Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

To bolo tak...

.tomáš Gális . .časopis .ostatné

Hovorí zo mňa závisť. Nepoznám žiadnu veselú historku, ani som nič také, z čoho by mohla vzniknúť, v živote nezažil. A vymyslieť si krátky a napínavý príbeh s veselou pointou sa mi nechce.

Hovorí zo mňa závisť. Nepoznám žiadnu veselú historku, ani som nič také, z čoho by mohla vzniknúť, v živote nezažil. A vymyslieť si krátky a napínavý príbeh s veselou pointou sa mi nechce.


Mám jednoducho smolu: nikdy som nenačrel do žiadneho výdatného žriedla zábavných historiek, akým je bezpochyby Vysoká škola múzických umení (najlepšie odbor herectvo), divadlo, nakrúcanie filmov či televíznych relácií, ale aj základná vojenská služba, vojenská katedra, záložácke manévre či (žiaľ, dnes už nedosiahnuteľný) Vojenský umelecký súbor. Našťastie mám otvorené uši a oči, a tak môžem aspoň zaznamenávať to, čo hovoria svetaskúsenejší.
Nie je toho málo. Len si spomeňte, koľko televíznych či rozhlasových relácií, ale aj rozhovorov s populárnymi i tými menej slávnymi hercami ste v živote počuli. A koľko v tých rozhovoroch či monológoch zaznelo žartovných príhod. Koľkokrát sme tú istú príhodu už počuli. A koľkokrát sme ju počuli od niekoho iného...
Nie inak je to pri stretnutiach s mužmi, z ktorých najmladší nemajú ešte ani štyridsať. Je jedno, či ide o majora v zálohe alebo len o obyčajného desiatnika – všetci na tej nenávidenej vojne zažili toľko, čo sme my závistlivci nestihli za celý doterajší život. Skvelý dôvod o tom niečo napísať.

.historky z nakrúcania
Keď sa povie príhoda, akosi automaticky mi napadne aj prídavné meno „herecká“. Niet sa čo čudovať, herci majú totiž historky v krvi, podobne ako my ostatní biele krvinky. Každý z nich, keď sa ho spýtajú na jeho začiatky, potvrdí, že on bol komediantom už ako dieťa. Ustavične sa predvádzal, bol triednym šašom, robil si posmech z učiteľov a určite mu hrozila aspoň dvojka zo správania.
Ako mladý všetkých zabával, ale keď sa o jeho túžbe ísť študovať herectvo dozvedel jeho otec, všetko sa zdramatizovalo. Otec povedal, že nechce mať doma komedianta a že by sa mladík mal živiť niečím serióznym. Naopak, matka mladý talent tajne podporovala a nakoniec mu dala aj pár stoviek na prihlášku. 

Je otázne, ktoré scénky považuje herec za najhumornejšie, ja však tipujem, že sú to tie z prijímacích pohovorov. Prebehlo to asi takto: „Komisii predsedal Karol L. Zachar (Hubovci, Chudík, Horváth...) a dal mi za úlohu zahrať psa (smrť, handru, vajce na mäkko...). Ja som to zahral najlepšie, ako som vedel. Dlho bolo ticho a zrazu mi profesor Zachar (Lacko, Martinko, Emilko...) takým tým svojím typickým hlasom povedal, že to bolo strašné (zúfalé, nemožné...), ale že to so mnou predsa len skúsia. Bol som najšťastnejší človek na svete.“
Samozrejme, že veselo bolo počas celého štúdia – hádam v každom ročníku na hodine šermu niekto niekoho napichol, pri hodine dobového tanca pošliapal po nohách... A to nehovoríme o pestvách, ktoré študenti vyvádzali svojim učiteľom a vrátnikom na VŠMU. (Alebo to bolo na Malej scéne? Alebo na Novej?) Nakoniec však všetko dobre dopadlo, absolventské predstavenie bolo na jednotku a hercov otec, keď nabral odvahu a po mnohých rokoch predstavenie uvidel, mladému talentu nakoniec odpustil.
Keď mal herec šťastie, angažovali ho aj so spolužiakmi v Nitre, a tak celý ročník zostal pokope a zábava mohla pokračovať. Veselo bolo aj vďaka kolegom, ktorí nestihli prísť na predstavenie (zabúdali text, hrali napriek chorobe, prípadne nerozumeli šepkárke), vďaka šepkárke, ktorá nedávala pozor (štrikovala alebo hlásila priebeh futbalového zápasu) a najmä vďaka vrátnikovi. (Alebo to bolo na VŠMU?)
Je len večná škoda, že po roku 1989 sa už nenakrúcali skoro žiadne inscenácie ani filmy. O koľkých veselých príhodách sme ešte mohli počuť...

.vtedy na Turečáku
Našťastie sú ešte stále medzi nami aj tí naši blízki, ktorí mali kedysi niečo spoločné s Československou ľudovou armádou. Tí sa v čase, keď sa z chlapcov stávali ozajstnými chlapmi, tiež nenudili. Čím dlhšie na vojne, tým viac materiálu na ústne spracovanie.
U tých, ktorým základná vojenská služba trvala najmenej dva roky, sa to začalo príhodou, ako v rodnom meste s kamarátmi nasprejovali na obchodný dom nápis „Didi, Grco, Špeko – 730“. Pokračovalo to prijímačom, zborkou a rozborkou, nekonečným pochodovaním na buzerplaci a prvým (minimálne) desaťkilometrovým pochodom s plnou poľnou, ktorý sa zásadne odohrával v najväčšom daždi, v najväčšej zime alebo v najväčšom teple.
Dnes už odpustili všetkým lampasákom a politrukom, ale našťastie nezabudli, akí to boli blbci. Hoci ešte i dnes prihodia k dobru príbeh s rajónmi, zle ustlatou posteľou či s plazením sa hore Tureckým vrchom, ich najobľúbenejšia historka znie asi takto: „A normálne sme tú vétriesku (gazík, tank...) ukradli a zaparkovali sme ju v dedine pred krčmou. Každý sme vypili asi tak dve (desať, sto...) pivá a preložili sme to niečím ostrým. Zrazu sa tam objavil veliteľ (major, armádny generál...), ale my sme vyskákali z okien a zdrhli sme. Strieľali po nás ostrými, ale utiekli sme im a cez dieru v plote sme sa dostali do kasární. Tam nás už však čakal ten veliteľ (major, armádny generál...) a hrozil nám, že pôjdeme rovno pred prokurátora. Našťastie, to bol férový chlapík, nie ako ten politruk, a dostal som len dva (desať, sto) dní basy.“
Svoje príhody majú, samozrejme, aj tí, ktorí na vojenskú službu nastúpili až po vysokej škole, lenže, čo si budeme hovoriť: aj keď raz niekto absolvuje katedru a po desiatich manévroch v okolí Plzne skončí ako kapitán v zálohe, nikdy nezažil, že ho pri plazení hore Turečákom bili lopatkou po prilbe.
P. S. Ospravedlňujem sa kolegom, príbuzným a kamarátom, ktorí sa v texte našli. Veď viete: hovorí zo mňa závisť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite