Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čoraz nezávislejší

. .časopis .týždeň vo svete

Žena môže byť iba ťažko tehotnejšia, no Kosovo, malý štátik-neštátik na Balkáne, je presne rok po odtrhnutí od Srbska anomáliou – čoraz viac nezávislé. Uznalo ho zatiaľ, najnovšie s

Žena môže byť iba ťažko tehotnejšia, no Kosovo, malý štátik-neštátik na Balkáne, je presne rok po odtrhnutí od Srbska anomáliou – čoraz viac nezávislé. Uznalo ho zatiaľ, najnovšie s Maldivami, 55 krajín sveta, z toho 22 členov EÚ.
Čo priniesla Albáncami vytúžená a Srbmi nenávidená nezávislosť ľuďom, ktorí tam žijú?

.pravidelní čitatelia .týždňa isto vedia, že už rok som ani ich, ani seba neobťažoval reportážou z Kosova, kde som bol od vojny v roku 1999, ak sa nemýlim, viac ako štyridsaťkrát. Sledoval som zblízka rast tohto „pokusného králika“ v laboratóriu znesváreného medzinárodného spoločenstva. Teší ma, že nezávislosť upokojila a zlepšila bezpečnostnú situáciu v samotnom Kosove. No obávam sa, že táto téma zmizla zo správ iba dočasne. Šéf amerických tajných služieb Dennis Blair nedávno označil Balkán za jednu z najväčších hrozieb pre stabilitu v Európe v roku 2009. Nič objavné, no ako pripomenutie reality to poteší.
Srbsko v januári požiadalo osemdesiat krajín, aby vyjadrili pred Medzinárodným súdnym dvorom (ICJ) svoj názor na odtrhnutie Kosova. Nález ICJ pritom bude mať iba odporúčací, nie záväzný charakter. Inými slovami, krajiny Západu iba ťažko rozhodujúce Kosovo „oduznajú“. Hlavným advokátom Belehradu je však Rusko, stály člen Bezpečnostnej rady OSN s právom vetovať všetky jej rezolúcie. Srbsko so zdanlivo proeurópskou vládou, ktorá naďalej robí všetko pre destabilizáciu Kosova – najmä podporou paralelných inštitúcií –, by si v dileme medzi členstvom v EÚ a (iluzórnym) zachovaním Kosova najradšej vybralo obidve možnosti. To však nejde. Srbi opakujú mantru, že Kosovo nikdy neuznajú. Dokedy však potrvá „nikdy“?

.v ríši EULEX-u
 Je utorok 17. februára, pol jedenástej predpoludním. Vojakov som si všimol už z diaľky, ako prichádzam od srbského mesta Raška na hranicu-nehranicu Kosova v Jarinje. Ako fotograf som sa, najmä teraz v mraze, tešil na „ohníčky“ z unimobuniek a áut colných stanovíšť, ktoré opäť avizovali srbskí radikáli. Pred rokom svoje hrozby naplnili, dnes je, zdá sa, pokoj. Na hranici a na kopčeku nad ňou stoja iba francúzski príslušníci vojenských síl KFOR. Pôsobia nervózne, akoby niekoho očakávali. Žeby poslancov srbského parlamentu, ktorí na dnes avizovali do mesta Zvečan na severe Kosova mimoriadne provokatívne zasadnutie?
„Priština?“ lámanou angličtinou sa ma pýta srbská príslušníčka 1 200-člennej policajnej a justičnej misie EÚ (EULEX), ktorú aj tu na srbskom severe Kosova rozmiestnili 1. februára. Napriek protestom Belehradu (ktorý v nej vidí nástroj uznania nezávislosti) aj Prištiny (ktorá v nej, naopak, vidí hrozbu rozdelenia Kosova). Nemožno však vyhovieť všetkým.
Príslušníčka EULEX-u mi síce do pasu dala pečiatku, no ani náhodou ma neupozornila na nutnosť zaplatiť 50 eur – akúsi „extrapoistku“ za auto. Ako výdatný zdroj podvyživeného kosovského štátneho rozpočtu (v roku 2009 vo výške 1,43 miliardy eur) zaviedli túto anomáliu už dávno. Máte zelenú kartu? Fajn, platí v celej Európe, nie však tu. A dilemu, či je srbský sever de iure súčasťou Srbska, alebo Kosova, tu neriešia. Chcete zaplatiť „extrapoistku“? Máte smolu, musíte ísť za Albáncami do južnej Mitrovice, tu vám ju nepredajú. Inak, dominantný zdroj príjmov rozpočtu krajiny, ktorá takmer nič nevyrába, tvoria clá a podobné fajnovosti ako táto poistka. Aj miliardár Behgjet Pacolli, ktorý zbohatol na jeľcinovských stavebných zákazkách v Rusku a Kazachstane, pričom úspešne „zobchodoval“ novú kosovskú politickú stranu, toho času opozičnú, nedávno upozornil na riziká colnej únie Kosova s Európou. Hrozí totiž, že po zrušení ciel štátny rozpočet stratí hlavný zdroj príjmov.


.dáma v tričku
 Kosovský štát podporujem rôznymi spôsobmi, nie však platením výpalníckej poistky za auto. Pokračujem do vnútrozemia bez nej. Oproti ide zopár obrnených transportérov. Francúzi majú, zdá sa, pohotovosť. Pred rokom tu oddeľovali Srbov od Srbov Američania. Na križovatke pred Zvečanom som zhliadol prvého radikála na otlčenej hrdzavej zastave, s vlajkou vrazenou do zadného okna.
Slávnostné zasadnutie snemu miestnych zastupiteľstiev kosovských Srbov s účasťou hostí z Belehradu naplánovali, ako inak, do miestneho kulturáku. Vzácni hostia, medzi ktorými sa vynímala výrazne nalíčená blondína v najlepších rokoch a v červenom tričku s nápisom KOSOVO JE SRBIJA, to stihli včas, Francúzi nerobili problémy. Cigaretky, kávičky, srdečné objatia, na úvod privítanie starostu. Inak, dotyčná dáma mala úspech, nejeden vlastenec jej túžil podať ruku.
Hostia naľavo, novinári napravo, poslanci v strede – tak vyzeral zasadací poriadok slávnostného zhromaždenia v tento smútočný deň srbského národa. Po hymne odzneli na úvod zdravice, ktoré zaslali neprítomní šéfovia Srbskej radikálnej strany, Demokratickej strany Srbska a strany Nové Srbsko. Verbálna solidarita s bratmi v Kosove je pekná vec, lídri strán sa však zrejme neunúvali cestovať 300 kilometrov. A mnohých tu pobúrilo, že šéfka srbského parlamentu Slavica Djukićová-Dejanovićová zvolala na dnes mimoriadne zasadnutie v Belehrade s jediným bodom programu. Rokuje sa o mechanizmoch fungovania parlamentu...
Prejavy, ktoré v Zvečane odzneli, naplnili skutkovú podstatu tisíckrát prevarených floskúl. Opäť si pripadám ako na výlete v prehistórii. Dozvedel som sa trebárs, že EÚ nechce Srbsko ako rovnoprávneho partnera, ale naopak, jej záujmom je narušiť jeho územnú integritu a ekonomicky ho zruinovať. Vstup do Únie sa údajne podmieňuje nielen uznaním Kosova, ale otvára sa aj otázka Vojvodiny, oblasti Rašky, ktorá hraničí s Kosovom, či prevažne Albáncami obývaného Preševského údolia. „Pokiaľ sa Srbsko nezredukuje na Belehradský pašalík, nebude pre EÚ prijateľné. My sa však nedáme! Nikdy!“ odkázal delegátom až z ďalekej cely haagskeho tribunálu Vojislav Šešelj. Kým dojatí delegáti tlieskali, nad hlavami im svietila jeho tvár z bilbordu s nápisom ŠEŠELJ, SRPSKI JUNAK.
Prečítali aj telegram od srbského patriarchu – ani ten neprišiel osobne. Minister srbskej vlády pre Kosovo a Metohiju Goran Bogdanović spomenul „medzinárodnú podporu legitímnych nárokov Srbska“. Tá aktuálne spočíva vo výroku istého francúzskeho diplomata, podľa ktorého EÚ strká hlavu do piesku, čo je vskutku objavné zistenie. Minister ocenil aj zásadový postoj slovenského ministra zahraničia Jána Kubiša, ktorý údajne na pôde EÚ a OSN nachádza riešenia podporujúce srbské stanovisko. Chcelo sa mi zakričať, že Kubiš je už v OSN, no rozmyslel som si to.

.vojak Goran z plagátu
 Vyvrcholením programu tejto milej a neškodnej akcie bol Marko Jakšić, jeden z dvoch radikálnych lídrov kosovských Srbov. Prítomných pobavil najmä poznámkou, že tak trochu pokazili dnešné oslavy Albáncov. V duchu obľúbených konšpiračných teórií dodal, že neprítomnosť srbských politických lídrov tu v Zvečane má na svedomí veľvyslanec USA v Belehrade, ktorý –čítajte dobre – im to zakázal. Jakšić neobišiel ani pretrvávajúce problémy s dodávkami elektriny. Aj tie majú, ak ste to nevedeli, etnický charakter.
„Ak nie je elektrina pre Srbov, nemôže byť ani pre Albáncov. Veľká časť ich vodcov sa nachádza na zatykačoch nášho ministerstva vnútra. Protestujeme proti znižovaniu platov pre srbských pracovníkov elektrární v Kosove z osemnásť- na jedenásťtisíc dinárov. V dôsledku toho hrozí, že jedna tretina z nich sa z Kosova vysťahuje, druhá prejde do albánskych inštitúcií a tretia bude hladovať alebo nebodaj prijme islam či nejakú inú albánsku vieru,“ hromžil Jakšić a dodal, že všetky územia na Balkáne sa Srbom vrátia, keď sa vráti z Haagu ich vojvoda Šešelj. Správny pátos malo aj vyjadrenie jeho pocitu, že od čias stredovekej dynastie Nemanjićovcov nebolo v tejto oblasti väčšie zhromaždenie ľudových poslancov. Jakšića však trápi, že medzi Srbmi v Kosove je mnoho takých, ktorí sa napriek hrozbám z Belehradu pragmaticky integrujú do spoločnosti. Týchto „pomýlencov“ treba (najprv po dobrom) vyzvať, aby zišli z nesprávnej cesty. Inak im prischne biľag zradcov národa.
Môže sa to prihodiť aj Goranovi z Gračanice, srbskému mladíkovi, ktorého usmiatu tvár použili v náborovej kampani novovytvorených Kosovských bezpečnostných síl (KSF), ľahko vyzbrojenej armády zloženej z 2 500 profesionálnych vojakov a 800 záložníkov. Mala by mať multietnický charakter, Srbov sa však do nej zatiaľ prihlásilo iba šesť. Podľa inak príčetného srbského prezidenta Borisa Tadića predstavujú KSF hrozbu pre bezpečnosť jeho krajiny a celého západného Balkánu. Dodal, že tieto sily majú slúžiť na zastrašenie Srbov v Kosove. Ktovie, či Tadićovi niekto povedal, že náročnými previerkami pred vstupom do tejto „armádičky“, ktoré vykonáva NATO, neprešli mnohí bývalí členovia Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK) z oblasti západného Kosova, podozriví z násilia voči Srbom počas vojny. Sklamaný z toho musí byť najmä ich veliteľ, kosovský expremiér Ramush Haradinaj, dnes šéf opozičnej Aliancie pre budúcnosť Kosova (AAK). Svojho času ho obvinil haagsky tribunál, no pre nedostatok dôkazov a vzhľasom na svedkov, ktorí menili alebo stiahli výpovede, ho prepustili.
Ešte ku Goranovi z Gračanice – nenašli sme ho a nikto o ňom nič nevedel. Žeby bol Goran iba mystifikáciou reklamnej agentúry? Nič o ňom nezistil ani môj tlmočník a tradičný sprievodca na balkánskych cestách, jazykovedec Ľubor Králik. Ten si inak na túto cestu zobral plnú peňaženku slovenských euromincí a v Kosove, používajúcom euro od roku 2002, ich nenápadne infiltroval do obehu.

.„naša“ a kosovská vlajka
 Pochopiteľne, na albánskom juhu Kosova vládla iná atmosféra. Oslavy boli také mohutné, až navodzovali dojem, že každý rok tu vyhlásia nezávislosť – aby nevyšli z cviku. Zmenila sa iba farebnosť, pretože záplavu červeno-čiernych albánskych národných vlajok s dvojhlavou orlicou pomaly, ale isto nahrádza medzinárodným spoločenstvom „vnútená“ modro-žltá vlajka s vyobrazením krajiny a šiestimi bielymi hviezdičkami. Na túto vlajku si však kosovskí Albánci budú zvykať ešte dlho. Ako vtipne napísali isté kosovské noviny, „boli tam naše (rozumej albánske) a kosovské vlajky“. Radosť Kosovčanom neskalil ani fakt, že na oslavy neprišiel nijaký zahraničný politik. Dňa 26. februára sa však má s kosovskými lídrami vo Washingtone stretnúť nová šéfka americkej diplomacie.
Oslavy a to, čo im predchádzalo, sa tentoraz zaobišli bez vážnejších incidentov. Ak, pravda, za ne nepovažujeme niekoľko (obligátnych) výbuchov granátov na severe etnicky rozdelenej Kosovskej Mitrovice. Zvláštna guľka zasiahla do nohy mladíka v srbskej dedine Donja Budriga. Uvažuje sa, že išlo o zablúdenú guľku vystrelenú počas bujarých albánskych osláv. Mladík sa podľa agentúr podrobil operácii a je v dobrom stave.
Inak, kosovská spoločnosť je najmladšou v Európe. Šesťdesiat percent obyvateľov je mladších ako 25 rokov. Každý rok opúšťa brány škôl 30-tisíc mladých ľudí. Čo ich čaká? Nezávislosť je fajn, ich by však oveľa viac potešilo, keby si našli aj prácu, čo v krajine s mierou nezamestnanosti, ktorú rôzne zdroje uvádzajú v intervale od 40 do 60 percent, nie je až také jednoduché. Alarmujúco vysoký počet mladých ľudí preto podľa prieskumov uvažuje o emigrácii – každý druhý. Varovné je, že aj tradične silná albánska diaspóra na Západe posiela vinou svetovej krízy domov do Kosova čoraz menej peňazí.
„Ten rok ubehol príliš rýchlo,“ hovorí projektová manažérka Rozvojového programu OSN (UNDP) v Prištine Juliana Olldashi-Berisha a pokračuje: „Mal by to byť nový začiatok, a preto dúfam, že politici už nebudú používať staré výhovorky. Moja srbská kolegyňa sníva o tom, že staré dobré časy sa vrátia. Iní Srbi sú však realisti a zapájajú sa do spoločnosti.“ Jej manžel Isuf Berisha, bývalý novinár, je lektorom Kosovského inštitútu žurnalizmu a komunikácie (KIJAC). Ide o prestížnu súkromnú školu s lektormi z Veľkej Británie, Nórska a Spojených štátov. Študenti, ktorí platia symbolických 500 eur za semester, nemusia mať obavy z budúcnosti: mnohí sa uplatnia ako novinári či hovorcovia štátnych inštitúcií alebo firiem. Berisha, ktorý v minulosti z hrdosti odmietol štatút utečenca v Británii, hovorí o ťažkej a ponižujúcej procedúre získavania víz: „Ľudia sú všade na svete pragmatickí. Ak chce Západ urobiť pre Kosovo niečo významné, stačí zmeniť vízový režim. V tom prípade by aj Srbi chceli kosovské pasy. Dnes pritom ešte tisíce Albáncov z Kosova vlastnia srbský pas, ktorý im zjednodušuje cestovanie.“ Fakt je, že mnohí kosovskí Srbi majú dvojité príjmy, z Belehradu aj z Prištiny. Ak by im Kosovo platilo viac, boli by zrejme s novým štátom solidárnejší a táto krajinka by bola z roka na rok nezávislejšia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite