Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako sa varia dejiny

.peter Kerekes . .časopis .ostatné

Tretia časť štvordielnej „vojnovej kuchárky“, pozostávajúcej z

Tretia časť štvordielnej „vojnovej kuchárky“, pozostávajúcej z receptov a príbehov vojnových kuchárov z filmu Ako sa varia dejiny. Juhoslávia, Srbsko, Kosovo. Vojna, ktorá bola pri nás časovo aj geograficky najbližšie. Rozprávajú Zoran a Zlatko, srbskí armádni kuchári v Kosove...


Zoran a Zlatko sa poznajú 27 rokov, slúžili spolu v štyroch armádach a pri tom nikdy neopustili svoju jednotku. Najprv varili pre vojakov Juhoslovanskej národnej armády. Potom pre Juhoslovanskú armádu, potom pre Armádu Srbska a Čiernej Hory. Teraz varia pre Srbskú armádu.
Ich špecialitou je varenie v extrémnych podmienkach. V kurze pre vojenských kuchárov prednášajú, ako variť z ničoho v situáciách, keď treba nakŕmiť stovku hladných vojakov a zásoby sa dávno minuli.
Srbské príslovie hovorí: „Od govana se pita nepravi“ – z hovna pitu neupečieš.
Úlohou Zorana a Zlatka v armáde je práve popretie tohto príslovia. Učia vojakov, ako uvariť polievku zo žihľavy, guláš z hadov, soté zo slimákov, paprikáš z korytnačky.

Vypracovali tabuľku náhrad, kde k bežným surovinám priradili ich náhradky, ktoré sa dajú voľne pozbierať v lese. Po vypuknutí vojny v Kosove sa sami stali náhradou. Poslali ich na front, aby nahradili kuchárov, ktorí zahynuli počas amerického bombardovania.  Ich jednotka bola ukrytá v lese, čakali na výsadok nepriateľa.  Vojaci boli frustrovaní. Nepriateľ vedel o každom ich kroku. Špionážne lietadlá mali pod kontrolou každý štvorcový meter. A oni nemali proti komu bojovať.
Najhoršie na tom boli kuchári. Vojská NATO totiž používali inteligentné rakety navádzané na teplo. Najteplejším miestom na území nepriateľa by mala byť hlaveň dela, alebo motor tanku. Ale keď sa armáda nehýbe a nestrieľa, najviac tepla je v kuchyni.
Zoran a Zlatko tak boli jediní hrdinovia vo svojej jednotke, ktorí dennodenne riskovali svoje životy, aby mohli nakŕmiť svojich vojakov. Jedného dňa sa 56 dní bombardovania a strachu skončilo. Zoran a Zlatko dostali rozkaz presunúť sa do Prištiny, kde ešte stále sídlili srbské vojská. Takmer po dvoch mesiacoch strávených v lese ich ubytovali v hoteli, dostali čisté uniformy a hlásili sa v kuchyni. Tam ich čakal rozkaz, ktorý ich veľmi potešil. Mali sa zaradiť medzi päťdesiatich kuchárov, ktorí pripravovali banket pre veliteľstvo pri príležitosti podpísania prímeria.
Zoran a Zlatko si spievali pesničku Skalinada.
„Tu se penje, tu se pada, to je sudba, to je nada, Skalinada.“
„Tu sa šplhá, tu sa padá, tu je osud, tu je nádej.“ Jeden deň je človek ukrytý v lese a varí polievku z dážďoviek, na druhý deň pripravuje lahôdky pre generálov.
Švédsky stôl na srbský spôsob

1 pekná žena /48 – 60 kg/
3 hlávky kelovej kapusty
0,5 kg na tenko nakrájaný „pršut“
0,7 kg na tenko nakrájanej pražskej šunky
0,3 kg salámy
0,4 kg údených morčacích pŕs
0,5 kg na tenko nakrájaného eidamu
0,7 kg nastrúhaného syru „kaškaval“
1 kg nakrájaných paradajok.
1 kg citrónov, nakrájaných na plátky
0,2 kg olív
2 panciere z korytnačky
0,3 kg uvarených slimákov aj s ulitou
Ovocie a zelenina na ozdobu po bokoch

Recept Zorana a Zlatka, srbských kuchárov v Kosove.
Keď bolo všetko pripravené, spoza dverí sledovali príchod hostí. Na ich veľké prekvapenie neprišli len srbskí velitelia, ale aj britskí a americkí dôstojníci.
Nepriatelia, ktorí bombardovali Belehrad. Nepriatelia, ktorí zabili ich kolegov kuchárov, keď teplom navádzaná strela trafila roštilj a urobila zo všetkých naokolo jednu veľkú pleskavicu. Cítili sa ubito, ale napriek tomu splnili rozkazy a dopĺňali obložené misy pre svojich nepriateľov. Večera bola veľmi chutná. Jeden britský dôstojník im dokonca osobne povedal „Všetka česť vašej profesionalite, keď sa to všetko skončí, dúfam, že sa stretneme v Anglicku.“
Škoda, že si nezapamätali jeho meno.
Po návrate do Belehradu začali opäť učiť na vojenskej škole. Keďže z vojenského platu nevyžijú, po večeroch pripravujú catering na snobské večierky.  Cez deň varia kávu z cigórie a polievku z vrán, večer pripravujú dobroty na obloženú ženu.
„Tu se penje, tu se pada, to je sudba, to je nada, Skalinada.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite