Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Medzi nebom a Gazou

. .časopis .téma

Železobetónové monštrum, pancierové dvere, kamery, labyrint vchodov a východov. Nikde nikoho, iba ženský hlas z reproduktora diktuje: „Vojdite!“ Asi po siedmej bráne s radarovou kontrolou sa ocitnem v akomsi sklenenom valci. Treba sa postaviť na označené stopy ľudských nôh.

Železobetónové monštrum, pancierové dvere, kamery, labyrint vchodov a východov. Nikde nikoho, iba ženský hlas z reproduktora diktuje: „Vojdite!“ Asi po siedmej bráne s radarovou kontrolou sa ocitnem v akomsi sklenenom valci. Treba sa postaviť na označené stopy ľudských nôh.
„Hore ruky!“ ozve sa hlas. Ja ju nevidím, ona mňa áno. Od hlavy po päty ma „checkne“ otočný radar. Sci-fi? Nie, hraničný priechod Erez medzi Izraelom a pásmom Gazy.

Mali sme šťastie. Boli sme dvaja z piatich zahraničných novinárov, ktorí sa deň pred izraelskými voľbami, teda v pondelok minulý týždeň, dostali nielen do pásma Gazy, no aj späť do Izraela. „Orwell,“ poznamenal lakonicky český kolega. Nie, na tento hraničný priechod tak skoro nezabudnem. Tu zaručene neprepašujete ani „nevinný“ kovový čistič na fajky. Lenže teroristi tento priechod nepoužívajú, eufemisticky povedané. Teroristi v Gaze radi pília kovové potrubia, plnia ich klincami a explozívnou zmesou a takto podomácky „sfušované“ rakety Kassám potom strieľajú naverímboha, smerom na sever a na východ na Izrael. Teroristi okrem toho radi pašujú ako krtkovia cez vyhĺbené tunely na juhu Gazy z Egypta proviant všetkého druhu: aj muníciu a zbrane. Platí však, že nie každý z 1,5 milióna obyvateľov tohto územia s najväčšou hustotou osídlenia na svete je terorista, samozrejme. Militanti si však podľa agentúrnych správ urobili z civilistov v školách, mešitách, skladoch, fabrikách či dokonca nemocniciach živé štíty. A izraelské jednotky sa počas nedávnej invázie s nimi „nepárali“. Dnes už Izrael, po protestoch najmä zo strany EÚ, priechod v Ereze pre médiá otvoril. Prvotné svedectvo hneď po začiatku vojenského útoku na Gazu poskytli okrem palestínskych spolupracovníkov zahraničných agentúr a médií iba dvaja fotografi – Belgičan Bruno Stevens pre Newsweek a Dán Jan Grarup. Stevens bol údajne prvé dva dni z toho, čo videl, v takom šoku, že nemohol ani fotografovať.

.čo unesie čitateľ?
Zuzana Janku sa do Izraela prisťahovala pred niekoľkými rokmi zo Slovenska. Paradoxne, v čase vojny si chodila s kamarátmi do Sderotu, ostreľovaného izraelského mesta pri Gaze, oddýchnuť. Pracuje totiž v Jeruzaleme ako obrazová editorka agentúry AP, ktorá spolu s Reuters a AFP tvorí „veľkú trojku“ svetových agentúr. Cez monitor jej počítača prešli v čase vojny stovky, možno tisíce záberov roztrhaných a spálených tiel. Nemohlo ju to nepoznačiť. Pracovala od druhej do polnoci, každý deň. Bola to ona, kto zvažoval, čo pustiť von a čo už nie. Mnohé fotky z Gazy sa v agentúrnom servise nikdy neobjavili. Aby neprekročili pomyselnú hranicu toho, čo „unesú“ čitatelia.
Otrasný bol pohľad fotografov AP na to, čo ostalo z ľudí po explózii nákladných áut. No ešte horšie bolo čosi iné. „Išlo o fotografie asi trojročného mŕtveho dievčatka z Gazy, ktorému chýbala zadná časť hlavy. Pri pohľade spredu to nebolo zrejmé. Náš fotograf však poslal zábery zo všetkých uhlov pohľadu. Vybrala som iba „miernejšie“ fotografie, ani tie sa však neobjavili v izraelských médiách, iba v zahraničných. Funguje tu istá cenzúra, vytesnenie hrôz. Desí ma pocit, že čo nevidíme, to akoby sa nestalo. To najdramatickejšie, čo sa tu v novinách objavilo, boli fotografie z Gazy, ako stojí a kričí žena či muž so strapatými vlasmi pred troskami domu. Aj pre vytesnenie hrôz izraelská spoločnosť túto vojnu prijala ako správnu,“ hovorí Janku.

.v klietke
Od roku 1967, keď Izrael obsadil tieto bývalé arabské územia, slúžila Gaza ako zdroj lacnej pracovnej sily. Spočiatku každé ráno jazdilo do Izraela za prácou na stavby alebo do poľnohospodárstva osemdesiattisíc Palestínčanov. Nosili domov obvykle dva doláre denne, zárobok na úrovni jednej dvanástiny priemerného platu Izraelčana. Ale na život v Gaze to stačilo. Od roku 1995, keď Izrael z bezpečnostných dôvodov podstatne sprísnil režim na hranici s okupovanými územiami, klesol počet každodenne migrujúcich robotníkov na desaťtisíc. Od septembra 2000 padla klietka. Doslova. Začalo sa druhé dejstvo tragédie, intifáda al-Aksá, a Izrael hranicu s Gazou hermeticky uzavrel. Nezamestnanosť sa vyšplhala k hranici osemdesiatich  percent. Palestínčania nesmú von a Izraelčania, ktorí sem, paradoxne, pred intifádou radi jazdili k moru, dnu. Existujú však výnimky. Zopár Palestínčanov sa z Gazy dostane do Izraela aj dnes, napríklad ako pacienti do nemocníc.
Pre predstavu: Gaza je šesť až desať kilometrov široký a štyridsať kilometrov dlhý pás zeme, ktorá musela v roku 1948 prijať dvestotisíc palestínskych utečencov ako dôsledok prvých izraelsko-arabských konfliktov a vojen. Podľa správy OSN tu žilo v roku 1952 približne tristotisíc obyvateľov, a keďže ide o územie s jednou z najvyšších mier pôrodnosti na svete, s každou generáciou sa tento počet zdvojnásobil. Dnes tu žije odhadom 1,5 milióna ľudí. UNRWA (Agentúra OSN na pomoc palestínskym utečencom) registruje viac ako tri milióny palestínskych utečencov, z toho šesťstotisíc v Gaze. Typická orientálna ospalosť sa tu mieša s pocitom zreteľnej biedy. Dediny a tri mestá splývajú s utečeneckými tábormi. Všade sú domčeky so strechou z vlnitého plechu, v centre mesta Gaza stojí niekoľko vyšších budov. Muži väčšinu času posedávajú pri čaji alebo káve, ženy nakupujú a starajú sa o deti. Z času na čas, keď prepukne nová vlna hysterickej revolty, sa tento idylický obrázok prudko zmení. Vtedy muži vezmú do rúk pušky, samopaly a zápalné fľaše, deti kamene a spoločne si idú zabojovať proti izraelským vojakom. A ženy? Tie potom plačú nad obeťami.

Gaza je nielen miestom, kde sa zrodila prvá intifáda, stala sa i pôsobiskom (pre Arabov) charizmatického šejka Ahmáda Jásína, invalidného starca na vozíku, ktorý práve tu v roku 1987 založil sieť hnutia Hamás, organizácie symbolizujúcej najmilitantnejšiu stránku islamského fundamentalizmu. Za predchodcu Hamásu možno považovať Moslimské bratstvo, pôvodne charitatívno-osvetovú organizáciu založenú v roku 1927. „Bratia“ požadovali „očistu“ od západných vplyvov, teda liberalizmu, materializmu, bezverectva, sionizmu i komunizmu. Vybudovali v Gaze sieť škôl, mešít, nemocníc a ďalších sociálnych zariadení, v roku 1978 tu dokonca vznikla Islamská univerzita. Zároveň však frustrácia a nenávisť voči izraelskému štátu priniesla i zrod mučeníckeho kultu  a samovrahov ochotných spraviť čokoľvek. Nemožno sa príliš čudovať, že obyvatelia Gazy si v týchto podmienkach izolácie vypestovali mentalitu väzňov. Vidia Izraelčanov iba v tom najhoršom svetle; ako bacharov,  navyše po zuby ozbrojených a občas útočiacich stíhačkami F-16, tankami či loďami z mora.

.ríša Hamasu
Keď som bol v Gaze v roku 2003, počas druhej palestínskej intifády za vlády izraelského premiéra Ariela Šarona, high-tech monštrum na hranici ešte nestálo. Bol tu obyčajný priechod, s idylickým spevom vtákov poskakujúcich na kovovej konštrukcii. Zlovestné ticho – a pustatina – sa však nezmenili. Na palestínskej strane bola vtedy aj dnes iba búdka ako z klasickej filmovej rozprávky Traja veteráni. Dva Arafatove portréty však medzičasom zo steny zmizli. V roku 2003 si spomalený colník zapísal do školského zošita v daný deň dvanásť ľudí, dnes nás bolo aspoň desať, aj s tromi Britmi z humanitárnej organizácie Oxfam. Dnes tu už „nestráži“ (so samopalom cez rameno v unimobunke sú v porovnaní s Izraelčanmi o päťsto metrov ďalej trochu komickí) vstup do Gazy sekulárny Fatah, pretože v roku 2007 jeho mužov v Gaze brutálne zbavil moci islamistický Hamás. Vojnou oslabený, no stále silný vládca.
Do Gazy sme vstúpili o desiatej dopoludnia. Vedeli sme, že do tretej, keď priechod zavrú, musíme vypadnúť. Zajtra budú v Izraeli parlamentné voľby a dilema „Bibi či Cipi“, ktorá zamestná voličov aj analytikov na celom svete, znamená, že Gazu opäť zavrú, minimálne na jeden deň. Z bezpečnostných dôvodov. Hoci, ako už bolo povedané, neprepašujete odtiaľ ani špendlík.
Pol kilometra sme išli pešo. Kráčali sme aj okolo miesta, kde pred pár týždňami pri silnej explózii nákladného auta lietalo všetko, dokonca aj šesťmetrové betónové piliere, ktoré lemujú na izraelskej strane prístupovú cestu k hranici. Ideme ďalej. Konečne sme vo voľnej krajine. Všade naokolo sú trosky. Niektoré z tejto, mnohé z predchádzajúcich vojen. Oproti kráča dobre oblečený Palestínčan s kufrom, za ním dievčatko.
„No problem, my friends, no problem,“ odpovedá vyhýbavo na parkovisku v starom žltom mercedese bradatý taxikár, hovorme mu Ahmed, na otázku, koľko bude stáť päťhodinový „výlet“ po severe Gazy. Jeho angličtina nie je oxfordská (naša tiež nie), no posunkami vygestikuluje chýbajúcu slovnú zásobu. Po päťsto metroch sa objaví prvý checkpoint. Do auta strčí hlavu bradatý muž so samopalom. Zrejme hliadka Hamásu. „Czechoslovakia,“ opakujeme s kolegom zázračnú formulku, pozná ju tu každý. Tak ako škodovky, ktoré sú tu veľmi obľúbené, či dokonca české pivo, ktoré varí pivovar v Ramalláhu, hlavnom meste palestínskej samosprávy na Západnom brehu. Sekulárny moslim ním nepohrdne...
Hliadka si zapíše naše údaje, pričom môj pas s nedôverou otáča v ruke. O krajine SLOVAKIA zjavne nevie nič. Pri ceste vidno prvé zničené domy. „Ľudia tu tridsať rokov dávali šekel k šekelu na stavbu domu, a potom prišlo BUM... a v sekunde o všetko prišli,“ hovorí Ahmed. V meste Džabálijá k nám do auta nastupuje kolegov kamarát, hovorme mu Ibrahim. Študoval v Prahe medicínu, potom žurnalistiku. Jeho čeština je oveľa lepšia ako Ahmedova angličtina. V spleti orientálnych uličiek – plných autodielní (napadá mi, že raketu kassám tu zvaria a zmontujú v každej garáži) či pekární – mám pocit, že vojna tu ani nebola. Deti chodia do školy, obchodníci pokrikujú, vodiči trúbia. Prach, špina a hluk. Presne tak, ako kdekoľvek inde v tejto časti sveta. Je to však iba prvé, povrchné zdanie.

.zabite aj mňa!
„Vždy to tu bolo zlé, teraz po vojne však máme nedostatok všetkého,“ vraví Ibrahim a pokračuje: „Sú problémy s naftou a benzínom, elektrina striedavo osem hodín je a osem nie je. Vodu čerpáme elektricky, takže ani tá často nie je. Chýbajú nám aj plynové bomby na varenie. V noci je zima, a tak svietime petrolejom a kúrime si drevom. Vrátili sme sa o šesťdesiat rokov do minulosti. Takto žila moja babička s dedkom.“ Našťastie, Ibrahimova rodina v tejto vojne neprišla o nikoho. V júni 2006 však izraelský raketový útok zabil jeho päťročného synovca. Hral sa s inými deťmi pri bielom aute, označenom zrejme ako vojenský cieľ.
Vchádzame do východnej časti Džabálije, kde bol kedysi na ceste asfalt. Nedávno sa až sem dostali izraelské tanky, takže tu z neho veľa neostalo. Chýbajúci asfalt však nie je to najhoršie. Prichádzame na ulicu, kde sú všetky domy zrovnané so zemou. Izraelskí vojaci boli dôslední. Prečo však tieto domy áno a tie o pár metrov ďalej už nie? Otázka, na ktorú nedostanem odpoveď. Iba ak tú, že v týchto luxusných domoch (najlacnejší stál podľa Ibrahima 50-tisíc, najdrahší viac ako 300-tisíc dolárov) bývala jedna-jediná významná rodina, jeden klan. Žeby zázemie výrobcov kassámov? Neviem, každý tu odpovedá, že „teroristi sú tí druhí, my nie“. Samozrejme, ako inak. V blízkosti trosiek sú stanové tábory pre tých, čo prišli o strechu nad hlavou. V sklade za železným plotom distribuuje OSN humanitárnu pomoc
Všade cítiť sladkastý mŕtvolný zápach. Najhoršie zrejme dopadol trojposchodový dom, v ktorom podľa tvrdení miestnych zahynuli všetci členovia deviatich rodín zo šiestich bytov. Pred troskami susedného domu si nás „odchytáva“ muž v strednom veku. Predstaví sa ako Chalid Muhamad Abu Drapo. Na hrozný príbeh, ktorý podľa toho, čo opisuje, prežil, pôsobí až príliš pokojne. Ktovie, možno ho už hovoril toľkým návštevám, že to slúži ako jeho terapia. Príbeh, ktorý nemám možnosť overiť.
„Boli sme v baraku, keď 7. januára na obed prišli izraelskí vojaci,“ hovorí Chalid a pokračuje: „Mám tri deti, ktoré od nás oddelili. Mňa s manželkou poslali preč z domu. Išli sme von s bielou vlajkou v rukách. Desať minút sme tak stáli pred barakom, kým izraelskí vojaci jedli čipsy a pili čokoládové mlieko,“ zohne sa Chalid k zemi a vytiahne z trosiek obal z mlieka. „Keď dojedli, jeden z vojakov išiel do domu a dvoch mojich synov zastrelil. Aj moju 60-ročnú matku, tú pred mojimi očami.  Dcérku postrelili do brucha a dnes leží v nemocnici v Belgicku. O všetko som však prišiel, aj o doklady. Ostala mi jedna fotografia detí. Vravel som vojakom: zabite aj mňa! Už nechcem žiť! Nezabili ma...“
Ideme o pár metrov ďalej. V troskách vidno zlisovanú sanitku. „Dve hodiny sme boli bez lekárskej pomoci. Potom prišla palestínska sanitka. Vojaci ju zničili tankom,“ dodáva Ibrahim.

.odvážna Amira
Pozriem sa smerom na východ. Izraelská hranica je odtiaľto na dohľad, vzdialená tak kilometer a pol. Tanky sú preč, trosky domov a fabrík ostali. O pár metrov ďalej sedí skupinka ľudí. Medzi mužmi je žena. Spoznávam známu reportérku rešpektovaného izraelského denníka Haaretz Amiru Haas. Zoznámili sme sa v roku 2003 v jednej kaviarni a galérii v Ramalláhu, teda v meste, kde v tom čase bývala – ako jediná židovská novinárka žijúca medzi Arabmi. Amiru tu pozná každý, Židia aj Palestínčania. Časť tých prvých ju považuje za hrdinku, pretože má správy priamo zo zdroja (a tvrdo kritizuje niektoré izraelské kroky), pre iných je, naopak, verejná nepriateľka č.1. Nedávno ju z Gazy vykázalo vládnuce hnutie Hamás, ktorému sa zrejme nepáčili jej články. Prešla hranicu a vzápätí ju zatkli Izraelčania. Gaza je, samozrejme, pre izraelských novinárov neprístupná, teraz po vojne sa tam Amira dostala údajne loďou cez Cyprus. Ktovie, či ju po návrate opäť zatknú. V každom prípade jej pôsobenie je skôr dôkazom, nie kritikou izraelskej demokracie, jedinej v širokom blízkovýchodnom okolí.
Amira Haas nedávno napísala zásadný článok spochybňujúci údaje Palestínskeho centra pre ľudské práva (PCHR) , podľa ktorých počas nedávnej izraelskej ofenzívy zahynulo v Gaze 1 285 ľudí, z čoho bolo 1 062 „nebojovníkov“ (čo je zvláštny termín označujúci 895 civilistov a 167 civilných policajtov), 281 detí a 111 žien.
„Každý, koho sme stretli, má tendenciu rozprávať svoj príbeh. Minútu po minúte, znovu a znovu,“ píše Amira a pokračuje, že trojtýždňový horor, ktorý tu v Gaze ľudia prežili, neumožňuje používať obľúbenú floskulu o živote, ktorý sa vracia do normálu: „Akokoľvek, počet obetí a zranených je iba približný. Samotné palestínske autority, teda ministerstvo zdravia a PCHR, sa líšia v počte obetí až o 85 ľudí. Nemusí v tom byť úmysel čísla zveličovať, skôr zmätočná metodológia. Keď napríklad Izrael bombardoval 27. decembra budovy civilnej polície v meste Gaze, zahynulo pritom aj sedem študentov neďalekej školy. Všetci boli obyvateľmi Rafahu na juhu pásma Gazy. Je preto možné, že ich započítali dvakrát; raz ako obete z Rafahu a druhýkrát ako obete z mesta Gaza. Okrem toho, mnohých ľudí identifikovali iba podľa obhorenej „ešpézetky“ auta, ktoré zasiahla raketa.“.

.kassám: pätnásť sekúnd na prežitie
Silné sú aj príbehy z opačnej strany hranice. Gary M. Diamond je psychológ, ktorý pracuje na Univerzite Ben Guriona v izraelskom meste Berševa. S kolegami sa už päť rokov venuje programom pre ľudí, ktorí majú traumatické zážitky, pretože žijú v izraleských mestách pri hranici s Gazou, ostreľovaných raketami kassám alebo mínometmi Grad.
„Vláda aj súkromní donori podporujú vznik psychologických centier, no stále ich je v porovnaní s potrebami málo,“ hovorí Diamond pre .týždeň a pokračuje: „Izrael je vo vojne od svojho vzniku v roku 1948. Občas mal konflikt podobu otvoreného konfliktu armád, inokedy našich ľudí ostreľovali kaťuše na severe z Libanonu, kassámy z Gazy na juhu či rakety Scud z Iraku. Okrem toho, sú to dlhé roky teroristických útokov na autobusy či kaviarne, samovražedných atentátnikov. Takže je tu mnoho ľudí poznačených traumou.“
Diamond, ktorý sa prisťahoval do Izraela z USA, sa nazdáva, že ak Arabi hovoria, že chcú zničiť Izrael, je to iba rétorická hrozba – no na psychiku Izraelčanov účinná. Myslí si, že na obidvoch stranách konfliktu je rozumná väčšina schopná prijať nevyhnutné riešenia. Čo znamená najmä to, že Izrael vráti takmer všetky palestínske územia, ktoré zabral v šesťdňovej vojne v roku 1967 a Jeruzalem sa rozdelí na arabskú a židovskú časť. „V hebrejčine máme príslovie, že riešenie je jasné všetkým, otázkou je iba, ako dlho to potrvá a koľko mŕtvol to prinesie,“ dodáva Diamond.
Na Garyho slová som si spomenul v mestečku Sderot, ktoré je najbližším terčom rakiet kassám vypálených z pásma Gazy. Toto izraelské mesto, plné prisťahovalcov z bývalého ZSSR a Afriky, kde teraz voľby vyhral populista Avigdor Lieberman, sám prisťahovalec z Moldavska, leží tak blízko Gazy, že keď ju armáda nedávno ostreľovala, triasli sa tu ľuďom okná. Horšie sú však kassámy. Ked ich zmonitorujú vojenské balóny a rozozvučia sa sirény, majú tu ľudia pätnásť sekúnd na to, aby sa ukryli do niektorého z početných betónových úkrytov. Sú všade. Na autobusových zastávkach, na trhovisku, v parkoch. Ľudia si dokonca kryty stavajú ako súčasť novostavieb domov, obvykle na ich severovýchodnej strane, odvrátenej od Gazy. O niečo lepšie sú na tom obyvatelia vzdialenejšieho mesta Aškelon. Tí majú po vyhlásení poplachu štyridsať sekúnd na úkryt.
Od roku 2000 vystrelili na izraelské mestá pri pásme Gazy približne osemtisíc rakiet a mínometných granátov, pričom prišlo o život 18 ľudí. Iste, počet obetí je rádovo, možno stonásobne nižší ako počet obetí v Gaze, život v permanentnom strachu a ohrození je však hrozný. Dnes po vojne je to lepšie, obvykle býva jeden útok denne, ale boli dni, keď na Sderot dopadlo viac ako sto kassámov. Mnohí ľudia, najmä tí starší, sú už apatickí. Po tom, ako začnú hučať sirény, ostanú stáť na ulici a čakajú, čo bude. Prípadne sa klepú strachom. Alebo na pláži v Tel Avive sa hrali deti zo Sderotu, pričom na seba pokrikovali „ceva adom“, čo v hebrejčine znamená červená farba a je to signál raketového útoku.
Do Sderotu sme prišli pred obedom. Raketový útok už dnes bol, o pol siedmej ráno. Poškodil zopár áut. Najlepší obraz toho, čo sa tu deje, získate na miestnej policajnej stanici, kde majú na dvore „vo vitríne“ kolekciu desiatok kassámov. „Ide o rakety, ktoré dopadli na mesto v priebu pol roka,“ vysvetľuje mi policajný expert, ktorý sa predstaví ako Akivo a pokračuje: „Všetky z nich explodovali. Bolo aj obdobie, keď sme mali sedem obetí a dvetisíc dopadnutých rakiet za dva roky. Ich výroba je pritom veľmi primitívna. Naučí sa to každý, kto nájde príslušné návody na internete. Najčastejšie používajú kovové rúry na kanalizáciu. Aj preto EÚ zakázala do Gazy import kovových rúr, dovážajú sa oficiálne iba plastové. No cez tunely prepašujú čokoľvek.“
Keď vyjdeme z policajnej stanice, pozriem sa smerom na juhozápad. Do Gazy je to iba 800 metrov. A do východnej Džabálije, kde som včera stál v ruinách palestínskych domov, iba pár kilometrov. Absurdný, hrozný svet.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite