Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica . .časopis .osobnosti

Nenávisť je bežná a veľmi frekventovaná ľudská vlastnosť. Zdôrazňujem – ľudská. Neviem nič o tom, že by sa nenávideli zvieratá. Zvieratá sa požierajú. To ľudia na istom civilizačnom stupni už nerobia.

Nenávisť je bežná a veľmi frekventovaná ľudská vlastnosť. Zdôrazňujem – ľudská. Neviem nič o tom, že by sa nenávideli zvieratá. Zvieratá sa požierajú. To ľudia na istom civilizačnom stupni už nerobia.
A ak áno (Hannibal Lecter), sú to abnormálni jedinci označovaní za deviantov a nakrúcajú sa o nich filmy. Normálni ľudia sa navzájom nežerú. Sú kultúrne vybavení, a preto sa len nenávidia. Pravdaže, nenávisť je omnoho namáhavejšia ako ľudožrútstvo. Pochopiteľne. Vyžaduje si veľkú dávku pretvárky. Väčšinou to nie je nič „open“. Nestáva sa, že by ste zazvonili niekomu na dvere a keď vám otvorí, povedali by ste: „Nenávidím vás až za hrob“. Čo z toho? Aj keby ste našli odvahu na niečo také, čo potom ďalej? Máte predstavu, ako by reagoval dotyčný? Pozval by vás ďalej? Alebo by povedal „legitimujte sa“, pretože je celkom ľahko možné že nenávidíte niekoho, kto vás nepozná, kto nemá ani šajnu o vašej existencii. To je práve to najponižujúcejšie na nenávidení. To, že nie ste nenávidenému rovnocenným partnerom.
On je, povedzme, známy politik, alebo umelec, alebo známy čokoľvek, a vy ste známy iba tým, že nenávidíte toho známeho a tým ste známy len v úzkom kruhu svojich známych, ktorí sú rovnako neznámi ako vy. Takže prísť za známym nenávideným a povedať mu to do očí, nemá význam. Je jasné, že nenávidieť treba tajne. Len vtedy to má patričný efekt. Problém je len v tom, že o svojej nenávisti viete iba vy a nikto iný. Skrývate ju, trápite sa, zožiera vás. Potrebujete úľavu. Začnete hľadať náhradný objekt nenávisti. Väčšinou je to manželka alebo niekto z priateľov a známych. Náhradný objekt je prekvapený, že ho nenávidíte. Pýta sa prečo. To sa ťažko vysvetľuje. „Ja vlastne nenávidím X.Y., ale jemu to nemôžem povedať, takže som si vybral teba ako náhradu“. To nejde. Takže náhradnému objektu poviete, že sa mýli a nenávidíte ďalej, ale možno už opatrnejšie. Taká nenávisť stojí za prd. Dotyčnému neublíži a vás nivočí. Požiera vás to znútra. Ste odpísaný. Na konci so silami. A čo je najblbšie, nemôžete s tým ísť k lekárovi. „Pán doktor, čo mám robiť, nenávidím X.Y.“. Doktor je bezradný a začne tárať všelijaké nezmysly, akože ľudí treba mať rád a že v každom človeku prevažujú tie pozitívne rysy a podobné hovadiny. Namiesto toho, aby pomohol. A keď nepomôže doktor, je tu predsa štát. Ten nás nesmie nechať v štichu. Štát by mal zriadiť špeciálne liečebne pre tých, čo už nevládzu v sebe dusiť nenávisť. Mohli by sa volať Centrum úľavy, aby hneď nebolo jasné, o čo ide. Pacient by prišiel na recepciu, prihlásil by sa k odbornému poradcovi, ten by ho vypočul,  diagnostikoval by predmet nenávisti a terapia by sa mohla začať. Malá miestnosť, intimita. Uprostred figurína nenávideného v nadživotnej veľkosti. A, milý pacient, rob s ním, čo sa ti zažiada. Nástroje sú v skrinke. Kladivo, klieštiky, boxerské rukavice, atď. Fantázii sa hranice nekladú. Po hodinovej liečbe vyjde pacient z Centra v radostnej náladičke. Nevydrží to večne, ale Centrum je k dispozícii nepretržite. Do tohto by mal štát investovať naše peniaze. Nenávidiacim treba vychádzať v ústrety. Je ich väčšina.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite