Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na čo je kríza dobrá?

.juraj Barta . .časopis .týždeň v ekonomike

Už aj optimisti musia pripustiť, že stav svetovej ekonomiky, a zvlášť jej najvyspelejších súčastí, je vážny. Ako s tým naložiť?

Už aj optimisti musia pripustiť, že stav svetovej ekonomiky, a zvlášť jej najvyspelejších súčastí, je vážny. Ako s tým naložiť?


Ustavične pribúdajúce informácie o problémoch, v ktorých sa ocitajú banky, poisťovne, automobilky, ale už aj niektoré štáty, jednoducho neumožňujú ignorovať fakt, že sme sa ocitli v kríze prinajmenšom porovnateľnej s recesiou na začiatku osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. A tá bola druhá najväčšia v dejinách kapitalizmu, hneď po veľkej hospodárskej kríze z rokov tridsiatych.

.proroci a la Samuelson
Práve rozsah problémov a fakt, že je od nich málokto uchránený, veľmi sťažuje triezve a racionálne posúdenie situácie. Krachujúce banky a podniky, stratené investície, prepadnuté domy a desiatky tisícov nezamestnaných v USA či v Európe nevytvárajú najvhodnejšie kulisy na pokojné uvažovanie. Atmosféru dotvárajú proroci apokalypsy, ktorým sú všetky uši otvorené, a predháňajú sa v súťaži o najdeprimujúcejší opis toho, čo nás čaká.
Kto by sa dnes zaujímal o to, čo predpovedali v minulosti? Napríklad taký profesor Samuelson, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu a autor slávnej učebnice, ktorý hovorí, že oživenie nepríde skôr než v roku 2014, vysmieva sa z teórií Miltona Friedmana a volá po reguláciách a masívnych štátnych zásahoch, ešte v sedemdesiatych rokoch (v tej slávnej učebnici) tvrdil, že ekonomika Sovietskeho zväzu je na tom lepšie ako americká a graficky ilustroval, kedy ZSSR „dobehne a predbehne“ Spojené štáty...
Nuž, javisko je prichystané pre akčných hrdinov, ktorí sú pripravení urobiť čokoľvek s cieľom zachrániť svet, nech to stojí, čo to stojí – ale hlavne, nech je to rýchlo a s veľkým hrmotom. Prevládajúci prístup najvýstižnejšie ilustruje dnes už všeobecne známa poznámka francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho na adresu nemeckej kancelárky Merkelovej – kým Nemecko rozmýšľa, Francúzsko koná. Len tak na okraj možno dodať, že dnes už prestalo rozmýšľať aj Nemecko. A americký prezident Obama kade chodí, tade rozpráva, ako je nutné zabudnúť na „zlyhané dogmy minulosti“ o voľnom trhu, deregulácii a privatizácii, a chystá nový svet.

.ten „nový svet“ tu už bol...
Skúsme sa teda pozrieť na to, ako si tie „dogmy minulosti“ vedú v porovnaní s novým myšlienkovým svetom, ktorý sa na nás – zdá sa nezadržateľne – valí. A položme si aj kacírsky znejúcu otázku, či naozaj treba bojovať proti niektorým aspektom prirodzeného ekonomického cyklu, a či tieto dôsledky náhodou nemôžu byť aj pozitívne.

Na úvod zopár faktov. Hospodárstvo najvyspelejších krajín v sedemdesiatych rokoch stratilo dych. Bolo zošnurované reguláciami a ochromené nedotknuteľnými právami odborov. Veľké podniky boli často v štátnych rukách, celé neefektívne odvetvia boli štedro dotované (napríklad uhoľné baníctvo alebo oceliarstvo). Iniciatívu brzdilo obrovské daňové zaťaženie – najvyššie sadzby dane z príjmu boli často nad šesťdesiatimi percentami, v niektorých krajinách sa blížili k 100 percentám; zdanenie podnikov bolo tiež neúnosné. Sem postupne priviedla ekonomiku politika, ktorá sa presadila počas a po veľkej hospodárskej kríze. Vyústilo to do stavu, keď vysokú infláciu (čiastočne podporenú ropnou krízou) sprevádzala rastúca nezamestnanosť a hospodárska stagnácia – niečo, čo podľa vtedy prevládajúcich ekonomických teórií nemalo byť vlastne vôbec možné. Ale ukázalo sa, že to nielen možné je, ale že to ani nechce len tak zmiznúť, napriek horúčkovitému úsiliu vlád. Vtedajšie teórie, podľa ktorých sa formovala hospodárska politika všetkých vlád, od Churchillových a Edenových konzervatívcov po Attleeho a Wilsonových labouristov v rámci povojnového konsenzu vo Veľkej Británii, rovnako ako administratívy všetkých amerických prezidentov, demokratických rovnako ako republikánskych, od Herberta Hoovera po Jimmyho Cartera, boli založené na keynesiánskom predpoklade, že sociálny štát sprevádzaný vysokými vládnymi výdavkami zaručí vyššiu zamestnanosť, umožní štátom vyhnúť sa recesii a v konečnom dôsledku prinesie vyššiu mieru blahobytu pre najširšie vrstvy obyvateľstva.
Koncom sedemdesiatych rokov bola nesprávnosť tohto prístupu, ktorý spôsobil dvojcifernú mieru nezamestnanosti aj inflácie, a napríklad Veľkú Britániu priviedol pred reálnu hrozbu štátneho bankrotu, tak zrejmá, že britský labouristický premiér James Callaghan v prejave na zjazde vlastnej strany povedal: „Mysleli sme si, že sa môžeme dostať z recesie tak, že znížime dane a zvýšime vládne výdavky. Celkom úprimne vám hovorím, že takúto možnosť už nemáme. Navyše, pri každej príležitosti v celom povojnovom období, keď sme sa rozhodli ju využiť, viedla iba k ďalšej inflácii, ktorú v ďalšom kroku nasledovala ešte vyššia nezamestnanosť.“
Noví politickí lídri – najmä Ronald Reagan a Margaret Thatcherová – realitu aj prevládajúce ekonomické teórie zmenili. Spoľahli sa viac na zdravý rozum a pevné presvedčenie o činorodosti slobodných ľudí – znížili dane, obmedzili deštruktívnu moc odborov, podporili súkromnú iniciatívu a podnikanie, privatizovali predtým zoštátnené podniky a prestali s dotáciami. Výsledky sa dostavili pomerne rýchlo. Dalo by sa o nich písať dlho, ale celkom postačí, ak povieme, že znamenali štvrťstoročie prosperity a rastu, ktoré bolo prerušené iba dvoma krátkymi a plytkými spomaleniami. Tento výsledok jednoducho spochybniť nemožno, hoci sa o to mnohí toporne usilujú.

.čo má prísť?
Zhrnuté a podčiarknuté – myšlienky o dominancii privátneho vlastníctva nad štátnym, viera v kreativitu ľudského ducha, zbytočne neobmedzovanú vládnou reguláciou, uprednostnenie súkromného vlastníctva a práva rozhodovať o použití vlastných peňazí pred prerozdeľovacím mechanizmom „veľkej spoločnosti“ viedli k nevídanej prosperite. A práve tieto princípy sú dnes posmešne označované za zastarané, prežité, skostnatené dogmy.
Smutnejší je však pohľad na tie nové, moderné idey, ktoré ich majú nahradiť. Hovorí sa o zoštátnení bánk a podnikov, ktoré nebudú plniť pokyny vlád. Objavujú sa plány na prísnu reguláciu prakticky vo všetkých oblastiach ľudského života. Dotujú sa priemyselné odvetvia, bojuje sa za záchranu pracovných miest. Dokonca sa vynárajú návrhy na cenovú reguláciu. A stále sa nájde niekto, kto dokáže naftalínový puch, sprevádzajúci tieto opatrenia, vydávať za závan modernosti a nového myslenia. Prekvapuje to tým viac, že sa už zdalo, že ich zjavnú nezmyselnosť pochopili všetky strany politického spektra a v stopách Reagana a Thatcherovej, v súlade s citovaným výrokom Jamesa Callaghana, sa vydali aj ich nasledovníci z opačného tábora Bill Clinton a Tony Blair, ale aj politici v iných krajinách (napríklad nemecký kancelár Gerhard Schröder).

.hľadanie rovnováhy
Hospodárstvo v slobodnej spoločnosti sa vyvíja v istých cykloch. To je možno nepríjemný, ale zároveň nepopierateľný fakt. Je istým spôsobom prepojený s technologickým pokrokom. Jednoducho povedané, rozvoj technológií niekedy prispeje k tomu, že niektoré sektory ekonomiky prestanú byť efektívne a treba ich nahradiť inými. V trhovom mechanizme sa to prejaví tak, že neefektívne sektory prestanú produkovať zisk, a tým aj lákať investorov, aby do nich vložili kapitál. V plánovanom hospodárstve sa to, naopak, neprejaví vôbec, a výsledkom je, že sa vyrábajú tovary a služby, ktoré nikto nechce, zastaraným spôsobom, a inovácie zaostávajú.
Mechanizmus, ktorým to funguje, je pomerne jednoduchý. Najskôr si podniky i bežní konzumenti uvedomia, že čosi nie je celkom v poriadku – v našom prípade to boli ceny nehnuteľností a finančné produkty na ne naviazané, ktoré poskytovali príliš veľký výnos na to, aké riziko v nich malo byť obsiahnuté. V očakávaní korekcie tejto nezrovnalosti znížia výdavky. Keď sa toto správanie rozšíri, znížené výdavky sa prejavia aj vo všeobecne nižších príjmoch, čo opäť vedie aj k znižovaniu spotreby, k zhoršeniu očakávaní do budúcnosti a k všeobecnej príprave na horšie časy. Horšie časy nastanú pre všetkých, ale najviac sa prejavia v tých firmách či odvetviach, ktoré už aj predtým fungovali na hrane svojich možností a bez vnútorných rezerv. Najčastejšie sú to podniky, ktoré nefungujú celkom efektívne – buď majú privysoké náklady, alebo zaostávajú technologicky, alebo sa vydali nesprávnym smerom či nedostatočne inovovali svoje produkty (v našom prípade sú to napríklad veľké americké automobilky, kde, zhodou okolností, platia všetky tieto podmienky). Tento proces pokračuje, kým sa nenastolí opäť rovnováha.
Samozrejme, pre dotknuté odvetvia je tento fakt nepríjemný a ohrozuje ich existenciu. Ale pre ekonomiku je to veľmi potrebný a užitočný signál, a odštartúva preskupenie kapacít. Tie sa uvoľnia práve zánikom neefektívnych podnikov.

.škodlivé snahy
V 60. rokoch sa do podobnej nelichotivej situácie dostalo uhoľné baníctvo a oceliarstvo. Vyspelé ekonomiky začali tieto sektory dotovať s podobnými argumentmi, aké sa dnes používajú na obhajobu dotácií pre automobilky: zachovať pracovné miesta a udržať výrobu. Práve ekonomické zmeny začiatkom 80. rokov priniesli koniec tejto praxe. Výsledkom bolo, že v tomto priemysle sa výrazne znížili kapacity a počet pracovných miest. Nenasledovala nijaká katastrofa, ako sme už videli vyššie. Dokonca existujú teórie, ktoré práve uvoľneniu neefektívnych kapacít z predtým dotovaných priemyselných odvetví, spolu s celkovou podporou iniciatívy a podnikania, pripisujú nemalú zásluhu na informačnej revolúcii 90. rokov. Ak je to pravda, neplatí aj opačné tvrdenie – a síce, že umelé, štátom podporované udržiavanie neefektívnych odvetví ju oddialilo prinajmenej o desať rokov?
Z tohto pohľadu je úsilie nasilu zachovať neefektívne pracovné miesta veľmi škodlivé najmä pre budúcnosť. Na prvý pohľad môže snaha americkej vlády zachrániť dva a pol milióna pracovných miest v automobilovom priemysle vyzerať chvályhodne. Nie je však scestné bojovať o prežitie firiem, ktoré na každom vyrobenom aute produkujú niekoľkotisícdolárovú stratu? Inými slovami, tieto firmy vyrábajú zápornú pridanú hodnotu, keď suma všetkých vstupov (suroviny, technológie, ľudská práca a viazaný kapitál) je nižšia ako hodnota auta, ktoré vyrobia... Stačí si uvedomiť, že ľudské, surovinové a kapitálové zdroje, ktoré sú tu alokované, by mohli byť použité na niečo iné, užitočnejšie a produktívnejšie, a autá by sa vyrábali tam, kde to dokážu robiť so ziskom. Kríza je v tomto prípade katalyzátorom zmien, ktoré by prišli tak či tak, a snaha zabrániť im je výsledkom nepochopenia ekonomických procesov.

.drahé, ale poučenie
Okrem toho kríza urýchľuje aj korekciu iných neefektívností. Ukázalo sa, že príliš veľa kapitálu bolo v posledných rokoch nasmerovaného do trhu s nehnuteľnosťami, nielen v USA, ale prakticky na celom svete. To spôsobili neuveriteľne prudký rast cien všetkých typov realít. Zrejme to nebol najlepší spôsob, ako sa dá kapitál investovať a zhodnotiť. Prinajmenšom teda mali rátať s vyššou rizikovosťou takýchto investícií a požadovať vyšší výnos, čo by znamenalo, že sa v konečnom dôsledku do týchto oblastí bude investovať menej. Mnohí z tých, ktorí to v minulosti nerobili, získavajú drahé poučenie a budú opatrnejší. Ale aby to naozaj fungovalo, straty musia niesť tí, ktorí svoj kapitál nesprávne investovali.
Súčasná finančná kríza je teda korekciou kapitálu neefektívne nasmerovaného do realitného trhu, a zároveň katalyzátorom iných štrukturálnych zmien v ekonomike, napríklad postupného presunu výroby automobilov z najvyspelejších ekonomík do nedávnych rozvojových krajín. Týmto zmenám nemá zmysel brániť. Okrem toho, že to dlhodobo ani dosť dobre nejde, je to aj veľmi nákladné. Navyše, nie je to riešenie týchto problémov, ale ich zakrývanie a odsúvanie. Tak, ako je spomalenie a recesia prirodzenou súčasťou hospodárskeho cyklu, je zrejmé, že raz sa skončí – a to vtedy, keď sa nastolí opäť rovnováha a predchádzajúci neefektívny vývoj sa skoriguje. Ak by sa aj podarilo zabrániť tejto korekcii, znamenalo by to, že sa predchádzajúce omyly nenapravia, neefektivita pretrvá a pozitívne efekty krízy sa neprejavia...

.užitočná kríza
Mali by sa teda tvorcovia politiky iba nečinne prizerať tomu, čo sa okolo nich deje, a neodvratne tak privodiť svoju porážku v najbližších voľbách? Aj keď sa niekedy žiada povedať, že nič lepšie by pre svoju krajinu nemohli urobiť, toľkú obetavosť očakávať asi nemožno. Našťastie, existuje množstvo vecí, ktoré by rozumné vlády v takýchto časoch urobiť mohli a mali.
Predovšetkým, mali by sa usilovať zmierniť tvrdosť dopadov krízy. A zároveň by mali vytvárať všetky podmienky na to, aby sa ekonomika čo najrýchlejšie pozviechala – jednoducho, aby sa zaniknuté kapacity čo najskôr nahradili inými. V slovenských podmienkach to znamená najmä zlepšenie podnikateľského prostredia, ale do istej miery aj infraštruktúrne projekty – to prvé najmä na skrátenie krízy, to druhé aj na čiastočné zmiernenie jej dopadov, aj keď musí byť zrejmé, že s tými sa veľa urobiť nedá. Mali by však aj poctivo priznať, že to je všetko, čo so situáciou urobiť môžu a riadiť sa zásadou, že hasenie požiaru by nemalo napáchať viac škôd než požiar samotný. A my ostatní by sme mohli prispieť tým, že prestaneme šíriť apokalyptické vízie, ale budeme vysvetľovať, že situácia, v ktorej dnes sme, je možno bolestným dôsledkom niektorých mylných rozhodnutí z minulosti, ale zároveň je to prirodzená súčasť nášho života a ako taká je dokonca aj užitočná.

Autor je hlavný ekonóm Slovenskej sporiteľne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite