Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

No bol som iný

. .časopis .rozhovor

Patril k tým kritikom, ktorí v šesťdesiatych rokoch výrazne formovali názory na slovenskú literatúru. Odmietol však odvolať svoj protest proti vstupu sovietskych vojsk, a tak sa stal na 18 rokov personou non grata. K publikovaniu a svojej akademickej práci sa mohol vrátiť až po Novembri. Milan Hamada.

Patril k tým kritikom, ktorí v šesťdesiatych rokoch výrazne formovali názory na slovenskú literatúru. Odmietol však odvolať svoj protest proti vstupu sovietskych vojsk, a tak sa stal na 18 rokov personou non grata. K publikovaniu a svojej akademickej práci sa mohol vrátiť až po Novembri. Milan Hamada.


.smrť Milana Rúfusa priniesla viacero zaujímavých polemík, ale zároveň aj názory, že je to národný bard, a preto sa nepatrí kritizovať. Čo na to hovorí literárny kritik?
Treba rozlíšiť Rúfusa-básnika, Rúfusa-človeka a Rúfusa-občana. Rúfus-básnik – možno aj preto, že býval hore pri Hrade, na kopci – akoby sa dostal kamsi na Parnas a odtiaľ sa díval dole, čo sa tam deje. Vrava sveta mu bola vzdialená, on sa cítil o čosi vyššie ako my ostatní ľudia. Básnik nad vravou sveta. Aj z takéhoto hľadiska písal svoju poéziu. Jeho najbližším partnerom sa stal Boh (okrem dcéry, ktorú tak neobyčajne zbožňoval a ktorej venoval aj ľudskú, aj básnickú pozornosť). Jeho sa potom také problémy, ktoré sme my považovali za dôležité, ako keby nedotýkali. Ako keby neboli hodny toho, aby sa k nim vyjadroval.

.boli situácie, keď ste mali pocit, že by Rúfus mal prehovoriť?
Napríklad keď sme po Novembri boli v Ústave slovenskej literatúry a Historickom ústave SAV v ťažkej situácii. Bol vtedy obrovský tlak na to, aby sa akadémia vzdala týchto dvoch významných spoločenskovedných ústavov SAV v prospech Matice slovenskej, a Milan Rúfus nebol ochotný zaujať stanovisko. Keď som ho vyzval, aby využil silu svojej autority najmä vo vzťahu k Matici, ktorá si ho nesmierne vážila, tak nebol ochotný vyjadriť svoj postoj.

.prečo?
Z Rúfusa sa stal po čase prototyp národného básnika, on k tomu od začiatku smeroval. A to mu zrejme nedovoľovalo vyjadriť svoj konkrétny postoj na konkrétne problémy. On pravdepodobne isté veci, ktoré spoločnosť pokladala za dôležité, za dôležité nepovažoval. Rúfus bol spolutvorcom národného mýtu a zároveň aj jeho súčasťou.

.čo to znamená?
Rúfus je mýtizovaný básnik, ale v iných národných moderných literatúrach sa už s takým niečím – teda vyhlasovaním niekoho za najväčšieho básnika – nestretáme. Nestretávame sa s tým, že by v súčasnosti niekoho vyhlasovali za najväčšieho francúzskeho či amerického básnika. Tam je tých veľkých veľa.

.je to tým, že sme malý národ, tak chceme mať toho najväčšieho...?
Nie, súvisí to s tým, že niektoré národy preceňujú niektoré mýty, ktoré si vytvorili. Ešte nie sú natoľko moderné a reálne, aby vedeli rozlišovať a aby videli mnohotvárnosť svet. Aj Rúfus v zbierke Čakanka hovorí o strachu z pádu kultúry a v jednom verši hovorí, že kultúra už nie je veľká, ale mnohá. Ale to je predsa dobre, kultúra nie je jedna, je mnohotvárna. Predstava eurocentrizmu je neudržateľná. Neplatí, že ak Európa nebude kresťanská, tak nebude. Ak nebude multikulturálna, potom nebude.

.ale ten mýtus o Rúfusovi spočíva aj v tom, že to bol dobrý básnik, nie?
Prisúdili mu rolu reprezentatívneho slovenského básnika a on to aj prijal. Ale je pravda, že v čase svojho vstupu do slovenskej literatúry znamenal veľmi veľa, on vrátil slovenskému básnictvu poéziu. Po tých 50. rokoch a direktívne nastolenom socrealizme opäť prišiel s poéziou. To mu nemôže nikto vziať, v tomto zmysle je naozaj jeden z najväčších básnikov druhej polovice 20. storočia.

.ale aj v jeho zbierkach boli niektoré „angažované“ básne, nie?
Boli, ale iným spôsobom. Rúfus bol rovnako socialistický básnik ako iní básnici v tom čase, písal protiimperialistickú poéziu presne tak ako iní. Jeho poézia však bola univerzálna. Ja som ho, dokonca, spočiatku odhadoval za typologicky blízkeho Kraskovi. Myslel som si, že napíše tak zo tri básnické zbierky, ale  bude to znamenať viac, ako keby ich napísal tridsať.

.tak to ste veľmi neodhadli. Prečo sa napokon tak rozpísal?
On sa dostal do ľudskej izolácie, sám sa tak izoloval, tak už mu potom nič iné neostalo – iba poézia, a veršami už glosoval takmer všetko.

.vy ste sa poznali aj osobne?
Moja mama bola z tej istej dediny, odkiaľ bol Rúfus, boli sme dokonca aj príbuzní. Od mladosti sme sa dobre poznali, hoci on bol o päť rokov starší.

.prečo sa Rúfus ľudsky izoloval?
Asi to má viac príčin, často bolo počuť, že je chorľavý. Neplnil si ani svoje povinnosti na škole, často ho museli zastupovať. On sa potom venoval už iba poézii – a už vtedy si pestoval povedomie vlastnej výnimočnosti. To bolo v ňom, v jeho povahe.

.o Rúfusovi sa hovorí ako o „pokornom“ básnikovi. A vy teraz hovoríte o pestovaní si pocitu vlastnej výnimočnosti. Nebije sa to?
Nie, pokora vôbec nevylučuje obrovské sebavedomie človeka.

.bol to jeho prípad?
No iste si o sebe nemyslel málo. Napokon, ten jeho vstup do literatúry sa vysoko cenil, od samého začiatku to bol prejav významného básnika. Jeho poézia sa v tom čase odlišovala od všetkého, čo sa vtedy vydávalo za poéziu. Ale treba spomenúť ešte jedného dôležitého básnika, ktorý bol ešte pred Rúfusom – Vojtech Mihálik. To bol rovnako veľký, ak nie ešte väčší talent ako Rúfus. Jeho Plebejská košeľa vôbec nezaostáva za Rúfusovým debutom a vyšla sedem rokov pred ním. Rúfus sám mi  povedal, že bez Mihálikovej poézie by sa ani on sám nebol takto uvedomil ako básnik.

.hovoríte, že Mihálik, ale aj Rúfus boli socialistickí básnici. Prečo?
To súvisí s tým, odkiaľ človek vyšiel a v akej atmosfére sa formoval. Obidvoch mladých básnikov spájal plebejský pôvod. Mihálik ho vyslovil s neobyčajnou básnickou silou, ktorá inšpirovala Rúfusa. Bez Mihálika by nebolo Rúfusa, ale u Rúfusa neprišlo k tragickému zlomu, nedal sa bezvýhradne do služby novej politickej moci. Aj on napísal budovateľskú báseň z Trate mládeže Až pôjde tento vlak, ale nebolo to Spievajúce srdce Vojtecha Mihálika. Mihálik sa, na rozdiel od Rúfusa, stal komunistickým básnikom. Pre Rúfusa bol príznačný mravný pátos a étos, ktorý ho sprevádzal v celej jeho tvorbe. Do povojnového sveta vniesol vedomie „veľkosti obáv a malosti istôt“, ako to vyslovil jeden z jeho najmilovanejších básnikov František Halas.


.čo považujete za vrchol jeho tvorby?
Za jeho najlepšiu zbierku pokladám Zvony, boli to zvony nepokoja, podobné zvonom ďalšieho veľkého generačného druha Miroslava Válka, ktorý na rozdiel od Rúfusa a Mihálika prechádzal školou modernej poézie. A ešte v jednom sa Rúfus od nich od začiatku odlišoval. Jeho poézia si zachovávala trvalý kresťanský charakter, kým Mihálik sa ho vzdal, hoci patril k najmladším básnikom katolíckej moderny a Válek už hovoril o svete bez Boha a následkoch tejto straty Boha. V Rúfusovej poézii sa vzťah človeka a básnika k Bohu stupňoval až do takej miery, že sa, najmä po novembri 1989, stal religióznym básnikom, čo ešte väčšmi potvrdilo pocit vznešenosti a výlučnosti básnika a jeho poézie.

.valér Mikula mu z tohto obdobia vyčítal istý verbalizmus. Váš názor?
Neviem, či to možno nazvať verbalizmom. Rúfus je vznešený básnik a vznešene sa aj vyjadruje. On v záujme toho, aby tá jeho poézia bola krásna, nebol striedmy v používaní prostriedkov.

.dôležité je, či za tými prostriedkami je dostatok hĺbky.
To bolo vždy. Rúfus nikdy nebol plytký básnik. Nikdy sa nedopustil toho, aby stratil svoju básnickú silu.
Prof. PhDr. Milan Hamada, DrSc. sa narodil 9. septembra 1933 vo Veľkej pri Poprade. V rokoch 1952 – 1957 študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, v rokoch 1959 – 1972 pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. V období normalizácie mal zakázané publikovať a pracoval v knižnici. Po Novembri sa vrátil do Ústavu slovenskej literatúry SAV. V roku 1994 sa stal nositeľom ceny Dominika Tatarku za esej Sizyfovský údel.

.vy ste po roku 1970 nemohli publikovať – museli ste opustiť prácu, ktorú ste mali radi. Boli ste aj potom v kontakte s Rúfusom?
(Ticho.) To ma mrzí až dodnes. Rúfus prišiel za mnou v sedemdesiatom druhom roku, keď už som musel odísť z Ústavu slovenskej literatúry a konečne som si našiel miesto v Pedagogickej knižnici. Jedného dňa prišiel Rúfus za mnou do knižnice a doniesol mi nejaké svoje knihy. Chcel sa asi porozprávať o tom, čo bude so mnou ďalej. Nepovedal to naplno, ale domnieval sa, že by som nemal trvať na svojom postoji.

.mal pocit, že robíte chybu, keď nechcete odvolať svoj nesúhlas so vstupom sovietskych vojsk?
Tak sme o tom nehovorili. Ale vyslovil názor, ktorý sa ma trochu dotkol. Hneď po vpáde vojsk som napísal úvahu Sizyfovský údel, ktorá sa dostala do rôznych časopisov, aj v zahraničí. Tam som hovoril aj o údele bezmocných, teda malých národov, na čo Rúfus reagoval: „Ale aj veľké národy majú ťažký údel.“ Tým mi chcel povedať, že ani tí, čo nás napadli, nemali ľahký údel. Ďalej sme to nerozoberali, lebo ja som zmeravel nad takým spôsobom myslenia. Akoby takto chcel vysvetliť vpád vojsk. Tu nastal zlom v životnom postoji Milana Rúfusa. Neodsúdil okupáciu našej krajiny. Mihálik to urobil v známej básni Rekviem, ale po nástupe veľkého normalizátora Husáka k moci svoju báseň hneď odvolal. I keď to Mihálik v sebe hlboko ukrýval, po celý svoj život sa zmietal na Prokrustovom lôžku. Svoju ľudskú a básnickú mladosť nosil v sebe a z času na čas sa ozvala, aby ju vzápätí umlčal. Myslím si, že Rúfus v tejto skúške, na rozdiel od Dominika Tatarku alebo aj odo mňa, zlyhal.

.nebol to alibizmus?
Vôbec nie, povedal mi, že on sa už v živote dosť natrpel. No neviem, či naozaj nejako veľmi trpel, ale on to tak chápal. Tým mi chcel povedať, že by som nemal trvať na svojom postoji a niečo urobiť. V dobrej viere ma na to mierne navádzal.

.na čo?
Napísať sebakritiku – to bolo obvyklé východisko, ako sa dostať z takéhoto stavu. Iný môj známy, literárny kritik Pavol Števček, za mnou tiež prišiel do knižnice. Prichádza vraj od Válka, ktorý chce, aby sme my dvaja napísali sebakritiku. Stačia dva-tri riadky, ale aby sme sa dištancovali od svojich predchádzajúcich názorov. Ja som to odmietol, že to nikdy neurobím. Števček potom na desať-pätnásť strán napísal o sebe sebakritiku, kde písal nehoráznosti, že ho zviedla ulica a neviem čo ešte.

.to stretnutie v knižnici bolo vaše posledné osobné stretnutie s Rúfusom?
Žiaľbohu, už sme sa nikdy viac nestretli. A to ma mrzí. Bol by som sa s ním ešte rád porozprával, aj som mal také nutkanie, ale myslel som si, že by ma on mal zavolať. On sa nachádzal na básnickom výslní. Priveľmi sme sa od seba vzdialili.

.neuškodilo by mu, keby sa stretol s vami – človekom, ktorý neurobil sebakritiku?
Ale čože! Nebolo to zo strachu, už na to nemyslel, už bol inde. V 70. rokoch dostával ceny, bol významný básnik. On bol inde – a ja som bol inde.

.aké to bolo žiť v normalizácii na okraji spoločnosti, sledovať svojich kolegov, priateľov, ako publikujú, dostávajú ceny?
Ja som to chápal ako správnu vec, že nepublikujem. Veď som sa postavil proti, a napokon, nebol som jediný na svete, kto to urobil. A bol som presvedčený o tom, že je správne, že ma potrestali. Prečo by to malo byť inak? Prečo by som nemal byť potrestaný?

.necítili ste krivdu?
Nie, vôbec nie. Keď môj postoj nazvali protisocialistickým, tak som bol potrestaný.

.potrestal vás minister kultúry Válek. Básnik, ktorý si vás ako literárneho kritika vážil. Pocit?
Válek... To je ďalšia kapitola môjho života. Ak som sa niekomu v šesťdesiatych rokoch ako kritik venoval intenzívne, tak to bol Válek. Ale bol som kritický voči jeho štvrtej zbierke Milovanie v husej koži. A Válek to nevedel zniesť – to, že som ho odrazu kritizoval. Prestali sme byť priateľmi a z jeho strany to zašlo až tak ďaleko, že keď sa stal ministrom, tak ma prenasledoval.

.to je zvláštna situácia: literárny kritik skritizuje básnika, ale ten sa potom stane ministrom, tak sa mu z pozície svojej moci mstí za zlú kritiku. Bol to tento prípad?
No, mal moc, a tak sa to stalo. Už som sa s ním potom nikdy viac nestretol. Iba mi dal odkaz prostredníctvom Števčeka, že mám urobiť sebakritiku.

.tak by vás vzal na milosť.
Možno. No a čo? Ja som si z toho nič nerobil, len ma mrzelo, že kvôli takejto veci by sme mali prestať byť priateľmi. Len to ma mrzelo. Ja by som Válkovi uznal to, že voči mne konal, ako konal, ale keby ostal so mnou normálny kamarát...

.takže vám sa stalo to, že ste prišli o svoju prácu, o možnosť publikovať – a stratili ste aj priateľov.
Rozišli sme sa, žiaľ. Takisto som sa rozišiel so Stanislavom Šmatlákom, ktorý tiež nedávno zomrel. Spočiatku ma podporoval, vďačil som mu za veľa, bol to jeden z najlepších literárnych historikov, ale neskôr často deformoval obraz našej literatúry, čo považujem u človeka, ktorý sa týchto deformácií dopúšťal vedome, za tragické.

.mali ste problém nájsť si robotu, keď ste neodvolali svoj postoj k vstupu vojsk?
Trošku áno, lebo Válek mi v tom bránil. Pritom on bol poverený tým, aby vyhodení ľudia mali nejaké zamestnanie alebo s ním aspoň musel súhlasiť. Všade, kde ma najprv boli ochotní prijať, mi o dva dni povedali, že už to miesto nemajú. A potom som prišiel na to, že to zariadil Miro Válek. Tak som mu to povedal. A on mi na to, že to robia tie  – s prepáčením – kurvičky. Nepriznal sa, že to robí on sám, ale povedali mi to potom iní.

.čo tá normalizácia urobila – v takýchto nenormálnych podmienkach – so slovenskou literatúrou?
Nebolo veľa takých, čo nemohli publikovať. Väčšina slovenských spisovateľov, ktorí protestovali proti vpádu vojsk, sa z toho skôr či neskôr dostala a publikovala.

.a prečo ste sa vy z toho nedostali až do roku 1989?
Nevzdal som sa svojho postoja a svojich názorov, mal som pocit, že by som tak poprel všetko, čo som predtým urobil.

.takže tí, čo odvolali a ponížili sa, popreli aj svoje dielo?
To bola vec každého človeka. Ale nie každý musel robiť sebakritiku, Rúfus nemusel robiť nič, lebo on neprotestoval proti vpádu vojsk. Nemal žiadny dôvod vyjadrovať sa k tomu. Prešiel do novej situácie, vydával nové zbierky, v ktorých vcelku zachovával dobrý básnický štandard a niektoré básne predstavujú v našej poézii vysokú hodnotu.

.môže si to básnik dovoliť – žiť na Parnase?
Veď slovo Parnas sa v dejinách literatúry bežne používa, povedzme vo francúzskej literatúre sú parnasisti pojmom. Táto skupina vedome zaujala parnasistický postoj. Parnasisti boli ľudia, ktorí sa politicky neprejavovali. Aj náš Hviezdoslav zaujímal parnasistický postoj.

.ale potom bol aj poslanec.
No bol. (Úsmev.) Ale ako básnik bol parnasista, aj keď v našom národe to bolo ťažké.

.v sedemdesiatych rokoch nešlo len o politiku. Išlo aj o to, že sa ponižovali a vytláčali zo spoločnosti tí slušnejší a statočnejší. Môže básnik aj vtedy ostať na svojom Parnase?
Môže, keď si o sebe myslí niečo, čo si o sebe myslel Rúfus. Potom môže zaujať postoj, v ktorom isté veci prehliada. Nevenuje im pozornosť, je to preňho len „vrava sveta“, ktorá ho nezaujíma. On je vyššie, aj to jeho poslanie je iné, vyššie. On musí reprezentovať národ, nemôže sa zaoberať vpádom vojsk do krajiny, v ktorej žije. Môže to pokladať za niečo, čo je z hľadiska večnosti – a to bol pohľad Milana Rúfusa – zanedbateľné. Keď už niekto obcuje len s Bohom, môže isté veci naozaj považovať za nepodstatné alebo sa nad ne aspoň povzniesť. Rúfus by bol v každom politickom režime Rúfusom, nech by bol režim akýkoľvek, lebo by reprezentoval národ – a národ je viac ako politikum. Oni si to tak nejako vykladajú. (Úsmev.) Vyčítal som mu pozitívny vzťah k mečiarizmu alebo dvojaký vzťah k imperializmu, k západnému, americkému negatívny, a k sovietskemu zhovievavý, ak nie pozitívny.

.vráťme sa z Parnasu k vrave sveta. Vy ste v nej žili, vlastne to bola akási sivá zóna.
(Smiech.) Neviem, odkiaľ máte ten pojem. Asi od Šútovca.

.je to správny výraz?
Neviem, ja by som ho nikdy nepoužil.

.tak ako by ste nazvali to, v čom ste osemnásť rokov žili?
Bol som mimo, nesmel som pracovať v rezorte kultúry. Zamestnal som sa preto v rezorte školstva, robil som v pedagogickej knižnici. Neviem, akú sme tam mali zónu... (Smiech, potom ticho.) Musel som rozmýšľať, čo tam budem robiť. Lebo všade som chcel robiť niečo, čo má zmysel. V knižnici som to robil, preorientoval som sa na dejiny slovenskej vzdelanosti a kultúry. Tomu som venoval svoju pozornosť a po Novembri som vydal knižku Zrod slovenskej kultúry. Mám také heslo ako Jan Neruda: Vším, čím jsem byl, byl jsem rád. Takto som to zobral.

.silný pocit zmysluplnosti ste ako literárny kritik museli cítiť najmä v tých búrlivých šesťdesiatych rokoch. Ako si na to spomínate?
Pôvodne som sa chcel venovať staršej slovenskej literatúre, ale rýchlo som sa dostal k súčasnej, lebo tá už začala byť tiež zaujímavá. Koncom päťdesiatych rokov vyšiel Rúfus, ohlásila sa Trnavská skupina. S nimi som sa rýchlo spriatelil, bol som ich priateľ, kritik aj obhajca. Bránil som ich proti nesprávnym výkladom, ako aj iných básnikov a prozaikov, ktorí sa mi páčili. Napríklad Mikuláš Kováč. Rýchlo som sa dostal do polemiky s Milanom Lajčiakom a potom v roku 1964 do veľkej polemiky s Vladimírom Mináčom.

.o čom ste polemizovali?
Písal som veľmi ostro o Mináčovej tvorbe, vyčítal som mu prehnanú ideologickosť. A to bol preňho impulz, aby ma obvinil, že bránim buržoáznu literatúru. Ja som tvrdil, že literatúra je len jedna, že nie je literatúra socialistická a buržoázna. Znepokojovalo ma, že sa používali kritéria triednosti a straníckosti. Tie dve kritéria som vylúčil z hodnotenia literatúry. To boli vtedy kacírske myšlienky. (Smiech.)

.ktoré talenty priniesli v šesťdesiatych rokoch do slovenskej literatúry niečo, čo ju posunulo o výrazný kus dopredu?
Na mladých autoroch, mojich rovesníkoch som oceňoval najmä to, že začali písať o človeku, a nie iba o spoločenskom type, ktorý sa definoval triedne. Bol tu zrazu človek s individuálnymi vlastnosťami. Johanides napísal Súkromie, Šikula či Sloboda písali dokonca o outsideroch. To boli ľudia na okraji a jeden kolega kritik, ktorého som si veľmi vážil, mi vyčítal, čo ma vraj vedie k tomu, že píšem pozitívne najmä o týchto literárnych typoch.

.zaujímavý je vývoj Dominika Tatarku, ktorý v päťdesiatych rokoch písal schematické romány – a nakoniec skončil až v disente. Ako ste vy vnímali Tatarkov obrat?
Nezaoberal som sa ním veľmi, ale nedá sa prehliadnuť, že Tatarka také veci písal. A bola to zlá literatúra, ale bolo dobré, že na to prišiel. Hoci on bránil aj tie zlé veci, chcel ich ospravedlniť. (Úsmev.) Dominik Tatarka bol taký rapsodický človek. On sa dopúšťal veľkých – literárnych aj ľudských – omylov. Lajčiakovu zbierku Súdružka, moja zem napríklad vyhlásil za veľdielo a Sartra a Camusa odmietal, hoci svojou torbou inklinoval k existencializmu. To boli bláznovstvá, ktorých bol schopný len Tatarka s tou svojou zvláštnou povahou. (Smiech.) On nebol dostatočne racionálny človek, ale bol mimoriadne citový.

.čo treba čítať z tej doby?
No aj toho Tatarku, aj Mináča, hoci ja som bol k nemu veľmi kritický, ale aj Mináč reprezentuje slovenskú kultúru. Bol to vynikajúci publicista, aj keď sa mýlil. (Ticho.) Ale človek to bol strašne škodlivý. To treba povedať. Žiaľbohu, patrí medzi spisovateľov, ktorí literatúre aj značne poškodili. On má na svedomí Leopolda Laholu, on bol tvrdým ideológom napádajúcim Tatarku, on v  roku 1964 odpisoval celú mladú literatúru. Bol to dôležitý človek, ale veľmi škodil.

.darí sa vám ako literárnemu kritikovi objektívne hodnotiť dielo Mihálika, Mináča či Válka, keď poznáte aj ich pozadie a ich škodlivý vplyv?
Vedel by som to, ale musím sa priznať, že som od Mináča všeličo nemohol prečítať. Pokiaľ ide o Mihálika, tak tým sa zaoberám veľmi vážne, lebo to bol veľký básnik, mimoriadne talentovaný, azda najväčší talent po vojne – spolu s Rúfusom a Válkom.

.dá sa oddeliť ich tvorba a ich politické postoje?
Je to ťažké, lebo to je aj v tej poézii. Napríklad Mihálik bol priamy človek, on nič nepredstieral. Ani nebol rozdelený – že v poézii som dobrý, hoci v živote sa dopúšťam všeličoho. Mihálik to všetko myslel strašne vážne. On je aj obeť svojho pôvodu, bol to veľmi chudobný chlapec, ale veľmi ambiciózny a veľmi talentovaný. Tie prvé veci, čo popísal, to sú geniálne básne. On poézii rozumel až do najjemnejších nuansí, to Rúfus nebol až taký vzdelaný vo verši ako Mihálik. Mihálik – to je škola. Aj Válek bol bravúrny majster poézie.

.nie je čudné, že z troch najvýznamnejších básnikov druhej polovice 20. storočia – Rúfus, Válek, Mihálik – dvaja sa politicky kompromitovali a ten tretí sa uzavrel na Parnas a k ničomu sa nevyjadroval? Ani jeden nebol silným morálnym vzorom či občianskym príkladom.
No nebol. Hoci je to vo svetovej literatúre dosť časté.

.prečo to tak je?
Lebo to bola ťažká situácia, do ktorej sa dostali. Stáli pred dilemou, či sa vzdať písania, aby mohli ostať čestnými ľuďmi.

.dá sa čítať taký Válek bez toho, aby sme mysleli na to, kým bol?
Ja to tak viem čítať. A ja som ten jeho vplyv zažil na vlastnej koži.

.ale ako o týchto tvorcoch učiť naše deti? Milé deti, Válek bol skvelý básnik, ale keď bola sviečková demonštrácia, cynicky sa pozeral z okna, ako bijú ľudí... Vojtech Mihálik bol majstrom verša, ale zároveň členom ÚV KSS a tvrdým ideológom. Učiteľom slovenčiny niet čo závidieť.
No, ja som tých ľudí osobne poznal. Aj toho Mihálika, no bol to taký človek... (Ticho.) Veľmi zložitý a bolo ťažké do neho preniknúť. Bol veľmi vzdelaný, stále sa vzdelával, ohromne sa vyznal v hudbe, miloval ju... On si o sebe myslel, že je čestný. Aj to o sebe vyhlasoval. Válek bol zase cynik.

.nepripadá vám zvláštne, že vy ako človek, ktorý osemnásť rokov nesmel publikovať – aj vďaka takým ľuďom, ako boli Válek či Mihálik – dnes zdôrazňujete, akí to boli majstri poézie a že ich treba čítať? Tvrdíte, že oni boli v ťažkej situácii, ale vy ste boli v ťažšej situácii.
Ja sa ich nezastávam, ale keď raz boli veľkí básnici, tak boli. Čo teraz?

.rúfus síce nebol komunista, ale bol aj počas normalizácie uznávaným básnikom a vychádzali mu stále nové zbierky.
Veď dobre, ja som bol iný, on bol iný. On sa nechcel vzdať toho, aby mohol publikovať.  

.pomohlo by slovenskej spoločnosti, keby v sedemdesiatych rokoch viac spisovateľov nepublikovalo a písalo by do zásuvky?
Neviem, či by to pomohlo, ale o nič by neprišla, keby sa od toho režimu viac dištancovali. Písali by pre seba, tak ako Paľo Hrúz alebo aj Paľo Vilikovský, ktorý dlho nepublikoval. Malo to byť tak ako v Čechách, tam veľa spisovateľov – aj dobrých – nepublikovalo. Boli to silnejšie osobnosti.

.v čom sme iní ako Česi, že to tu bolo inak?
Neviem, asi to súvisí aj s kultúrou národa. V Čechách bola tvrdšia normalizácia, ale aj preto, že tam bolo viac silnejších ľudí. U nás sa viac skláňalo, je to taká národná vlastnosť – okamžite sa prispôsobiť novej situácii. Niekto chváli našu mäkšiu normalizáciu, že aspoň netrpelo veľa ľudí. Ja si, naopak, myslím, že to bolo zlé, stále sme nepoučení. Hlavne, že máme nedotknuteľných národných básnikov, no nie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
. .časopis
.diskusia
.neprehliadnite