Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zlé zlo

. .časopis .literatúra

Písaniu kníh o nacizme a holokauste nie je konca. Od Denníka Anny Frankovej cez diela Ellieho Wiesela či Paula Celana a Banálneho zla Hannah Arendtovej až po Spielbergov filmový Zoznam či Lanzmannov dokument Šoa. Zostalo ešte vôbec niečo nevypovedané? Jonathal Littell je presvedčený, že zostalo — a

Písaniu kníh o nacizme a holokauste nie je konca. Od Denníka Anny Frankovej cez diela Ellieho Wiesela či Paula Celana a Banálneho zla Hannah Arendtovej až po Spielbergov filmový Zoznam či Lanzmannov dokument Šoa. Zostalo ešte vôbec niečo nevypovedané? Jonathal Littell je presvedčený, že zostalo — a  napísal 850-stranový román Laskavé bohyně.


„Už mě moc věcí nezajímá. Snad literatura, a ani u té nevím, jestli to není jen ze zvyku. Možná právě proto píšu tyhle paměti: abych si rozproudil krev, zjistil, jestli ještě dokážu něco procítit, jestli umím ještě trochu trpět. Zvláštní cvičení.“ Tieto slová píše niekoľko desaťročí po vojne Maximilan Aue, citlivý a vzdelaný muž, bývalý dôstojník SS. Nikdy v skutočnosti neexistoval, jeho tvorcom je Jonathan Littell, bilingválny americko-francúzsky spisovateľ, aby nám umožnil jeho očami uvidieť niečo z toho ako „fungoval“ nemecký národný socializmus a nechal nás tak ochutnať zlo. Nie menšie či väčšie, ba ani nie banálne, ale jednoducho zlé zlo.
Keďže autor nazval jednotlivé kapitoly svojej (fyzicky aj obsahovo) ťažkej „bichly“ podľa častí barokovej tanečnej suity (Allemande, Sarabanda, Rondo, Gigue a podobne), zostaneme aj my pri hudobnej terminológii a knihu Jonathana Littella uchopíme ako trojhlasnú fúgu s krátkou codou na záver.

. téma č. 1: zlý človek
Prvou, hlavnou témou Littellovej fúgy je zlý človek. Nerastú mu rožky ani za sebou neťahá čertovský chvost. Zlý človek Max Aue je príkladný občan, vzdelaný intelektuál a citlivý znalec umenia. Má francúzsku matku a nemeckého otca, život mu od raného detstva pripravil viacero nástrah, on s nimi aj bojuje, no svoje boje prehráva. Neprítomnosť otca a sexuálna dezorientovanosť prebudia v jeho vnútri démonov, s ktorými si nevie rady. Celoživotné hľadanie otca sa končí bezvýhradnou submisívnosťou voči autoritám a vedie zrejme až k matkovražde, sexuálne pudy ho privádzajú k homosexuálnej promiskuite a incestu. Ako sveter, ktorý si začneme zapínať od nesprávnej dierky, aj Maxov život pomaly, ale isto smeruje ku katastrofe a po nej k rezignovanej otupenosti.

S Maxom sa zoznamujeme vo vysokom veku. Spáchal vojnové zločiny a vyhol sa trestu. Založil si rodinu a stal sa celkom úspešným manažérom. Ťaží ho vedomie viny, ale nemá chuť na pokánie. Len spomína. Na kariéru v SS a v SD, na hrozné pocity (a ich diabolskú racionalizáciu), keď dohliadal na „čistenie“ západnej Ukrajiny a masové, ešte „technologicky nezvládnuté“ vraždenie Židov v Babom Jare, na „prečesávanie“ kaukazských dedín, na trápenie v obkľúčenom Stalingrade, na nekompromisný boj s korupciou v koncentračných táboroch, na „konečné riešenie židovskej otázky“ v Budapešti a zúfalstvo v porazenom Berlíne. Robí kariéru: je skvelý organizátor a poctivý úradník, nevyžíva sa v sadistickom zabíjaní. Jeho démoni sú však stále s ním a on sa im ani len nepokúša vzdorovať...
Je Max Aue obeťou komplikovaného detstva a nešťastných okolností? Určite nie. Je to neobyčajne talentovaný a šikovný človek, ktorý svoje zápasy so zlom najprv vzdal a neskôr sa s ním celkom vedome stotožnil. Littell sa postavou Maxa nebezpečne priblížil k lacnej karikatúre: homosexuál, matkovrah s incestuálnym vzťahom k sestre, milovník antickej literatúry a francúzskej hudby, ktorý prežije priestrel hlavy — menej by bolo viac. Mohol takýto Max naozaj existovať? Napriek umelecky spornému nakopeniu perverzie a ťažko uveriteľných okolností asi áno. Hrozné konštatovanie.

.téma č. 2: zlá spoločnosť
Maxova téma získava silu v harmonizujúcom kontrapunkte s témou spoločnosti. Tú tvoria zaujímaví ľudia, medzi nimi mnoho historických postáv. To je asi najsilnejšia stránka Littellovho mega-románu.
Wehrmacht dobyl mesto Lemberg, čiže Ľvov. Hneď za armádou prichádzajú jednotky SS, SD a množstvo špecializovaných kománd. Ich úlohou je pozabíjať Židov a boľševikov a nastoliť „poriadok“. S Maxom sa pohybujeme v „lepšej spoločnosti“ dôstojníkov. Tí sa rozplývajú o architektonických skvostoch mesta, obdivujú jeho históriu mesta. Na jeho uliciach zatiaľ prebieha krvavý pogrom...
Zvláštny problém musia Nemci riešiť na Kaukaze, kde objavia malý národ, ktorý vyznáva judaizmus, no hovorí turkickým jazykom. Nepovažujú sa za Židov, oveľa bližšie majú k islamskej kultúre a nemajú radi Rusov. Čo s nimi? Ak sú to Židia, tak ich treba pozabíjať, to je jasné. Ale čo ak to Židia nie sú? Nemci predsa nie sú barbari, ktorí zabíjajú nevinných ľudí! Zorganizujú teda vedecké sympózium, prizvú historika, antropológa aj jazykovedca. Civilizovanosť nadovšetko...
Ako sa to mohlo stať? Ako mohol taký vzdelaný národ, akým nepochybne boli Nemci, upadnúť do takejto morálnej slepoty? Ako sa mohli milovníci Bacha a gotickej architektúry takto bezvýhradne stotožniť so zlom? A keď sa to už raz stalo, nemôže sa to zopakovať? Littell nedáva odpoveď, len nemilosrdne a kruto, znovu a znovu, formuluje otázky: Kde sa to začalo? Zdanlivo nevinnými úvahami o rase, krvi a národe? Pýchou übermenschov? Neschopnosťou vyrovnať sa s vlastnými dejinami? Slepou poslušnosťou?

.téma č. 3: zlo
Milujúci manžel, starostlivý otec. Sobotné večery trávi spolu s kolegami amatérskym muzicírovaním — radi majú najmä Brahmsa a romantikov. Pri koňaku potom rozoberajú Kantove morálne imperatívy. Pracovné dni trávi dôslednou a mimoriadne efektívnou administratívnou a organizátorskou činnosťou, nenávidí korupciu a osobné obohacovanie. V kolektíve je obľúbený, ako spolupracovník je spoľahlivý. Adolf Eichmann.
Podobne vykresľuje Jonathan Littell viacerých dôstojníkov SS či gestapa, veliteľov koncentračných táborov, organizátorov holokaustu. Max Aue bojuje proti zlej kvalite stravy Židov, uväznených v koncentrákoch (sú potrební ako robotníci v továrňach), no bez problémov schvaľuje zabíjanie ich manželiek a detí (tých Reich nepotrebuje).
V Láskavých bohyniach sa dívame do očí esenciálnemu zlu. Páchajú ho inteligentní ľudia, ktorí uverili perverznej ideológii a vyšinutým národným vodcom. Zlo sa podľa Littella vždy vkradne medzi ľudí práve týmito dvoma spôsobmi: ideami a vodcami. Preto vôbec nie je jedno, čomu a komu  človek verí. A neznalosť neospravedlňuje.

.coda: zlé zlo
Hrdinom Littellovej knihy je zlo. Obyčajné, zlé zlo. Zlo, ktoré zvádza, pokúša, láka, manipuluje, otupuje a ničí. Na 850-tich stranách čítame jeho príbeh. Je to namáhavé a v niektorých fázach až odporné čítanie.
Je román Láskavé bohyne dobrá kniha? Ťažko povedať. Littell nešetrí slovami a do hlavného hrdinu toho vložil príliš veľa. A nešetrí ani čitateľa, ktorý pri knihe často nedrží text, ale vedomie zodpovednosti. Na druhej strane však do veľkej knižnice diel o vojne a holokauste predsa len niečo nové pridáva: ukazuje zlo zvnútra a robí to znepokojivo autenticky.


Jonathan Littell / narodil sa v roku 1967 v New Yorku, vyrastal vo Francúzsku, toho času žije v Barcelone. Laskavé bohyně (vo francúzskom originále Les Bienveillantes čiže „Dobrí duchovia“) je zatiaľ jeho jediným veľkým dielom. Na jeho napísanie ho údajne motivoval obrázok Zoji Kosmodemjanskej, sovietskej partizánky, popravenej nacistami a film Clauda Lanzmanna Šoa. Za svoj román dostal Goncourtovu cenu, ako aj Grand Prix du Roman od Francúzskej akadémie. Román vyšiel len minulý týždeň (3. marca) v anglickom preklade. Český preklad (Michala Marková) vyšiel v decembri 2008 vo vydavateľstve Odeon.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite