Ešte nikdy v histórii neboli ľudia Západu v situácii, že majú k disapozícii toľko jedla i sexu, koľko chcú. Tak sa do toho pustili. S chuťou a s následkami. Čo sa týka jedla, spamätávajú sa, i keď zvláštne. Čo sa týka sexu...
Zvláštnym obratom v moralizovaní nazvala Mary Eberstadt, výskumná pracovníčka Hooverovho inštitútu, ktorý je súčasťou kalifornskej Stanfordskej univerzity, jav, ktorý sa pokúsila opísať v provokatívnej eseji nazvanej Je jedlo novým sexom? Publikovala ju v najnovšom (február/marec 2009) čísle dvojmesačníka Policy Review. Je to znepokojujúci a zásadný text už po prvom prečítaní. Po druhom si človek povie, že to či ono možno pani Eberstadt zjednodušila, ale potom sa znepokojí ešte viac. Svet, ako ho vidí ona, stojí povážlivo na hlave v oboch veciach – v jedle i v sexe. Nie je to nejaký iný, cudzí, americký svet. Je to aj náš, európsky svet, ktorý intímne poznáme, len si ho zriedka obzeráme z odstupu. Je to svet fastfoodov, guruov zdravej výživy, hamburgerov, sexuálnej revolúcie a zdivočených mravných imperatívov. Mary Eberstadt sa tak trochu posmieva, nesmeje sa však.
.betty a Jennifer jedia
Aby ilustrovala zásadnú zmenu, ktorú vo veciach sexu a stravy absolvovala moderná Amerika za uplynulých päťdesiat rokov, Mary Eberstadt si vymyslela dve pre svoju dobu typické a modelové mladé ženy – Betty a Jennifer. Obe majú asi tridsať. Pre tú prvú, Betty, sa píše rok 1958. Tá druhá, Jennifer, je naša súčasníčka a povedzme, že je vnučkou Betty.
Betty je vydatá, ako väčšina mladých Američaniek v jej veku, a má aj deti. V jej kuchyni prevládajú veci ako mliečne výrobky, červené mäso, rafinovaný cukor, múka a múčne výrobky. Väčšinu stravy pripravuje z plechoviek a pohárov, ktorých má v špajzi plno. Jej mraznička je plná rôzneho mäsa, z ktorého každý večer kus rozmrazí, uvarí či upečie a doplní niečím z tých plechoviek a pohárov. Ak sa v tom jedle vyskytne niečo „čerstvé“, budú to pravdepodobne zemiaky. Betty zásadne servíruje jedlo, ktoré pripraví, na prestretom stole, pri ktorom sedí celá rodina.
Čo sa týka zloženia stravy, nemá Betty nijaké predsudky, zjedla by čokoľvek, ak by jej to chutilo. Samozrejme, že niektoré jedlo má Betty rada a iné nie, ale je to pre ňu otázka osobnej chuti a vkusu v zmysle de gustibus non est disputandum (o chuti /vkuse/ sa nedá diskutovať). Chute iných, čo sa týka jedla, rešpektuje a nemá na ne nijaký vyhranený názor, hádam s výnimkou, že neschvaľuje ani u iných vyslovené obžerstvo. Čo sa týka mravného imperatívu, je pre Betty jedlo neutrálne.
Dnešnú Američanku Jennifer opísala Mary Eberstadt ako mladú ženu, ktorá zatiaľ nemá deti a v danej chvíli ani manžela, ani stáleho partnera, s ktorým by žila v jednej domácnosti. V jej kuchyni toho nie je veľa a takmer určite nijaké plechovky či zaváracie poháre. Stôl nemáva slávnostne ani formálne prestretý, skôr na ňom býva neporiadok a laptop. V mrazničke Jennifer nie je spravidla nijaké mäso, lebo Jennifer ustavične koketuje s vegetariánstvom a červené mäso neje vôbec. Vyhýba sa aj hydine z hromadného chovu, kupuje najmä „bioprodukty“, napriek tomu, že sú nekresťansky drahé, a geneticky modifikovaných potravín sa stráni ako čert kríža. Ak vôbec je mliečne výrobky, tak výhradne nízkotučné či bez tuku a často varí z tofu. Okrem toho je v jej strave toľko surovej zeleniny a ovocia, koľko sa Betty ani nesnívalo (nie, že by Betty nikdy nejedla ovocie či zeleninu, hoci zriedka surovú).
Dôležitý rozdiel medzi tými dvoma je aj v tom, že postoj Jenifer k jedlu nie je „de gustibus“. Jennifer má ohľadne stravy silné až ideologické presvedčenia. V strave pre ňu existuje správne a nesprávne, možno dokonca dobro a zlo. Jej presvedčenia vo veciach jedla majú nádych náboženského zápalu ekologických hnutí. Pre ňu výber stravy nie je iba slobodnou voľbou konzumenta, ale aj vyjadrením postoja k svetu. Niežeby Jennifer nerešpektovala, že iní môžu jesť veci, ktoré ona odmieta, ale hľadí na nich odmietavo, odsudzujúco a nechápe, prečo to robia. A určite si myslí, že svet by bol lepším miestom, keby sa všetci pri jedle pridŕžali jej pravidiel. Pre Jennifer platí vo veciach jedla čosi ako Kantov kategorický imperatív – stravuje sa akoby riadená zákonom, ktorý by mal mať univerzálnu platnosť. Jennifer sa dokonca občas pokúša vo veciach stravy prevracať ľudí na svoju vieru. Betty by nikdy nezišlo na um vťahovať do stravovania sa také mocné mravné imperatívy. Je, koniec koncov, z generácie, ktorej rodičia rozprávali o veľkej kríze, o nedostatku jedla, aj o hlade.
.betty, Jennifer a sex
Modelová Betty a jej modelová vnučka Jennifer sa podľa Mary Eberstadt odlišujú vo veciach sexu rovnako radikálne ako vo veciach jedla. Pre Betty sú pravidlá jasné. Niežeby ženy jej generácie nikdy nehrešili, v tom sa ľudstvo až tak nemení, ale pre väčšinu sú stále záväzné pravidlá židovsko-kresťanskej sexuálnej etiky. Tá vraví, že vlastne každý sex mimo manželstva je tabu. Aj v Bettyinom okolí sa stávajú veci, ako že pán Jones zo susedstva „utečie“ manželke s mladšou ženou, alebo že to urobí pani Jonesová pánovi Jonesovi. Alebo, že tínedžerka Susie otehotnie so spolužiakom a nedokončí preto strednú školu. Možno sa aj povráva, že strýko Betty Bill „nachytal“ niekde kvapavku. Betty vie, že to všetko sa deje, veď ani jej nie je cudzie pokušenie, ale považuje všetky tieto veci za porušenie pravidiel, považuje ich za nesprávne, ba zlé. Sexuálny život podľa Betty určite nie je „de gustibus“ a platia v ňom záväzné pravidlá. Určite si tiež myslí, že svet by bol lepším miestom, keby sa podľa týchto pravidiel správali všetci. Občas na tú tému moralizuje iných. Inak povedané, vo veciach sexu platí pre ňu čosi ako kantovský kategorický imperatív – presne ako pre Jennifer vo veciach jedla.
Jennifer vníma podľa Mary Eberstadt sex úplne opačne. Samozrejme, že nie je nijaká pobehlica, samozrejme, že neschvaľuje, keď otec troch detí zo susedstva opustí ženu i deti kvôli mladšej žene, samozrejme, že keď má vzťah, nechce byť podvádzaná a nechce, aby niekto podvádzal tých, na ktorých jej záleží. Ale inak má liberálny až libertariánsky postoj ku všetkým možným iným aspektom mimomanželského sexu. Nie, že neodsudzuje, keď ľudia spolu žijú už pred manželstvom, ale považuje takýto život „na skúšku“ za užitočnú vec. Tehotná nevydatá Susie zo susedstva v nej nevyvoláva nijaké asociácie moralizujúceho charakteru a ak sa dozvie o údajnej kvapavke strýka Billa, je to pre ňu triviálna mrzutosť a záležitosť striktne medzi Billom a jeho lekárom. O sexuálnom živote iných, pokiaľ nie je spojený s násilím, nevynáša nijaké súdy. Pre Jennifer je sex, ak s ním súhlasia obaja a sú dospelí, tak ako pre Betty strava – „de gustibus“. Samozrejme, že sú v sexe veci, ktoré má rada, i také, ktoré „nemusí“, ale je to pre ňu iba otázka osobného vkusu, nie nejakého imperatívu. V tomto je konzistentná a neprekážajú jej preto, napríklad, ani homosexuálne manželstvá. Nemá príliš vyhranený názor ani na to, aká forma rodiny je najlepšia pre deti – či klasická rodina, v ktorej sú prítomní otec i matka, či nejaké iné „aranžmá“.
Ak to povieme jednoducho, tak pre Betty je jedlo otázkou chuti a vkusu, zatiaľ čo sexu je nadradený univerzálny morálny zákon; Jennifer to vníma presne opačne. Mary Eberstadt to zhrnula takto: „Betty záleží na jedle, ale nemá potrebu vyjadrovať na to svoje názory či vynášať morálne súdy – to jest veriť, že iní ľudia by sa mali vo veciach stravy správať ako ona, a ak to nerobia, konajú nesprávne. Fakticky si myslí, že také čosi by bolo z jej strany nesprávne – bolo by to neslušné, zbytočne moralizujúce, jednoducho také, aké sa nerobí. Jennifer, podobne, sa do určitej miery zaujíma o to, ako iní ľudia sexuálne žijú, ale zriedka má potrebu vysloviť na tú tému názor či vyjadriť morálny súd. Fakticky si myslí, že také čosi by bolo z jej strany nesprávne – bolo by to neslušné, zbytočne moralizujúce, jednoducho také, aké sa nerobí... Jennifer je úprimne presvedčená, žen jej názory na stravu sú nielen dietologicky správne, ale tiež, v nejakom hlbokom a zmysluplnom význame, morálne správne – teda cíti, že aj iní by mali v tejto veci konať tak ako ona. Betty, na druhej strane, cíti presne to isté v tom, čo nazýva sexuálnou morálkou.“
Betty a najmä Jennifer sú, pochopiteľne, zjednodušené abstrakcie, takmer karikatúry. Svet bol i je omnoho komplikovanejší a obe sú modelom iba pre istú časť svojich generácií. Jennifer je možno dokonca menšinový model aj v Amerike, nehovoriac o konzervatívnejšej časti Európy, akou je aj Slovensko. Ale Mary Eberstadt vytvorila tieto dve modelové mladé ženy so zámerom ilustrovať zvrat, ktorý za tých päť desaťročí, ktoré delia ich generácie, skutočne nastal. Absurdný zvrat, ktorý presunul kantovský mravný imperatív zo sexu na jedlo.
.o jedle, sexe a náboženskom presvedčení
To, že sa k jedlu viaže religiozita, nie je naozaj nič nové. Všetky veľké náboženstvá majú k tomu, čo by ľudia mali jesť a čo nie, dosť vyhranený vzťah a niektoré aj jasné predpisy. Ak chce napríklad niekto vedieť, čo smú a čo nesmú veriaci Židia jesť, stačí, aby si otvoril Bibliu a začítal sa do tretej knihy Mojžišovej – Leviticus, tam to stojí podrobne čierne na bielom. Nejako som sa nestihol zaoberať otázkou, prečo tieto striktné pravidlá neprebrali v plnom rozsahu aj kresťania, lebo sú formulované rovnako imperatívne ako desatoro z druhej knihy Mojžišovej, ale určite to niekto vie. Napríklad Adventisti siedmeho dňa, čo je kresťanská denominácia, ktorá vznikla v Amerike, sa týmito pravidlami (kóšer stravovania) snažia riadiť. Na Adventistoch je, mimochodom, zaujímavé, že okrem týchto pravidiel nabádajú aj na vegetariánsku stravu bohatú na strukoviny a orechy a vyhýbajú sa fajčeniu aj alkoholu. Brat jedného zo zakladateľov adventistického spôsobu stravovania William Kellog vymyslel a začal vyrábať cereálie na raňajky – Kellog´s cornflakes. Adventisti sa v Amerike dožívajú v priemere o 4 až 10 rokov viac než zvyšní Američania. Lekári to v dnešnej dobe pripisujú nielen striedmej a na vlákninu bohatej strave, ale aj Omega 3 mastným kyselinám vo vlašských orechoch, ktoré sú v ich strave hojné a tiež ich spôsobu života. Tým sa myslí veľmi súdržná sociálna sieť, ktorú si Adventisti vybudovali a ktorá im dáva životný pokoj a oporu.
Je však jedno, či ide o judaizmus, islam, kresťanstvo, hinduizmus alebo buddhizmus, ich pravidlá stravovania sú iba doplnkom viery, iba časťou pravidiel regulujúcich život veriaceho. Sú iba nástrojom viery, nie jej náhradou. Inak je to s modernými stravovacími kultami, ktoré sa, zrejme, zmocnili aj Jennifer. Niektoré môžeme pokojne nazvať sekulárnymi náboženstvami, akýmisi „ersatz“ náboženstvami, ktoré sa vtlačili na miesto stratenej viery. Platí to trebárs o makrobiotike i vegetariánstve. Vegetariánstvo je, koniec koncov, predovšetkým masové morálne hnutie, lebo so skutočnými vedeckými zdôvodneniami svojich maxím majú vegetariáni, najmä ak ide o vegánov, značné ťažkosti.
Skutočný problém s Jennifer tak nie je ani to, čo konkrétne je, ale prečo. Než to však pomenujeme presnejšie, treba povedať jasne jednu vec – spôsob, ktorým sa stravuje Jennifer z eseje Mary Eberstadt, nie je len výsledkom nejakej „ersatz“ náboženskej doktríny, ale je aj výsledkom obrovského pokroku, ktorý dosiahlo ľudské poznanie a veda v oblasti pochopenia vzťahu medzi tým, čo človek je a jeho zdravím. Mnohé prvky Jenniferinho jedálneho lístku sú dokázateľne prospešné vo veci prevencie rakoviny, mnohé zase zlepšujú jej vyhliadky, čo sa týka srdcových a cievnych ochorení. Množstvo surovej zeleniny a ovocia jej určite prospieva a hoci možno s Jennifer diskutovať, či náhodou nie sú peniaze za všetky tie „biopotraviny“ tak trochu vyhodené, Jennifer sa určite stravuje zdravšie než jej babička Betty. Čo robí z Jenniferinho stravovacieho presvedčenia problém, nie sú vedecké fakty, ktorými by sa dala jej strava „podmurovať“, ale morálny zápal, ktorý ho sprevádza. Jennifer neje, Jennifer zachraňuje svet. Jennifer je súčasťou niečoho, čo niektorí konzervatívni americkí cynici nazývajú posmešne „tofu crowd“. Sú to ľudia, ktorí mávajú aj špecifický politický profil – sú často veľmi ľavicoví, bývajú pacifisti, nájdete ich v organizáciách ako Greenpeace či v hnutí za matku Zem. O sebe by síce väčšinou povedali, že sú ateisti, ale svojej agende sa niektorí venujú so zápalom náboženských fanatikov.
Mary Eberstadt síce správne postrehla, že vo veciach sexu sú ľudia ako Jennifer väčšinou naozaj liberálni a nehľadajú tam akýkoľvek kategorický imperatív, zabudla však dodať, že na tých, ktorí ho tam hľadajú, hľadia rovnako nevraživo ako na požieračov hamburgerov. Pre kazateľov sexuálnej morálky nemajú zvyčajne pekného slova a častujú ich škaredými nadávkami s rovnakým náboženským zápalom, s akým zachraňujú svet vo veci jedla či globálneho otepľovania. Až sa žiada povedať, že zápal je rovnaký, len téma je iná, hádam opačná. A žiada sa tiež dodať, že zápal takej intenzity je podozrivý na oboch stranách.
.junk food a junk sex
Okrem ľudí typu Jennifer je svet, pochopiteľne, obývaný aj ľuďmi, ktorí jedia veci, nad ktorými by sa nie iba Jennifer, ale i väčšina vedeckých dietológov prežehnala. Ide o všetky možné „fastfoody“ od hamburgerov s litrovkami kokakoly plnými rafinovaného cukru až po KFC a pouličných predavačov hranolkov topiacich sa v prepálenom tuku. Vzhľadom na suroviny, z ktorých sa pripravujú, vzhľadom na spôsob prípravy i to, akú paseku robia v tele, si vyslúžili, myslím, že celkom právom, označenie „junk food“ – odpadková strava.
Sex má veľa spoločného s jedlom, medzi iným i to, že v množine toho, čo všetko je dnes sex, sa vyskytuje aj obrovské množstvo toho, čo by sa dalo označiť za „junk sex“ – odpadkový sex. Odpadkový tentoraz nie pre morálne výhrady, ale, analogicky, „vďaka surovinám, spôsobu prípravy a paseke, ktorú narobí“. Paseke, ktorá nie je tentoraz v tele, ale v hlave, v duši. Na mysli mám, pochopiteľne, produkty obrovského priemyslu pornografie. Pornografia tu bola vždy, ale technologické inovácie, od nosičov typu VHS, potom DVD až po internet spôsobili, že už tu nie je pornografia v podobe lascívnych opisných textov či explicitných fotografií v časopisoch, ale porno, ktoré je rozhodne najkonzumovanejším (predovšetkým mužmi) produktom na internete. Ak niekto namietne, že porno predsa nie je naozajstný sex, iba akési prizeranie sa a že prezeranie pornostránok na internete kdesi doma v súkromí je relatívne neškodná vec, sa zásadným spôsobom mýli. Ľudia, ktorí vyhľadávajú porno, to robia kvôli tomu, čo sa pritom deje v ich tele a je to s tým ako so všetkým, čo má stimulovať, aktivizovať: treba toho postupne čoraz viac a čoraz tvrdšie. Inak to už „nefunguje“. A potom prídu následky – psychológovia i psychiatri zaznamenávajú čoraz viac prípadov „kompulzívneho“ teda nutkavého konzumovania pornografie. V niektorých prípadoch možno hovoriť doslova o závislosti. Odnáša si to reálny sexuálny život takéhoto konzumenta, jeho telo niekedy odmieta fungovať na „obyčajné“ stimuly, jeho myseľ je zaprataná asociáciami a obrazmi, ktoré sa mu pletú do vzťahov a reálneho života, ak má rodinu, môže o ňu prísť. V každom prípade má vážny psychický problém. Aj tohto „junk sexu“ a jeho podobnosti s „junk food“ sa dotkla Mary Eberstadt vo svojej eseji: „Ľudia zvyknú oboje tajiť a pri oboch mnohí cítia vinu, ak ich konzumujú. Tí, ktorí z ktoréhokoľvek konzumujú veľké množstvá, zvyknú sami seba typickým spôsobom klamať – teda podhodnocujú množstvo, ktoré konzumujú a popierajú aj sami pred sebou zlé účinky, ktoré to zanecháva na ich živote.“ Najväčší problém so záľahou internetového porna je ten, že zasahuje už aj najmladšiu generáciu, deti, ktorým môže poškodiť vnímavosť a citlivosť ešte predtým, než stihnú vôbec začať sexuálne žiť, ešte predtým, než sa v nich sex vôbec fyziologicky prebudí. Psychológovia tiež varujú, že časť toho, dnes už naozaj dostupného online porna, je plná násilia, ktoré môže navždy poznačiť spôsob, akým deti sex vnímajú. Silné emocionálne zážitky tohto druhu nedokáže „vyžehliť“ z duše ani tá najosvietenejšia sexuálna výchova.
O „junk sexe“ sa neoplatí moralizovať. To je v dnešnej dobe neúčinné aj pokrytecké. Určite o ňom treba hovoriť skôr z pohľadu psychohygieny a klinickej psychológie. V prípade „junk food“ nemáme s medicínskou argumentáciou a s apelom na zdravý rozum a pud sebazáchovy problém a nemali by sme ho ani v prípade „junk sexu“.
.dvojaká psychológia nadbytku
O vyspelom Západe, do ktorého dnes patria okrem západnej Európy a Ameriky aj všetky postkomunistické krajiny, ktoré sa stali jeho súčasťou, ale aj Austrália či Japonsko, platí táto otázka Mary Eberhardtovej: „Čo sa stane, keď prvýkrát v histórii môžu mať dospelé ľudské bytosti toľko sexu a jedla, koľko len chcú?“ Zaujímavá otázka, lebo je to, i keď zjendodušený, opis situácie dnešného človeka Západu. Isto, každý nemôže mať päťkrát denne ústrice, pstruha či bažanta na francúzskom červenom víne, ale väčšina ľudí môže jesť, koľko chce, ak to nemusia byť tie najdrahšie veci. So sexom je to podobné: Isto, vek, fyzický vzhľad a podobne všetličo limitujú, ale tradičné tabu boli väčšinou zrušené. Isto, je tu strach z chorôb, sú tu normálne ľudské ohľady, sú tu vnútorné morálne normy, ale vonkajšie bariéry ani trestajúci spoločenský tlak neexistujú. K tomu sa pridáva, že dnes už vieme o strave i sexe ak nie všetko, tak určite toľko, aby sme vedeli, čo škodí, a čo nie.
K tejto situácii máme však podľa Mary Eberhardt dva rôzne prístupy. Ten jeden sa týka stravy. V tejto veci je naša psychológia čoraz viac psychológiou uvážlivej rozumnosti aj u ľudí, ktorí nechcú výberom svojho jedla zachraňovať svet. Aspoň tí, ktorí sú dostatočne vzdelaní, si dokážu povedať, že treba napríklad obmedziť príjem nasýtených mastných kyselín a jesť viac tých polynenasýtených (napríklad v rybách a orechoch). Prístup, že treba jesť surovú zeleninu a vôbec viac vlákniny a obmedziť príjem cukrov a škrobov. To všetko vieme i robíme. Alebo nám povie lekár, ako jesť a my ho poslúchneme, lebo sme už dostatočne poučení o tom, ako súvisí jedlo s naším zdravím.
V súvislosti so sexom, vraví Mary Eberstadt, niet po rovnakej uvážlivosti ani stopy. Pritom aj tu máme, ako uvádza, dostatok spoľahlivých empirických dát. Z dlhodobých socio-medicínskych štúdií vieme, že ženatí (vydaté) monogamní ľudia sú častejšie šťastní, že v priemere dlhšie žijú, čo platí zvlášť u mužov. Zvlášť rozvedení muži čelia vyšším zdravotným rizikám – vrátane narkománie a alkoholizmu – ako ženatí muži. Ženatí muži tiež viac pracujú a viac si našetria... Rozvod je, naproti tomu, často finančnou katastrofou zvlášť pre ženy a ich deti. Typicky je často finančnou pohromou aj nemanželské dieťa (Mary Eberstadt hovorí o Amerike). Podľa množstva ukazovateľov je netradičná sexuálna morálka – a jej dôsledky – zvlášť ničivá voči zraniteľnej skupine: deťom. Deti z rozbitých rodín majú zvýšené riziko najrôznejších behaviorálnych, psychologických a výchovných problémov v porovnaní s deťmi z intaktných rodín. Deti vychované bez otca sa ocitnú dvakrát pravdepodobnejšie vo väzení než deti, ktoré vyrástli s oboma rodičmi. A tak ďalej. K tomu sa pridáva, že ešte aj v dospelosti nesú deti z rozbitých rodín následky a majú tendenciu osud svojich rodičov zopakovať. Vieme, že rovnako ako nekontrolované obžerstvo, aj nevyberavý a excesívny sex má nakoniec deštruktívne účinky, pri ktorých nejde len o choroby, ale najmä o psychologické škody.
To všetko a mnohé ďalšie, rovnako alarmujúce, sú prístupné štatistické údaje. Prečo sa ľudia nezľaknú rovnako, ako sa zľakli v súvislosti so stravou, a nezačnú sa podľa toho aj správať, pýta sa rečnícky Mary Eberhardt, a nemá odpoveď. Jednoduchá odpoveď asi ani neexistuje. Tá menej jednoduchá znie, že podobnosti a príbuznosti medzi jedlom a sexom sú povrchnejšie a iluzórnejšie, ako sa Mary Eberhardt zdajú. Že o nich rozhodujú rozdielne časti mozgu, že sú spojené s inými inštinktmi a inými emóciami. A že v prípade sexu to má zdravý rozum a logika ťažšie.
Na prázdne miesto, ktoré zostalo po zosadenej transcendentnej Božej autorite si ľudia môžu v prípade jedla dosadiť sekulárne „ersatz“ náboženstvo, spasiteľskú ideológiu objímajúcu svet. Ale aj racionálnemu rozumu bez spasiteľských ambícií sa darí priviesť ľudí k múdrejšiem správaniu sa (jedeniu). V prípade sexu to bude rozhodne ťažšie, tá novonadobnutá sexuálna sloboda je neporovnateľne lákavejšia než stôl plný jedla. Nijaké orgie jedenia sa nedajú vysielať v nočnom televíznom programe, ani predávať masovo na internete. Tipujem, že „ersatz“ náboženstvo, s výnimkou deštruktívnych kultov a siekt, tak ľahko nepríde. Ale racionálny rozum, energeticky pripojený na „šťavu“ z pudu sebazáchovy, by mohol. Vraví to aj Mary Eberstadt.
Zvláštnym obratom v moralizovaní nazvala Mary Eberstadt, výskumná pracovníčka Hooverovho inštitútu, ktorý je súčasťou kalifornskej Stanfordskej univerzity, jav, ktorý sa pokúsila opísať v provokatívnej eseji nazvanej Je jedlo novým sexom? Publikovala ju v najnovšom (február/marec 2009) čísle dvojmesačníka Policy Review. Je to znepokojujúci a zásadný text už po prvom prečítaní. Po druhom si človek povie, že to či ono možno pani Eberstadt zjednodušila, ale potom sa znepokojí ešte viac. Svet, ako ho vidí ona, stojí povážlivo na hlave v oboch veciach – v jedle i v sexe. Nie je to nejaký iný, cudzí, americký svet. Je to aj náš, európsky svet, ktorý intímne poznáme, len si ho zriedka obzeráme z odstupu. Je to svet fastfoodov, guruov zdravej výživy, hamburgerov, sexuálnej revolúcie a zdivočených mravných imperatívov. Mary Eberstadt sa tak trochu posmieva, nesmeje sa však.
.betty a Jennifer jedia
Aby ilustrovala zásadnú zmenu, ktorú vo veciach sexu a stravy absolvovala moderná Amerika za uplynulých päťdesiat rokov, Mary Eberstadt si vymyslela dve pre svoju dobu typické a modelové mladé ženy – Betty a Jennifer. Obe majú asi tridsať. Pre tú prvú, Betty, sa píše rok 1958. Tá druhá, Jennifer, je naša súčasníčka a povedzme, že je vnučkou Betty.
Betty je vydatá, ako väčšina mladých Američaniek v jej veku, a má aj deti. V jej kuchyni prevládajú veci ako mliečne výrobky, červené mäso, rafinovaný cukor, múka a múčne výrobky. Väčšinu stravy pripravuje z plechoviek a pohárov, ktorých má v špajzi plno. Jej mraznička je plná rôzneho mäsa, z ktorého každý večer kus rozmrazí, uvarí či upečie a doplní niečím z tých plechoviek a pohárov. Ak sa v tom jedle vyskytne niečo „čerstvé“, budú to pravdepodobne zemiaky. Betty zásadne servíruje jedlo, ktoré pripraví, na prestretom stole, pri ktorom sedí celá rodina.
Čo sa týka zloženia stravy, nemá Betty nijaké predsudky, zjedla by čokoľvek, ak by jej to chutilo. Samozrejme, že niektoré jedlo má Betty rada a iné nie, ale je to pre ňu otázka osobnej chuti a vkusu v zmysle de gustibus non est disputandum (o chuti /vkuse/ sa nedá diskutovať). Chute iných, čo sa týka jedla, rešpektuje a nemá na ne nijaký vyhranený názor, hádam s výnimkou, že neschvaľuje ani u iných vyslovené obžerstvo. Čo sa týka mravného imperatívu, je pre Betty jedlo neutrálne.
Dnešnú Američanku Jennifer opísala Mary Eberstadt ako mladú ženu, ktorá zatiaľ nemá deti a v danej chvíli ani manžela, ani stáleho partnera, s ktorým by žila v jednej domácnosti. V jej kuchyni toho nie je veľa a takmer určite nijaké plechovky či zaváracie poháre. Stôl nemáva slávnostne ani formálne prestretý, skôr na ňom býva neporiadok a laptop. V mrazničke Jennifer nie je spravidla nijaké mäso, lebo Jennifer ustavične koketuje s vegetariánstvom a červené mäso neje vôbec. Vyhýba sa aj hydine z hromadného chovu, kupuje najmä „bioprodukty“, napriek tomu, že sú nekresťansky drahé, a geneticky modifikovaných potravín sa stráni ako čert kríža. Ak vôbec je mliečne výrobky, tak výhradne nízkotučné či bez tuku a často varí z tofu. Okrem toho je v jej strave toľko surovej zeleniny a ovocia, koľko sa Betty ani nesnívalo (nie, že by Betty nikdy nejedla ovocie či zeleninu, hoci zriedka surovú).
Dôležitý rozdiel medzi tými dvoma je aj v tom, že postoj Jenifer k jedlu nie je „de gustibus“. Jennifer má ohľadne stravy silné až ideologické presvedčenia. V strave pre ňu existuje správne a nesprávne, možno dokonca dobro a zlo. Jej presvedčenia vo veciach jedla majú nádych náboženského zápalu ekologických hnutí. Pre ňu výber stravy nie je iba slobodnou voľbou konzumenta, ale aj vyjadrením postoja k svetu. Niežeby Jennifer nerešpektovala, že iní môžu jesť veci, ktoré ona odmieta, ale hľadí na nich odmietavo, odsudzujúco a nechápe, prečo to robia. A určite si myslí, že svet by bol lepším miestom, keby sa všetci pri jedle pridŕžali jej pravidiel. Pre Jennifer platí vo veciach jedla čosi ako Kantov kategorický imperatív – stravuje sa akoby riadená zákonom, ktorý by mal mať univerzálnu platnosť. Jennifer sa dokonca občas pokúša vo veciach stravy prevracať ľudí na svoju vieru. Betty by nikdy nezišlo na um vťahovať do stravovania sa také mocné mravné imperatívy. Je, koniec koncov, z generácie, ktorej rodičia rozprávali o veľkej kríze, o nedostatku jedla, aj o hlade.
.betty, Jennifer a sex
Modelová Betty a jej modelová vnučka Jennifer sa podľa Mary Eberstadt odlišujú vo veciach sexu rovnako radikálne ako vo veciach jedla. Pre Betty sú pravidlá jasné. Niežeby ženy jej generácie nikdy nehrešili, v tom sa ľudstvo až tak nemení, ale pre väčšinu sú stále záväzné pravidlá židovsko-kresťanskej sexuálnej etiky. Tá vraví, že vlastne každý sex mimo manželstva je tabu. Aj v Bettyinom okolí sa stávajú veci, ako že pán Jones zo susedstva „utečie“ manželke s mladšou ženou, alebo že to urobí pani Jonesová pánovi Jonesovi. Alebo, že tínedžerka Susie otehotnie so spolužiakom a nedokončí preto strednú školu. Možno sa aj povráva, že strýko Betty Bill „nachytal“ niekde kvapavku. Betty vie, že to všetko sa deje, veď ani jej nie je cudzie pokušenie, ale považuje všetky tieto veci za porušenie pravidiel, považuje ich za nesprávne, ba zlé. Sexuálny život podľa Betty určite nie je „de gustibus“ a platia v ňom záväzné pravidlá. Určite si tiež myslí, že svet by bol lepším miestom, keby sa podľa týchto pravidiel správali všetci. Občas na tú tému moralizuje iných. Inak povedané, vo veciach sexu platí pre ňu čosi ako kantovský kategorický imperatív – presne ako pre Jennifer vo veciach jedla.
Jennifer vníma podľa Mary Eberstadt sex úplne opačne. Samozrejme, že nie je nijaká pobehlica, samozrejme, že neschvaľuje, keď otec troch detí zo susedstva opustí ženu i deti kvôli mladšej žene, samozrejme, že keď má vzťah, nechce byť podvádzaná a nechce, aby niekto podvádzal tých, na ktorých jej záleží. Ale inak má liberálny až libertariánsky postoj ku všetkým možným iným aspektom mimomanželského sexu. Nie, že neodsudzuje, keď ľudia spolu žijú už pred manželstvom, ale považuje takýto život „na skúšku“ za užitočnú vec. Tehotná nevydatá Susie zo susedstva v nej nevyvoláva nijaké asociácie moralizujúceho charakteru a ak sa dozvie o údajnej kvapavke strýka Billa, je to pre ňu triviálna mrzutosť a záležitosť striktne medzi Billom a jeho lekárom. O sexuálnom živote iných, pokiaľ nie je spojený s násilím, nevynáša nijaké súdy. Pre Jennifer je sex, ak s ním súhlasia obaja a sú dospelí, tak ako pre Betty strava – „de gustibus“. Samozrejme, že sú v sexe veci, ktoré má rada, i také, ktoré „nemusí“, ale je to pre ňu iba otázka osobného vkusu, nie nejakého imperatívu. V tomto je konzistentná a neprekážajú jej preto, napríklad, ani homosexuálne manželstvá. Nemá príliš vyhranený názor ani na to, aká forma rodiny je najlepšia pre deti – či klasická rodina, v ktorej sú prítomní otec i matka, či nejaké iné „aranžmá“.
Ak to povieme jednoducho, tak pre Betty je jedlo otázkou chuti a vkusu, zatiaľ čo sexu je nadradený univerzálny morálny zákon; Jennifer to vníma presne opačne. Mary Eberstadt to zhrnula takto: „Betty záleží na jedle, ale nemá potrebu vyjadrovať na to svoje názory či vynášať morálne súdy – to jest veriť, že iní ľudia by sa mali vo veciach stravy správať ako ona, a ak to nerobia, konajú nesprávne. Fakticky si myslí, že také čosi by bolo z jej strany nesprávne – bolo by to neslušné, zbytočne moralizujúce, jednoducho také, aké sa nerobí. Jennifer, podobne, sa do určitej miery zaujíma o to, ako iní ľudia sexuálne žijú, ale zriedka má potrebu vysloviť na tú tému názor či vyjadriť morálny súd. Fakticky si myslí, že také čosi by bolo z jej strany nesprávne – bolo by to neslušné, zbytočne moralizujúce, jednoducho také, aké sa nerobí... Jennifer je úprimne presvedčená, žen jej názory na stravu sú nielen dietologicky správne, ale tiež, v nejakom hlbokom a zmysluplnom význame, morálne správne – teda cíti, že aj iní by mali v tejto veci konať tak ako ona. Betty, na druhej strane, cíti presne to isté v tom, čo nazýva sexuálnou morálkou.“
Betty a najmä Jennifer sú, pochopiteľne, zjednodušené abstrakcie, takmer karikatúry. Svet bol i je omnoho komplikovanejší a obe sú modelom iba pre istú časť svojich generácií. Jennifer je možno dokonca menšinový model aj v Amerike, nehovoriac o konzervatívnejšej časti Európy, akou je aj Slovensko. Ale Mary Eberstadt vytvorila tieto dve modelové mladé ženy so zámerom ilustrovať zvrat, ktorý za tých päť desaťročí, ktoré delia ich generácie, skutočne nastal. Absurdný zvrat, ktorý presunul kantovský mravný imperatív zo sexu na jedlo.
.o jedle, sexe a náboženskom presvedčení
To, že sa k jedlu viaže religiozita, nie je naozaj nič nové. Všetky veľké náboženstvá majú k tomu, čo by ľudia mali jesť a čo nie, dosť vyhranený vzťah a niektoré aj jasné predpisy. Ak chce napríklad niekto vedieť, čo smú a čo nesmú veriaci Židia jesť, stačí, aby si otvoril Bibliu a začítal sa do tretej knihy Mojžišovej – Leviticus, tam to stojí podrobne čierne na bielom. Nejako som sa nestihol zaoberať otázkou, prečo tieto striktné pravidlá neprebrali v plnom rozsahu aj kresťania, lebo sú formulované rovnako imperatívne ako desatoro z druhej knihy Mojžišovej, ale určite to niekto vie. Napríklad Adventisti siedmeho dňa, čo je kresťanská denominácia, ktorá vznikla v Amerike, sa týmito pravidlami (kóšer stravovania) snažia riadiť. Na Adventistoch je, mimochodom, zaujímavé, že okrem týchto pravidiel nabádajú aj na vegetariánsku stravu bohatú na strukoviny a orechy a vyhýbajú sa fajčeniu aj alkoholu. Brat jedného zo zakladateľov adventistického spôsobu stravovania William Kellog vymyslel a začal vyrábať cereálie na raňajky – Kellog´s cornflakes. Adventisti sa v Amerike dožívajú v priemere o 4 až 10 rokov viac než zvyšní Američania. Lekári to v dnešnej dobe pripisujú nielen striedmej a na vlákninu bohatej strave, ale aj Omega 3 mastným kyselinám vo vlašských orechoch, ktoré sú v ich strave hojné a tiež ich spôsobu života. Tým sa myslí veľmi súdržná sociálna sieť, ktorú si Adventisti vybudovali a ktorá im dáva životný pokoj a oporu.
Je však jedno, či ide o judaizmus, islam, kresťanstvo, hinduizmus alebo buddhizmus, ich pravidlá stravovania sú iba doplnkom viery, iba časťou pravidiel regulujúcich život veriaceho. Sú iba nástrojom viery, nie jej náhradou. Inak je to s modernými stravovacími kultami, ktoré sa, zrejme, zmocnili aj Jennifer. Niektoré môžeme pokojne nazvať sekulárnymi náboženstvami, akýmisi „ersatz“ náboženstvami, ktoré sa vtlačili na miesto stratenej viery. Platí to trebárs o makrobiotike i vegetariánstve. Vegetariánstvo je, koniec koncov, predovšetkým masové morálne hnutie, lebo so skutočnými vedeckými zdôvodneniami svojich maxím majú vegetariáni, najmä ak ide o vegánov, značné ťažkosti.
Skutočný problém s Jennifer tak nie je ani to, čo konkrétne je, ale prečo. Než to však pomenujeme presnejšie, treba povedať jasne jednu vec – spôsob, ktorým sa stravuje Jennifer z eseje Mary Eberstadt, nie je len výsledkom nejakej „ersatz“ náboženskej doktríny, ale je aj výsledkom obrovského pokroku, ktorý dosiahlo ľudské poznanie a veda v oblasti pochopenia vzťahu medzi tým, čo človek je a jeho zdravím. Mnohé prvky Jenniferinho jedálneho lístku sú dokázateľne prospešné vo veci prevencie rakoviny, mnohé zase zlepšujú jej vyhliadky, čo sa týka srdcových a cievnych ochorení. Množstvo surovej zeleniny a ovocia jej určite prospieva a hoci možno s Jennifer diskutovať, či náhodou nie sú peniaze za všetky tie „biopotraviny“ tak trochu vyhodené, Jennifer sa určite stravuje zdravšie než jej babička Betty. Čo robí z Jenniferinho stravovacieho presvedčenia problém, nie sú vedecké fakty, ktorými by sa dala jej strava „podmurovať“, ale morálny zápal, ktorý ho sprevádza. Jennifer neje, Jennifer zachraňuje svet. Jennifer je súčasťou niečoho, čo niektorí konzervatívni americkí cynici nazývajú posmešne „tofu crowd“. Sú to ľudia, ktorí mávajú aj špecifický politický profil – sú často veľmi ľavicoví, bývajú pacifisti, nájdete ich v organizáciách ako Greenpeace či v hnutí za matku Zem. O sebe by síce väčšinou povedali, že sú ateisti, ale svojej agende sa niektorí venujú so zápalom náboženských fanatikov.
Mary Eberstadt síce správne postrehla, že vo veciach sexu sú ľudia ako Jennifer väčšinou naozaj liberálni a nehľadajú tam akýkoľvek kategorický imperatív, zabudla však dodať, že na tých, ktorí ho tam hľadajú, hľadia rovnako nevraživo ako na požieračov hamburgerov. Pre kazateľov sexuálnej morálky nemajú zvyčajne pekného slova a častujú ich škaredými nadávkami s rovnakým náboženským zápalom, s akým zachraňujú svet vo veci jedla či globálneho otepľovania. Až sa žiada povedať, že zápal je rovnaký, len téma je iná, hádam opačná. A žiada sa tiež dodať, že zápal takej intenzity je podozrivý na oboch stranách.
.junk food a junk sex
Okrem ľudí typu Jennifer je svet, pochopiteľne, obývaný aj ľuďmi, ktorí jedia veci, nad ktorými by sa nie iba Jennifer, ale i väčšina vedeckých dietológov prežehnala. Ide o všetky možné „fastfoody“ od hamburgerov s litrovkami kokakoly plnými rafinovaného cukru až po KFC a pouličných predavačov hranolkov topiacich sa v prepálenom tuku. Vzhľadom na suroviny, z ktorých sa pripravujú, vzhľadom na spôsob prípravy i to, akú paseku robia v tele, si vyslúžili, myslím, že celkom právom, označenie „junk food“ – odpadková strava.
Sex má veľa spoločného s jedlom, medzi iným i to, že v množine toho, čo všetko je dnes sex, sa vyskytuje aj obrovské množstvo toho, čo by sa dalo označiť za „junk sex“ – odpadkový sex. Odpadkový tentoraz nie pre morálne výhrady, ale, analogicky, „vďaka surovinám, spôsobu prípravy a paseke, ktorú narobí“. Paseke, ktorá nie je tentoraz v tele, ale v hlave, v duši. Na mysli mám, pochopiteľne, produkty obrovského priemyslu pornografie. Pornografia tu bola vždy, ale technologické inovácie, od nosičov typu VHS, potom DVD až po internet spôsobili, že už tu nie je pornografia v podobe lascívnych opisných textov či explicitných fotografií v časopisoch, ale porno, ktoré je rozhodne najkonzumovanejším (predovšetkým mužmi) produktom na internete. Ak niekto namietne, že porno predsa nie je naozajstný sex, iba akési prizeranie sa a že prezeranie pornostránok na internete kdesi doma v súkromí je relatívne neškodná vec, sa zásadným spôsobom mýli. Ľudia, ktorí vyhľadávajú porno, to robia kvôli tomu, čo sa pritom deje v ich tele a je to s tým ako so všetkým, čo má stimulovať, aktivizovať: treba toho postupne čoraz viac a čoraz tvrdšie. Inak to už „nefunguje“. A potom prídu následky – psychológovia i psychiatri zaznamenávajú čoraz viac prípadov „kompulzívneho“ teda nutkavého konzumovania pornografie. V niektorých prípadoch možno hovoriť doslova o závislosti. Odnáša si to reálny sexuálny život takéhoto konzumenta, jeho telo niekedy odmieta fungovať na „obyčajné“ stimuly, jeho myseľ je zaprataná asociáciami a obrazmi, ktoré sa mu pletú do vzťahov a reálneho života, ak má rodinu, môže o ňu prísť. V každom prípade má vážny psychický problém. Aj tohto „junk sexu“ a jeho podobnosti s „junk food“ sa dotkla Mary Eberstadt vo svojej eseji: „Ľudia zvyknú oboje tajiť a pri oboch mnohí cítia vinu, ak ich konzumujú. Tí, ktorí z ktoréhokoľvek konzumujú veľké množstvá, zvyknú sami seba typickým spôsobom klamať – teda podhodnocujú množstvo, ktoré konzumujú a popierajú aj sami pred sebou zlé účinky, ktoré to zanecháva na ich živote.“ Najväčší problém so záľahou internetového porna je ten, že zasahuje už aj najmladšiu generáciu, deti, ktorým môže poškodiť vnímavosť a citlivosť ešte predtým, než stihnú vôbec začať sexuálne žiť, ešte predtým, než sa v nich sex vôbec fyziologicky prebudí. Psychológovia tiež varujú, že časť toho, dnes už naozaj dostupného online porna, je plná násilia, ktoré môže navždy poznačiť spôsob, akým deti sex vnímajú. Silné emocionálne zážitky tohto druhu nedokáže „vyžehliť“ z duše ani tá najosvietenejšia sexuálna výchova.
O „junk sexe“ sa neoplatí moralizovať. To je v dnešnej dobe neúčinné aj pokrytecké. Určite o ňom treba hovoriť skôr z pohľadu psychohygieny a klinickej psychológie. V prípade „junk food“ nemáme s medicínskou argumentáciou a s apelom na zdravý rozum a pud sebazáchovy problém a nemali by sme ho ani v prípade „junk sexu“.
.dvojaká psychológia nadbytku
O vyspelom Západe, do ktorého dnes patria okrem západnej Európy a Ameriky aj všetky postkomunistické krajiny, ktoré sa stali jeho súčasťou, ale aj Austrália či Japonsko, platí táto otázka Mary Eberhardtovej: „Čo sa stane, keď prvýkrát v histórii môžu mať dospelé ľudské bytosti toľko sexu a jedla, koľko len chcú?“ Zaujímavá otázka, lebo je to, i keď zjendodušený, opis situácie dnešného človeka Západu. Isto, každý nemôže mať päťkrát denne ústrice, pstruha či bažanta na francúzskom červenom víne, ale väčšina ľudí môže jesť, koľko chce, ak to nemusia byť tie najdrahšie veci. So sexom je to podobné: Isto, vek, fyzický vzhľad a podobne všetličo limitujú, ale tradičné tabu boli väčšinou zrušené. Isto, je tu strach z chorôb, sú tu normálne ľudské ohľady, sú tu vnútorné morálne normy, ale vonkajšie bariéry ani trestajúci spoločenský tlak neexistujú. K tomu sa pridáva, že dnes už vieme o strave i sexe ak nie všetko, tak určite toľko, aby sme vedeli, čo škodí, a čo nie.
K tejto situácii máme však podľa Mary Eberhardt dva rôzne prístupy. Ten jeden sa týka stravy. V tejto veci je naša psychológia čoraz viac psychológiou uvážlivej rozumnosti aj u ľudí, ktorí nechcú výberom svojho jedla zachraňovať svet. Aspoň tí, ktorí sú dostatočne vzdelaní, si dokážu povedať, že treba napríklad obmedziť príjem nasýtených mastných kyselín a jesť viac tých polynenasýtených (napríklad v rybách a orechoch). Prístup, že treba jesť surovú zeleninu a vôbec viac vlákniny a obmedziť príjem cukrov a škrobov. To všetko vieme i robíme. Alebo nám povie lekár, ako jesť a my ho poslúchneme, lebo sme už dostatočne poučení o tom, ako súvisí jedlo s naším zdravím.
V súvislosti so sexom, vraví Mary Eberstadt, niet po rovnakej uvážlivosti ani stopy. Pritom aj tu máme, ako uvádza, dostatok spoľahlivých empirických dát. Z dlhodobých socio-medicínskych štúdií vieme, že ženatí (vydaté) monogamní ľudia sú častejšie šťastní, že v priemere dlhšie žijú, čo platí zvlášť u mužov. Zvlášť rozvedení muži čelia vyšším zdravotným rizikám – vrátane narkománie a alkoholizmu – ako ženatí muži. Ženatí muži tiež viac pracujú a viac si našetria... Rozvod je, naproti tomu, často finančnou katastrofou zvlášť pre ženy a ich deti. Typicky je často finančnou pohromou aj nemanželské dieťa (Mary Eberstadt hovorí o Amerike). Podľa množstva ukazovateľov je netradičná sexuálna morálka – a jej dôsledky – zvlášť ničivá voči zraniteľnej skupine: deťom. Deti z rozbitých rodín majú zvýšené riziko najrôznejších behaviorálnych, psychologických a výchovných problémov v porovnaní s deťmi z intaktných rodín. Deti vychované bez otca sa ocitnú dvakrát pravdepodobnejšie vo väzení než deti, ktoré vyrástli s oboma rodičmi. A tak ďalej. K tomu sa pridáva, že ešte aj v dospelosti nesú deti z rozbitých rodín následky a majú tendenciu osud svojich rodičov zopakovať. Vieme, že rovnako ako nekontrolované obžerstvo, aj nevyberavý a excesívny sex má nakoniec deštruktívne účinky, pri ktorých nejde len o choroby, ale najmä o psychologické škody.
To všetko a mnohé ďalšie, rovnako alarmujúce, sú prístupné štatistické údaje. Prečo sa ľudia nezľaknú rovnako, ako sa zľakli v súvislosti so stravou, a nezačnú sa podľa toho aj správať, pýta sa rečnícky Mary Eberhardt, a nemá odpoveď. Jednoduchá odpoveď asi ani neexistuje. Tá menej jednoduchá znie, že podobnosti a príbuznosti medzi jedlom a sexom sú povrchnejšie a iluzórnejšie, ako sa Mary Eberhardt zdajú. Že o nich rozhodujú rozdielne časti mozgu, že sú spojené s inými inštinktmi a inými emóciami. A že v prípade sexu to má zdravý rozum a logika ťažšie.
Na prázdne miesto, ktoré zostalo po zosadenej transcendentnej Božej autorite si ľudia môžu v prípade jedla dosadiť sekulárne „ersatz“ náboženstvo, spasiteľskú ideológiu objímajúcu svet. Ale aj racionálnemu rozumu bez spasiteľských ambícií sa darí priviesť ľudí k múdrejšiem správaniu sa (jedeniu). V prípade sexu to bude rozhodne ťažšie, tá novonadobnutá sexuálna sloboda je neporovnateľne lákavejšia než stôl plný jedla. Nijaké orgie jedenia sa nedajú vysielať v nočnom televíznom programe, ani predávať masovo na internete. Tipujem, že „ersatz“ náboženstvo, s výnimkou deštruktívnych kultov a siekt, tak ľahko nepríde. Ale racionálny rozum, energeticky pripojený na „šťavu“ z pudu sebazáchovy, by mohol. Vraví to aj Mary Eberstadt.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.