Sedem kňazov, ktorí vyzvali kresťanských demokratov, aby sa dištancovali od podpory liberálnej prezidentskej kandidátky, nás naliehavo postavilo pred staronovú dilemu: majú sa kňazi „miešať do politiky”?
V 20. storočí sme skúsili dva extrémy. Prvým bola predvojnová podoba politiky, keď kňazi pôsobili ako politici, poslanci, ministri. Stačí spomenúť Andreja Hlinku a Jozefa Tisa. Hoci boli kňazmi, ktorí majú dbať na Božie zákony, obaja ako politici nadbiehali ľudským náladám. Aj preto bol Vatikán z kňazov-politikov oprávnene nešťastný. Navyše, kňaz Tiso a jeho dedičstvo tragicky poznačilo slovenský katolicizmus – ani jeden dnešný biskup nie je ochotný Tisove zlyhania verejne pomenovať.
Potom prišiel druhý extrém – komunisti zahnali kňazov do pavučín v kostolných kútoch, kde sa mali modliť a sladko kázať. Len čo si dovolili viac, prenasledovali ich ako tmárskych klerikálov, mučili a zatvárali.
Ako je to dnes, v liberálnej demokracii? Kňazi sú slobodní, no ich sloboda sa neberie ako samozrejmosť. Lukáš Fila v SME s odvolaním sa na Kánonické právo dôvodil, že siedmi kňazi na svoj postoj nemali právo, keďže „nemajú pracovať v prospech strán”. Klasické pletenie dojmov s pojmami – kánonické právo zakazuje kňazom zastávať politické úrady a aktívnu účasť v politických stranách, to je všetko. Keby siedmi kňazi vstúpili do KDH a chceli ho zvnútra meniť, bolo by to aj optikou cirkvi neprípustné zasahovanie do politiky. Kňazi však do KDH nevstúpili, oni len vyjadrili názor na jeho aktuálnu politiku – je to také ťažké rozlíšiť?
Našťastie, výsostne neliberálny názor, že kňazi majú ostať za múrmi svojich chrámov, nezastávajú všetci liberáli. Filozof Ralf Dahrendorf, inak veľký obľúbenec Ivety Radičovej, v poslednej knihe Pokušenie neslobody vyzdvihuje intelektuálov, ktorí sa v kľúčových chvíľach verejne zastali slobody a hodnôt, a odolali hrozným pokušeniam 20. storočia. A koho označil Dahrendorf za pravzor verejných intelektuálov? Erazma Rotterdamského, humanistu, teológa a – katolíckeho kňaza.
Alebo iný príklad: Ak sa kňazi v 90. rokoch postavili proti Mečiarovi na obranu prezidenta Kováča, miešali sa neprípustne do politiky? A napokon hypoteticky: ak by biskupi vyzvali parlament na odmietnutie nemorálneho tlačového či vyvlastňovacieho zákona, liberálne médiá by tiež protestovali? Ak znie odpoveď trikrát nie, nemôžu kritici kňazom upierať právo ani na také verejné postoje, s ktorými sami nesúhlasia. Inak nie sú liberáli.
Samozrejme, kňazi majú pri vstupe do spoločenskej debaty mimoriadnu zodpovednosť. Keďže chcú prepájať božie s ľudským, nehodí sa každodenné vyjadrovanie o malichernostiach, skôr zriedkavé o vážnych morálnych otázkach. Iste, pre voličov Ivety Radičovej môže byť nepochopiteľné, ak niekto jej postoj k interrupciám postaví nad všetko ostatné. Najmä keď hlavným cieľom tejto kandidatúry je deklasovať Ficov tábor. Lenže sú tu aj ľudia, ktorí súčasnú interrupčnú legislatívu vnímaju ako nesmierne morálne zlo. Také zlo, ktoré je večné, na rozdiel od časného Fica. A títo ľudia majú právo to vyjadriť. Je fakt, že v jednom to kňazi prehnali: vyzývať predsedníctvo KDH na odstúpenie, pokiaľ nenaplní obsah výzvy, bolo nemiestne. Napriek tomu však ich slová verejnú diskusiu nedegradovali. Naopak, paradoxne ju posunuli k liberálnejším pomerom.
V 20. storočí sme skúsili dva extrémy. Prvým bola predvojnová podoba politiky, keď kňazi pôsobili ako politici, poslanci, ministri. Stačí spomenúť Andreja Hlinku a Jozefa Tisa. Hoci boli kňazmi, ktorí majú dbať na Božie zákony, obaja ako politici nadbiehali ľudským náladám. Aj preto bol Vatikán z kňazov-politikov oprávnene nešťastný. Navyše, kňaz Tiso a jeho dedičstvo tragicky poznačilo slovenský katolicizmus – ani jeden dnešný biskup nie je ochotný Tisove zlyhania verejne pomenovať.
Potom prišiel druhý extrém – komunisti zahnali kňazov do pavučín v kostolných kútoch, kde sa mali modliť a sladko kázať. Len čo si dovolili viac, prenasledovali ich ako tmárskych klerikálov, mučili a zatvárali.
Ako je to dnes, v liberálnej demokracii? Kňazi sú slobodní, no ich sloboda sa neberie ako samozrejmosť. Lukáš Fila v SME s odvolaním sa na Kánonické právo dôvodil, že siedmi kňazi na svoj postoj nemali právo, keďže „nemajú pracovať v prospech strán”. Klasické pletenie dojmov s pojmami – kánonické právo zakazuje kňazom zastávať politické úrady a aktívnu účasť v politických stranách, to je všetko. Keby siedmi kňazi vstúpili do KDH a chceli ho zvnútra meniť, bolo by to aj optikou cirkvi neprípustné zasahovanie do politiky. Kňazi však do KDH nevstúpili, oni len vyjadrili názor na jeho aktuálnu politiku – je to také ťažké rozlíšiť?
Našťastie, výsostne neliberálny názor, že kňazi majú ostať za múrmi svojich chrámov, nezastávajú všetci liberáli. Filozof Ralf Dahrendorf, inak veľký obľúbenec Ivety Radičovej, v poslednej knihe Pokušenie neslobody vyzdvihuje intelektuálov, ktorí sa v kľúčových chvíľach verejne zastali slobody a hodnôt, a odolali hrozným pokušeniam 20. storočia. A koho označil Dahrendorf za pravzor verejných intelektuálov? Erazma Rotterdamského, humanistu, teológa a – katolíckeho kňaza.
Alebo iný príklad: Ak sa kňazi v 90. rokoch postavili proti Mečiarovi na obranu prezidenta Kováča, miešali sa neprípustne do politiky? A napokon hypoteticky: ak by biskupi vyzvali parlament na odmietnutie nemorálneho tlačového či vyvlastňovacieho zákona, liberálne médiá by tiež protestovali? Ak znie odpoveď trikrát nie, nemôžu kritici kňazom upierať právo ani na také verejné postoje, s ktorými sami nesúhlasia. Inak nie sú liberáli.
Samozrejme, kňazi majú pri vstupe do spoločenskej debaty mimoriadnu zodpovednosť. Keďže chcú prepájať božie s ľudským, nehodí sa každodenné vyjadrovanie o malichernostiach, skôr zriedkavé o vážnych morálnych otázkach. Iste, pre voličov Ivety Radičovej môže byť nepochopiteľné, ak niekto jej postoj k interrupciám postaví nad všetko ostatné. Najmä keď hlavným cieľom tejto kandidatúry je deklasovať Ficov tábor. Lenže sú tu aj ľudia, ktorí súčasnú interrupčnú legislatívu vnímaju ako nesmierne morálne zlo. Také zlo, ktoré je večné, na rozdiel od časného Fica. A títo ľudia majú právo to vyjadriť. Je fakt, že v jednom to kňazi prehnali: vyzývať predsedníctvo KDH na odstúpenie, pokiaľ nenaplní obsah výzvy, bolo nemiestne. Napriek tomu však ich slová verejnú diskusiu nedegradovali. Naopak, paradoxne ju posunuli k liberálnejším pomerom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.