácu sudcu. Zákony musia byť nastavené tak, aby nezávislosť sudcu zaručili v každej situácii, bez ohľadu na to, ktorá strana je pri moci, kto je ministrom spravodlivosti, aké osoby sa dostanú do Súdnej rady, kto sa stane členom disciplinárneho súdu. Nezávislosť súdnictva nemôže závisieť od toho, či sú ľudia na týchto postoch slušní a poctiví a ide im skutočne o spravodlivý a zákonný výkon súdnictva, alebo či sú to osoby, ktoré zneužijú svoje postavenie na mocenské a osobné záujmy. Nezávislosť súdnictva musí byť zaručená objektívne.
Zákony musia garantovať, aby ani hypoteticky nemohla vzniknúť justičná mafia. Zostáva len dúfať, že ešte nie je neskoro, že k naplneniu tejto vízie ešte nedošlo.
Píšem tieto riadky ako vážne varovanie pre celý sudcovský stav, pre celú verejnosť, pre všetkých mocných, ktorí sú za to zodpovední. Závislé a podriadené súdnictvo je vážnym ohrozením základov demokracie v našom štáte. Treba to zmeniť. Čo najskôr.
Je nevyhnutné zmeniť statusové zákony sudcov a zamedziť ovládanie súdnictva výkonnou mocou prostredníctvom ministra spravodlivosti. Napríklad tak, že sudcovia by si sami volili predsedov súdov na príslušných súdoch, ktorí by zodpovedali len za správu súdenia na súde. Ministerstvo spravodlivosti by malo v kompetencii len hospodársku správu súdov, ktorá by bola oddelená od správy súdenia.
Všetkých sudcov žiadam, ozvime sa, hovorme o týchto zmenách a hľadajme podporu na ich presadenie. Ak to dokážeme, verejnosť bude určite na našej strane.

Autorka sudkyňa Krajského súdu v Bratislave
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite