Robert Fico je mužom priorít. Výjazdov a priorít. Nejde len o Moskvu. Stačí si spomenúť na Brezno, Spišskú Novú Ves, Banskú Štiavnicu či Sobrance. Premiér vycestuje, energicky pomenuje prioritu, rozdelí úlohy a zožne slávu. Tak sa robí politika 40-percentnej strany.
A niekde v Topoľčanoch vie aj z ničoho spraviť politický konflikt a nájde niekedy trochu kostrbatú, ale spravidla jasnú a zrozumiteľnú populistickú frázu, ktorej krčma rozumie. V poriadku, ale čo keď je konflikt chybný?
Čo, keď sa nepriateľ vyrába zbytočne? Čo ak stoja priority dole hlavou? Stačí sa pozrieť na plyn a Ficove neužitočné spory posledných dvoch rokov, ktorými bol slovenský premiér priamo posadnutý. V prvom rade vyvlastňovanie. Ak by sme mali povedať, čo je to Ficova doktrína, tak je to vyvlastňovanie. Vyvlastnil pozemky pod budúcimi diaľnicami, vyvlastnil priestor v médiách (a nazval to právom na odpoveď), vyvlastnil zisk zdravotných poisťovní. Najradšej by vyvlastnil úspory vo fondoch druhého piliera, pri prvej príležitosti vyvlastnil nového majiteľa bratislavského letiska. Tak velí doktrína Ficovho postkomunizmu: vyvlastni a ovládni.
Silní vládcovia majú svoje čaro. Teda, keď majú vôľu a guráž. De Gaulle dokázal dohodnúť mier s Alžírskom, Nixon našiel prekvapivého spojenca v Pekingu a Kohl spojil Nemecko, nech to stálo, čo to stálo. Čo však zatiaľ dokázal silný premiér Fico? Propagandistické taľafatky o eure a Schengene dajme bokom, čo je skutočne jeho projekt a jeho dielo? Zníženie dvoch sadzieb DPH? Sto korún na zvýšených prídavkoch? Alebo jednorazová dávka pre deti? Veľký nápis „Sociálny štát“? Trinásty dôchodok? Čosi tu chýba – a presne to je problém Roberta Fica.
A niekde v Topoľčanoch vie aj z ničoho spraviť politický konflikt a nájde niekedy trochu kostrbatú, ale spravidla jasnú a zrozumiteľnú populistickú frázu, ktorej krčma rozumie. V poriadku, ale čo keď je konflikt chybný?
Čo, keď sa nepriateľ vyrába zbytočne? Čo ak stoja priority dole hlavou? Stačí sa pozrieť na plyn a Ficove neužitočné spory posledných dvoch rokov, ktorými bol slovenský premiér priamo posadnutý. V prvom rade vyvlastňovanie. Ak by sme mali povedať, čo je to Ficova doktrína, tak je to vyvlastňovanie. Vyvlastnil pozemky pod budúcimi diaľnicami, vyvlastnil priestor v médiách (a nazval to právom na odpoveď), vyvlastnil zisk zdravotných poisťovní. Najradšej by vyvlastnil úspory vo fondoch druhého piliera, pri prvej príležitosti vyvlastnil nového majiteľa bratislavského letiska. Tak velí doktrína Ficovho postkomunizmu: vyvlastni a ovládni.
Silní vládcovia majú svoje čaro. Teda, keď majú vôľu a guráž. De Gaulle dokázal dohodnúť mier s Alžírskom, Nixon našiel prekvapivého spojenca v Pekingu a Kohl spojil Nemecko, nech to stálo, čo to stálo. Čo však zatiaľ dokázal silný premiér Fico? Propagandistické taľafatky o eure a Schengene dajme bokom, čo je skutočne jeho projekt a jeho dielo? Zníženie dvoch sadzieb DPH? Sto korún na zvýšených prídavkoch? Alebo jednorazová dávka pre deti? Veľký nápis „Sociálny štát“? Trinásty dôchodok? Čosi tu chýba – a presne to je problém Roberta Fica.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.