Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Francúzsky dotyk

. .časopis .hudba

„V sobotu hrali vo Viedni a veľmi chceli hrať v

„V sobotu hrali vo Viedni a veľmi chceli hrať v Bratislave,“ hovorí mi organizátor Wilsonicu Tibor Holoda o tom, ako vznikol nápad zorganizovať exkluzívny klubový koncert vychytenej francúzskej kapely Nouvelle Vague.


V roku 2007 patrili medzi headlinerov festivalu Wilsonic, medzitým mierne pozmenili speváčky, nahrali album a vyrazili na turné. Jeho neplánovanou súčasťou bol pondelňajší koncert v Bratislave. Jeho miestom bolo Štúdio 5, najútulnejšie miesto v prevrátenej rozhlasovej pyramíde.
Nouvelle Vague je akustický projekt dvoch francúzskych, elektronickou hudbou „odkojených“ muzikantov. Volajú sa Marc Colin a Olivier Libaux. Marc pochádza z Versailles, kde okrem prechádzok v romantických parkoch robil hudbu s kamarátmi zo susedstva. Koncom osemdesiatych rokov dostala táto talentovaná partička, do ktorej patrili okrem iných aj členovia skupiny AIR, výstižný názov French Touch. S gitaristom Olivierom sa klávesista a elektronik Marc stretol u spoločného priateľa v roku 1998. Obidvaja mali encyklopedické znalosti histórie pop music a lásku k ľahkým španielskym rytmom. Neprekvapí preto, že po období občasnej spolupráce vytvorili v roku 2003 Nouvelle Vague.

Názov hovorí za všetko: je totálne francúzsky, jemný a odkazuje na filmovú a hudobnú „novú vlnu“. Aj koncept je priamočiary a prostý: povyberať si zaujímavé hrozienka z punku, novej vlny a z mainstreamového popu a interpretovať ich ľahkým, „versailleským“ štýlom. Možno preto, aby si oddýchli od samplerov, počítačov a syntetizátorov, stavili na akustiku (gitara, kontrabas, jemné bicie a klasické elektrické piano) a spevácke party zverili éterickým speváčkam s jemne zatiahnutými hlasmi. Výsledok je príjemný, miestami príjemne očarujúci.
Koncert v Štúdiu 5 mal pôvab Wilsonicu a ako bonus ešte aj príchuť výnimočnosti či priam exkluzivity. Stíšené osvetlenie a nevnucujúca sa hudba z laptopu Daniela Baláža vytvorili atmosféru fajnšmekerského hudobného klubu, do akého nechodia tínedžeri, ale skôr ich starší súrodenci či možno aj rodičia, ktorí vedia, čo je dobré. Ešte aj keď nehybne meditujúceho Daniela vystriedal usmievavý Marc Colin, Štúdio zívalo prázdnotou. To bol jediný problém tohto podareného večera: kapacita Štúdia je podľa Slovenského rozhlasu o nejakých 100 ľudí menšia než skutočnosť. Organizátori z Wilsonicu im uverili, predali (napriek veľkému záujmu) len 250 lístkov, a tak ešte aj vtedy, keď spoza svojich mašiniek odchádzal Toni Granko (posledný a najzaujímavejší z predskokanov) bola sála poloprázdna.
Potom si však tí, ktorí chceli byť bližšie k umelcom a umelkyniam, posadali na zem a vytvorili tak zdanie plnosti. Samotný koncert mal dve nerovnako dlhé a nerovnako intenzívne časti. Prvá časť bola na počúvanie, druhá do tanca. Tá prvá bola kratšia. Marca Colina s klávesami a Oliviera Libauxa s akustickou gitarou v rukách dopĺňal presne intonujúci kontrabasista, jemný bubeník a hlavne dve (hlasovo aj celkovo) atraktívne speváčky. Pravdepodobne (kapela sa nepredstavila) išlo o tmavovlasú Melanie Pain a blondínu menom Nadeah. Začali niekoľkými staršími šlágrami, pri ktorých pozorný poslucháč ocenil citlivý groove, presnú, neexhibicionistickú hru inštrumentalistov a ležérny, zamatový spev obidvoch speváčok. Keď Melanie poprosila francúzskou ráčkujúcou angličtinou divákov, aby vstali, začala sa druhá časť koncertu. Tu zazneli také skvosty, ako No Future od Sex Pistols, Guns of Brixton od Clash alebo I Can´t Get Enough od Depeche Mode. Napätie medzi tvrdými pôvodnými verziami týchto piesní, ktoré si nosíme v hlavách a tým, čo sme počuli v podaní pohodových Francúzov, bolo priam fyzicky stimulujúce. Dunivé gitary a živočíšnu energiu nahradil cit pre melodické nuansy, hra so zvukmi a slovami. Človek si uvedomí, že sú to nielen silné, ale aj krásne piesne.
Vrchol večera bol asi pre každého niekde inde. Niekto ocenil Nadeanin tanec s divákmi, iného príjemne pošteklili španielske rytmy alebo farebnosť spevu. Mojimi vrcholmi boli piesne Too Drunk To Fuck od Dead Kennnedys (aj pomerne perverzná pesnička má v sebe skrytú zvláštnu melanchóliu, ktorú Nadeah a Melanie privodili lepšie než Jello Biafra) a Love Will Tear Us Apart od Joy Division (bál som sa „znesvätenia“ tejto smutnej piesne, no Nouvelle Vague sa ho nedopustili: dievčatá ju zaspievali rovnako smutne ako Ian Curtis).
Príjemný francúzsky dotyk v pochmúrnom februári.

Novelle Vague, 2. február 2009, W:Club, Štúdio 5 SRo, Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite