Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák . .časopis .osobnosti

Vyučovacia hodina má vraj 45 minút preto, lebo toľko vydrží ľudská pozornosť. Populárne hity sú ešte náročnejšie. Správny hit má mať presne dve a pol až štyri minúty.

Vyučovacia hodina má vraj 45 minút preto, lebo toľko vydrží ľudská pozornosť. Populárne hity sú ešte náročnejšie. Správny hit má mať presne dve a pol až štyri minúty.
Intro (úvod bez spevu) treba urobiť tak na 15 sekúnd, aby moderátor mohol povedať niečo o akcii na kapustu či mikrovlky, alebo niečo ako „máte naladenú tú správnu frekvenciu, dúfame, že aj vaše srdcia tlčú presne tou správnou frekvenciou a ľúbite bez zbytočných fráz ako spieva Kevin Cibuľa v nasledujúcej pesničke“. Presne, keď to moderátor dopovie, začne Kevin spievať text piesne Frekvencie lásky.
Rádiá majú hity ošetrené, intrá sú zmerané a na počítači to pekne odpočítava, aby moderátor využil čas, keď pieseň plynie bez textu, čo, samozrejme, neteší gitaristov, ale čo sa dá robiť, najdôležitejšie je posolstvo, veď aj preto je väčšina textov taká skvelá. Nedávno som videl koncert Jána Boleslava Kladiva, ktorý porušuje poučky o čase aj o textoch. S časom narábal úplne úžasne. Hral veľmi pekne na klavíri, každý tón bol zahraný s veľkorysosťou, ktorá ho nechala vyniknúť, a tým vynikal klavír, hudba aj umelec. Klub občas šumel (pre mňa niekedy príliš), Kladivo si to akoby nevšímal, neskôr vyšlo najavo, že pre neho je aj ten šum hudba. Hral s úplným hudobným pokojom. Nádhera. Podobné to bolo na koncerte Emiliany Torriny, najviac ma dostala pomalá pieseň, dlhá, dlhočizná, spomínam si,ako som si prial, aby trvala čo najdlhšie. Spomenul som si, ako som si kedysi myslel, že hudba šliape vtedy, keď sa hrá svižne. Tento omyl som doviedol do dokonalosti počas nahrávania našej druhej platne — tak veľmi som chcel, aby všetko bolo ako na živom koncerte, že som si nevšimol, aké sú všetky tempá úplne zbesilé, gitarista Martin nevedel zahrať party, ktoré hrával bežne s ľahkosťou, Rišo za bicími sa tváril ako v mučiarni, pričom na koncertoch mal v tvári vždy pokoj Fantomasa. Už som sa s tým ako-tak zmieril, je to pekné zachytenie obdobia, keď sme boli do všetkého hrr, rýchlo a silno sme sa tešili z voľnosti začiatku deväťdesiatych rokov. Všetko asi má svoj čas, časom sa veľa vecí javí inak. Aj čas.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite