V šesťtisícovom Poltári, odkiaľ pochádza prezident Gašparovič, „výdatne“ straší svetová kríza. Sklárne Slovglass nahlásili hromadné prepúšťanie. Do troch mesiacov môže prísť o prácu sedemsto zamestnancov. Horor na gemerský spôsob?
.napriek hrozivej situácii sú Poltárčania optimisti. Veria v skorý príchod lepších čias, sú presvedčení, že pece v sklárňach nevyhasnú, že sa brúsky na sklo nezastavia. Veria, že zarobia viac ako minimálnu mzdu, že sklárske remeslo podedia ich deti.
.sklár Radič a sesternica prezidenta
Mária Sedláčková nastúpila do poltárskych sklární v roku 1972, rok po otvorení závodu. Ako brusička krištáľových pohárov a váz pracovala vyše tridsať rokov, ostatné roky ju sklárne zamestnávajú ako manipulantku finálnych výrobkov. O šesť rokov by mala ísť do dôchodku. „Kedysi fungovalo všetko na sto percent, boli tam štyri brusičské dielne, veľa brusičov, ani spočítať sa to nedá. Robili sme na dve zmeny, takmer všetko išlo na export, najmä do Sovietskeho zväzu. Po deväťdesiatom to postupne padlo na kolená,“ energicky gestikuluje. S manželom Miroslavom, kedysi tavičom skla, dnes dôchodcom, žije v starobylom murovanom dome s pekným gánkom, kde sa sušia šúľky kukurice. V tom dome sa narodil súčasný slovenský prezident Ivan Gašparovič. Pani Mária je jeho sesternica.
„Z politikov sa tu nikto nezjaví, aby veci pomohol. Prezident síce chodí, aj vlani v auguste bol, ale čo s tým on môže pohnúť, veď je to súkromná firma. Rozprával som sa s ním, ale darmo nám je do rodiny, to nám nepomôže,“ vraví pán Miroslav. Jeho manželka vo fabrike odrobila tridsaťsedem rokov, dnes dostane na výplatu v čistom ani nie 270 eur. „Je to na hanbu, poviem vám. Ja by som si priala, aby takýto plat, ako ja mám už niekoľko rokov, mali v parlamente aspoň na mesiac – dva. Nech vidia, ja im to prajem, ako by z toho kŕkali. Žijeme z mužovho dôchodku, on síce dostane asi 430 eur, ale po štyridsiatich piatich odrobených rokoch!“ hromží pani domu.
Aj tu platí, že Slovensko je malé, všetci sme akoby jedna rodina. Asi päťdesiat metrov od domu sesternice prezidenta má sklársku dielňu Michal Radič. Je iba menovec, nie príbuzný opozičnej kandidátky. „Ešte neviem...“ krčí plecom pri otázke, koho bude voliť za prezidenta. Podobnú odpoveď vám tu poskytnú mnohí.
.beznádej a politický kašeľ
Vytrvalo prší, poltárske chodníky sú takmer prázdne, kde-tu človiečik, ktosi prefrčí na bicykli, dve dievčatá pod dáždnikmi preskakujú kaluže. Vydláždenému námestiu pred kinom dominuje travertínový pamätník oslobodenia s premoknutými kyticami v celofáne. Vyše hodiny neprejde okolo ani noha, len zo školy za cestou sporadicky zaznie detský krik. Asi prestávka. Vari najviac ľudí postáva po chodbách úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Starší i mladší, zopár Rómov, všetci sa chodia „hlásiť“ na úrad, ako im to káže zákon, aby neprišli o podporu. „Robota? A kde tu?“ mávne rukou šedivejúci štyridsiatnik a otočí sa chrbtom. Pred vchodom náhlivo fajčí mladý Róm, bez práce je už vyše roka. „Nič tu nenájdete, žiadne zamestnanie, nikde nás nechcú,“ hovorí akoby zo zvyku, akoby pohotovo pripravenú odpoveď, miznúc vo výťahu.
„Od júla sú sklárne v konkurze, ale aktuálne zoznamy tých, ktorých prepustia, nemáme. Pôvodne sa hovorilo o vyše sedemsto tridsiatich ľuďoch,“ tvrdí Elena Klajbanová, odborná referentka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Dodáva, že možnosti zamestnať sa v Poltári sú veľmi biedne, väčších zamestnávateľov tu niet. Miestne tehelne môžu dať prácu najviac ak tridsiatim ľuďom, aj to len v sezóne od marca do decembra. Ani poľnohospodárske družstvo neprijíma. Ísť za robotou do Lučenca či do Rimavskej Soboty nie je o nič väčšia výhra. Úrad má už v evidencii dvetisíc tristo nezamestnaných, z nich asi tisícpäťsto dlhodobo. To je ešte bez tých, ktorí prídu zo Slovglassu. Tí, čo sú bez práce dva či tri roky, si už zvykli, nemajú ani veľký záujem o prácu. Mladí ľudia majú väčší záujem, hľadajú si robotu po Slovensku i za hranicami. „O mnohých bez práce, o tých, ktorí robia za hranicami, nevieme, dodáva Klajbanová.“ Byť bez práce, a navyše dlhodobo, sa podľa nej veľmi zle odráža na psychike ľudí. Strácajú vieru v seba, v svoje schopnosti, i v pomoc zo strany úradu. Sami si nedokážu poradiť. V sklárňach veľa ľudí pracovalo vyše dvadsať rokov, mnohí prišli o zdravie, a na starobu prídu aj o prácu. Takých ľudí ťažko niekto zamestná.
Okrem Úradu práce v je Poltári vari najživšie na malej železničnej stanici a na autobusovom nástupišti. V hustom daždi, pomedzi mláky, v ošarpanej a tmavej železničnej čakárni a okolo rozbitého prístrešku, držiaceho pokope asi len zvyškami otrhaných plagátov, postávajú ľudia. Veľa mladých, idú zo škôl do dediniek na okolí. Stavební robotníci v montérkach, pár železničiarov v oranžových vestách, ženy v stredných rokoch pod dáždnikmi. Fúzatý chlapík so smutným pohľadom si pred staničným bufetom zapaľuje fajku. Má päťdesiatsedem rokov, zo tri roky odpracoval v sklárňach, už pár rokov nemá prácu.
„Žijem len z podpory, nedostanem ani štyridsať eur. Tu v bufete mi vedúca požičala dve eurá,“ ukazuje v dlani lesklú mincu s dvojkrížom. „Niet práce pre mladých, nieto ešte pre nás, starých. Keď tu bol pred voľbami prezident, sľuboval, čo sliny na jazyk priniesli, ale keď ho zvolili, vykašľal sa na nás. Takí sú politici,“ povie, dvakrát zabafká a poberie sa. Zopár chlapov v bufete pri pive a rume, držkovej polievke a langošoch debatuje o spôsoboch financovania miestneho športu. „Kohože by sme mali voliť, ak nie Gašparoviča? Veď je odtiaľto!“ vraví jeden z partie, ktorý – keď príde reč na politiku – zmĺkne. „Aj tak tu tomu nikto nepomôže, ani Gašparovič, ani Mikloško, škoda vravieť,“ mávne rukou druhý, keď príde reč na sklárne: „Tie už majú slávne časy za sebou. Ide len o to, aby to dáko vydržalo.“
.o cestách a (sklárskej) ceste
„Nálada je tu stiesnená, pochmúrna. Ľudia sú zneistení, nevedia, čo ich čaká. Ja však verím, že do sklární príde nový majiteľ a s ním šanca rozvoja mesta. Okrem toho už vyše roka rokujeme s jednou maďarskou potravinárskou firmou, ktorá by tu chcela mať výrobnú prevádzku takmer pre dvesto zamestnancov,“ tvrdí primátor Poltára Pavel Rončák. Optimisticky povie, že sklárne nezaniknú, ale je realista. Niekdajších vyše dvetisíc zamestnancov v nich pracovať nebude. Ak, tak možno šesťsto...
Aj do Poltára vedú cesty, ale rozbité. Bez modernizácie cesty od Zvolena sem nepritiahnu turistov ani investorov, ktorí majú záujem využiť bohaté ložiská nerastných silikátových surovín. Ani v smere od Rimavskej Soboty to nie je o nič lepšie. Čerstvé obavy starostom a primátorom v regióne spôsobujú „neružové“ slovensko-maďarské vzťahy. „V zime, v lete sem chodia maďarskí turisti na lyže, za kúpaním, turistikou. Ale dokedy budú? Máme informácie od podnikateľov z cestovného ruchu, že sa u nás začali k Maďarom správať ako k nevítaným hosťom. Napríklad keď prišli maďarskí turisti na benzínku, zrazu tam nebol kľúčik od toalety. Prekryli ho pred nimi. Také príbehy sa rýchlo rozšíria a výsledkom je, že druhý raz sem nik nepríde. Dúfajme, že sú to prechodné nepríjemnosti,“ povie asistent primátora Ondrej Lepiš.
Turisticky príťažlivá by mohla byť Sklárska cesta v rámci euroregiónu Neogradiensis, spájajúca historické sklárne na slovenskej i maďarskej strane. U nás by sa do projektu mohol zapojiť Poltár, Utekáč, Zlatno, Málinec a Katarínska Huta, obce so sklárskou tradíciou už z prvej polovice devätnásteho storočia. Jej „zlatým klincom“ by bol novootvorený sklársky skanzen v Zlatne, ktorý denne navštevovali stovky ľudí a obdivovali pohľad na ručnú výrobu skla. Exkurzie sa končili v podnikovej predajni, kde tovar išiel na odbyt ako čerstvé rožky. Keď však poltárske sklárne získali súkromní majitelia, stratili o skanzen záujem a zavreli ho.
.krištáľový optimizmus
Optimisti v apatickom Poltári tvrdia, že čoskoro sa v meste zjaví kupec, ktorý sklárne kúpi a naplno rozbehne výrobu, ktorá rokmi upadala. Lenže aký a odkiaľ? Správca konkurznej podstaty Martin Kováčik a jeho poradca Július Murín podľa väčšiny Poltárčanov robia všetko pre to, aby fabrika prežila a postavila sa na nohy. Oboch mnohí vnímajú ako správnych chlapov. Spasiteľov, ktorí hľadajú kupca, kde sa len dá.
„Pripravili sme výpovede pre sedemstopätnásť zamestnancov, ale nie pre tých, ktorí sú na maródke alebo majú zmenené pracovné schopnosti. Výpovede s dvoj- alebo trojmesačnou výpovednou lehotou prevzalo asi päťsto ľudí. Druhého februára vyšiel v Obchodnom vestníku oznam o ponukovom konaní na predaj spoločnosti a zamestnancov s výpoveďami môže prijať nový majiteľ, ktorý s nimi uzavrie pracovné zmluvy už vo výpovednej lehote,“ vysvetľuje Július Murín. Predpokladá, že najneskôr do konca marca by mal byť proces predaja ukončený. Výroba vo fabrike sa dovtedy nezastaví, lebo dve pece na tavenie skloviny nie je možné odstaviť. Ich naštartovanie by totiž nového majiteľa mohlo stáť až vyše 6,5 milióna eur. Ak sa však firmu nepodarí predať, hrozí jej definitívny zánik, pretože už dnes nedokáže výroba produkovať tak, aby si zarobila na energie a vstupné náklady. Miestni však tomuto scenáru ako z hororu odmietajú uveriť.
„Neverím, že všetci prídeme o robotu. Keď príde kupec, a on sa určite nájde, hneď si zistí, kto je aký robotník, a povie koho chce, koho nie. Tých najlepších si nechá, na veku nezáleží. Ak by sa však kupec nenašiel, tak je koniec všetkému v tomto meste a okolo. Ale ja som optimistka,“ rozhodne tvrdí pani Sedláčková. A keby sa kupec nenašiel? Optimistka z rodného domu prezidenta si to nevie predstaviť. „Katastrofa! Veď sem dochádzajú aj z okolia. Robí u nás matka, otec, dcéra, syn, nevesta, zať... Ale my veríme, že k tomu nedôjde. Ráno treba ísť do roboty.“
.napriek hrozivej situácii sú Poltárčania optimisti. Veria v skorý príchod lepších čias, sú presvedčení, že pece v sklárňach nevyhasnú, že sa brúsky na sklo nezastavia. Veria, že zarobia viac ako minimálnu mzdu, že sklárske remeslo podedia ich deti.
.sklár Radič a sesternica prezidenta
Mária Sedláčková nastúpila do poltárskych sklární v roku 1972, rok po otvorení závodu. Ako brusička krištáľových pohárov a váz pracovala vyše tridsať rokov, ostatné roky ju sklárne zamestnávajú ako manipulantku finálnych výrobkov. O šesť rokov by mala ísť do dôchodku. „Kedysi fungovalo všetko na sto percent, boli tam štyri brusičské dielne, veľa brusičov, ani spočítať sa to nedá. Robili sme na dve zmeny, takmer všetko išlo na export, najmä do Sovietskeho zväzu. Po deväťdesiatom to postupne padlo na kolená,“ energicky gestikuluje. S manželom Miroslavom, kedysi tavičom skla, dnes dôchodcom, žije v starobylom murovanom dome s pekným gánkom, kde sa sušia šúľky kukurice. V tom dome sa narodil súčasný slovenský prezident Ivan Gašparovič. Pani Mária je jeho sesternica.
„Z politikov sa tu nikto nezjaví, aby veci pomohol. Prezident síce chodí, aj vlani v auguste bol, ale čo s tým on môže pohnúť, veď je to súkromná firma. Rozprával som sa s ním, ale darmo nám je do rodiny, to nám nepomôže,“ vraví pán Miroslav. Jeho manželka vo fabrike odrobila tridsaťsedem rokov, dnes dostane na výplatu v čistom ani nie 270 eur. „Je to na hanbu, poviem vám. Ja by som si priala, aby takýto plat, ako ja mám už niekoľko rokov, mali v parlamente aspoň na mesiac – dva. Nech vidia, ja im to prajem, ako by z toho kŕkali. Žijeme z mužovho dôchodku, on síce dostane asi 430 eur, ale po štyridsiatich piatich odrobených rokoch!“ hromží pani domu.
Aj tu platí, že Slovensko je malé, všetci sme akoby jedna rodina. Asi päťdesiat metrov od domu sesternice prezidenta má sklársku dielňu Michal Radič. Je iba menovec, nie príbuzný opozičnej kandidátky. „Ešte neviem...“ krčí plecom pri otázke, koho bude voliť za prezidenta. Podobnú odpoveď vám tu poskytnú mnohí.
.beznádej a politický kašeľ
Vytrvalo prší, poltárske chodníky sú takmer prázdne, kde-tu človiečik, ktosi prefrčí na bicykli, dve dievčatá pod dáždnikmi preskakujú kaluže. Vydláždenému námestiu pred kinom dominuje travertínový pamätník oslobodenia s premoknutými kyticami v celofáne. Vyše hodiny neprejde okolo ani noha, len zo školy za cestou sporadicky zaznie detský krik. Asi prestávka. Vari najviac ľudí postáva po chodbách úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Starší i mladší, zopár Rómov, všetci sa chodia „hlásiť“ na úrad, ako im to káže zákon, aby neprišli o podporu. „Robota? A kde tu?“ mávne rukou šedivejúci štyridsiatnik a otočí sa chrbtom. Pred vchodom náhlivo fajčí mladý Róm, bez práce je už vyše roka. „Nič tu nenájdete, žiadne zamestnanie, nikde nás nechcú,“ hovorí akoby zo zvyku, akoby pohotovo pripravenú odpoveď, miznúc vo výťahu.
„Od júla sú sklárne v konkurze, ale aktuálne zoznamy tých, ktorých prepustia, nemáme. Pôvodne sa hovorilo o vyše sedemsto tridsiatich ľuďoch,“ tvrdí Elena Klajbanová, odborná referentka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Dodáva, že možnosti zamestnať sa v Poltári sú veľmi biedne, väčších zamestnávateľov tu niet. Miestne tehelne môžu dať prácu najviac ak tridsiatim ľuďom, aj to len v sezóne od marca do decembra. Ani poľnohospodárske družstvo neprijíma. Ísť za robotou do Lučenca či do Rimavskej Soboty nie je o nič väčšia výhra. Úrad má už v evidencii dvetisíc tristo nezamestnaných, z nich asi tisícpäťsto dlhodobo. To je ešte bez tých, ktorí prídu zo Slovglassu. Tí, čo sú bez práce dva či tri roky, si už zvykli, nemajú ani veľký záujem o prácu. Mladí ľudia majú väčší záujem, hľadajú si robotu po Slovensku i za hranicami. „O mnohých bez práce, o tých, ktorí robia za hranicami, nevieme, dodáva Klajbanová.“ Byť bez práce, a navyše dlhodobo, sa podľa nej veľmi zle odráža na psychike ľudí. Strácajú vieru v seba, v svoje schopnosti, i v pomoc zo strany úradu. Sami si nedokážu poradiť. V sklárňach veľa ľudí pracovalo vyše dvadsať rokov, mnohí prišli o zdravie, a na starobu prídu aj o prácu. Takých ľudí ťažko niekto zamestná.
Okrem Úradu práce v je Poltári vari najživšie na malej železničnej stanici a na autobusovom nástupišti. V hustom daždi, pomedzi mláky, v ošarpanej a tmavej železničnej čakárni a okolo rozbitého prístrešku, držiaceho pokope asi len zvyškami otrhaných plagátov, postávajú ľudia. Veľa mladých, idú zo škôl do dediniek na okolí. Stavební robotníci v montérkach, pár železničiarov v oranžových vestách, ženy v stredných rokoch pod dáždnikmi. Fúzatý chlapík so smutným pohľadom si pred staničným bufetom zapaľuje fajku. Má päťdesiatsedem rokov, zo tri roky odpracoval v sklárňach, už pár rokov nemá prácu.
„Žijem len z podpory, nedostanem ani štyridsať eur. Tu v bufete mi vedúca požičala dve eurá,“ ukazuje v dlani lesklú mincu s dvojkrížom. „Niet práce pre mladých, nieto ešte pre nás, starých. Keď tu bol pred voľbami prezident, sľuboval, čo sliny na jazyk priniesli, ale keď ho zvolili, vykašľal sa na nás. Takí sú politici,“ povie, dvakrát zabafká a poberie sa. Zopár chlapov v bufete pri pive a rume, držkovej polievke a langošoch debatuje o spôsoboch financovania miestneho športu. „Kohože by sme mali voliť, ak nie Gašparoviča? Veď je odtiaľto!“ vraví jeden z partie, ktorý – keď príde reč na politiku – zmĺkne. „Aj tak tu tomu nikto nepomôže, ani Gašparovič, ani Mikloško, škoda vravieť,“ mávne rukou druhý, keď príde reč na sklárne: „Tie už majú slávne časy za sebou. Ide len o to, aby to dáko vydržalo.“
.o cestách a (sklárskej) ceste
„Nálada je tu stiesnená, pochmúrna. Ľudia sú zneistení, nevedia, čo ich čaká. Ja však verím, že do sklární príde nový majiteľ a s ním šanca rozvoja mesta. Okrem toho už vyše roka rokujeme s jednou maďarskou potravinárskou firmou, ktorá by tu chcela mať výrobnú prevádzku takmer pre dvesto zamestnancov,“ tvrdí primátor Poltára Pavel Rončák. Optimisticky povie, že sklárne nezaniknú, ale je realista. Niekdajších vyše dvetisíc zamestnancov v nich pracovať nebude. Ak, tak možno šesťsto...
Aj do Poltára vedú cesty, ale rozbité. Bez modernizácie cesty od Zvolena sem nepritiahnu turistov ani investorov, ktorí majú záujem využiť bohaté ložiská nerastných silikátových surovín. Ani v smere od Rimavskej Soboty to nie je o nič lepšie. Čerstvé obavy starostom a primátorom v regióne spôsobujú „neružové“ slovensko-maďarské vzťahy. „V zime, v lete sem chodia maďarskí turisti na lyže, za kúpaním, turistikou. Ale dokedy budú? Máme informácie od podnikateľov z cestovného ruchu, že sa u nás začali k Maďarom správať ako k nevítaným hosťom. Napríklad keď prišli maďarskí turisti na benzínku, zrazu tam nebol kľúčik od toalety. Prekryli ho pred nimi. Také príbehy sa rýchlo rozšíria a výsledkom je, že druhý raz sem nik nepríde. Dúfajme, že sú to prechodné nepríjemnosti,“ povie asistent primátora Ondrej Lepiš.
Turisticky príťažlivá by mohla byť Sklárska cesta v rámci euroregiónu Neogradiensis, spájajúca historické sklárne na slovenskej i maďarskej strane. U nás by sa do projektu mohol zapojiť Poltár, Utekáč, Zlatno, Málinec a Katarínska Huta, obce so sklárskou tradíciou už z prvej polovice devätnásteho storočia. Jej „zlatým klincom“ by bol novootvorený sklársky skanzen v Zlatne, ktorý denne navštevovali stovky ľudí a obdivovali pohľad na ručnú výrobu skla. Exkurzie sa končili v podnikovej predajni, kde tovar išiel na odbyt ako čerstvé rožky. Keď však poltárske sklárne získali súkromní majitelia, stratili o skanzen záujem a zavreli ho.
.krištáľový optimizmus
Optimisti v apatickom Poltári tvrdia, že čoskoro sa v meste zjaví kupec, ktorý sklárne kúpi a naplno rozbehne výrobu, ktorá rokmi upadala. Lenže aký a odkiaľ? Správca konkurznej podstaty Martin Kováčik a jeho poradca Július Murín podľa väčšiny Poltárčanov robia všetko pre to, aby fabrika prežila a postavila sa na nohy. Oboch mnohí vnímajú ako správnych chlapov. Spasiteľov, ktorí hľadajú kupca, kde sa len dá.
„Pripravili sme výpovede pre sedemstopätnásť zamestnancov, ale nie pre tých, ktorí sú na maródke alebo majú zmenené pracovné schopnosti. Výpovede s dvoj- alebo trojmesačnou výpovednou lehotou prevzalo asi päťsto ľudí. Druhého februára vyšiel v Obchodnom vestníku oznam o ponukovom konaní na predaj spoločnosti a zamestnancov s výpoveďami môže prijať nový majiteľ, ktorý s nimi uzavrie pracovné zmluvy už vo výpovednej lehote,“ vysvetľuje Július Murín. Predpokladá, že najneskôr do konca marca by mal byť proces predaja ukončený. Výroba vo fabrike sa dovtedy nezastaví, lebo dve pece na tavenie skloviny nie je možné odstaviť. Ich naštartovanie by totiž nového majiteľa mohlo stáť až vyše 6,5 milióna eur. Ak sa však firmu nepodarí predať, hrozí jej definitívny zánik, pretože už dnes nedokáže výroba produkovať tak, aby si zarobila na energie a vstupné náklady. Miestni však tomuto scenáru ako z hororu odmietajú uveriť.
„Neverím, že všetci prídeme o robotu. Keď príde kupec, a on sa určite nájde, hneď si zistí, kto je aký robotník, a povie koho chce, koho nie. Tých najlepších si nechá, na veku nezáleží. Ak by sa však kupec nenašiel, tak je koniec všetkému v tomto meste a okolo. Ale ja som optimistka,“ rozhodne tvrdí pani Sedláčková. A keby sa kupec nenašiel? Optimistka z rodného domu prezidenta si to nevie predstaviť. „Katastrofa! Veď sem dochádzajú aj z okolia. Robí u nás matka, otec, dcéra, syn, nevesta, zať... Ale my veríme, že k tomu nedôjde. Ráno treba ísť do roboty.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.