Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Predohra

. .časopis .história

Revolučný rok začal na námestiach. A

Revolučný rok začal na námestiach. A na tom istom mieste začína aj náš seriál, venovaný blížiacemu sa dvadsiatemu výročiu Nežnej revolúcie.


Rok 1989 sa väčšine ľudí spája najmä s demonštráciou 17. novembra, ktorá odštartovala zmenu režimu. Tieto udalosti však mali svoju predohru. Komunistická strana na konci osemdesiatych rokov už nedokázala skrývať agóniu. Ľudia to cítili a čoraz viac z nich nachádzalo odvahu vyjadriť svoj nesúhlas verejne. Začalo sa to hneď na začiatku roka.

.palachov týždeň
V januári na výročie smrti Jána Palacha sa nezávislé iniciatívy Charta 77, České deti, Mierový klub Johna Lennona, Nezávislé mierové združenie a Spoločnosť priateľov USA rozhodli zorganizovať na pražskom Václavskom námestí pietnu spomienku. Informácia o akcii sa rôznymi kanálmi šírila rýchlo, komunistická polícia sa preto rozhodla nič neponechať na náhodu. Policajti a príslušníci ľudových milícií začali už v noci na 15. januára uzatvárať prístupové ulice na Václavské námestie. Podľa spravodajkyne francúzskeho denníka Le Figaro Arielle Thedrelovej Praha v ten deň pripomínala obliehané mesto. K manifestácii nakoniec došlo, polícia ju však rozohnala. Ale ľudia sa už nenechali tak jednoducho zastrašiť a protesty pokračovali každý deň až do 21. januára. Do dejín vošli pod názvom Palachov týždeň.
K najbrutálnejšiemu zásahu polície a milicionárov proti zhromaždeniu približne piatich tisícok ľudí prišlo 19. januára. Miroslav Jirec z Karlových Varov o tom vtedy v samizdatových Lidových novinách vydal toto svedectvo: „Na Mestskom oddelení VB na Školskej ulici v Prahe 1 som videl štyridsaťtri zadržaných, ktorých dlhé hodiny ponižovali a bili. Niektorí z nich museli od šiestej večer do pol štvrtej ráno druhého dňa stáť čelom k múru. Jeden zo zadržaných sa domáhal prepustenia, tvrdil, že v jeho prípade ide o omyl a na Václavskom námestí býva. Policajti ho odviedli na prvé poschodie, odkiaľ potom bolo počuť krik. Späť sa vrátil s odtrhnutým rukávom, pľul krv, hystericky sa smial a chvíľami plakal. Keďže nevládal stáť, policajti ho pripútali k okennej mreži.“
Celkovo počas Palachovho týždňa zadržali 516 osôb a 79 obvinili z trestného činu výtržníctva. Václava Havla, Janu Petrovú z Nezávislého mierového združenia a Otu Veverku z Mierového klubu Johna Lennona zobrali do väzby. Generálna prokuratúra následne rozhodla, že prečinu proti verejnému poriadku sa nedopúšťajú len tí, ktorí demonštrujú, ale aj tí občania, ktorí sa protestom pasívne prizerajú, hoci vedia, že ide o nepovolené akcie.


.do Všetat
Na sobotu 21. januára zvolali nezávislé iniciatívy národnú púť k hrobu Jana Palacha vo Všetatech. Verejná bezpečnosť si na ten deň vytýčila jasný s cieľ – na cintorín nesmie doraziť nikto. Všetkých, ktorí v ten deň do Palachovho rodného mestečka prišli, okamžite zadržali, odviezli do priestorov miestneho JRD a brutálne vypočúvali. Do Všetat sa vybral aj vtedy dvadsaťšesťročný Luděk Marks z Prahy. Jeho príbeh neskôr vyšiel v Lidových novinách. Na príjazdovej ceste ho zastavila a legitimovala polícia. Vzápätí po tom ho príslušník v civile udrel päsťou do brucha a do tváre. Keď spadol na zem, jeho kolega ho tĺkol obuškom po chrbte. To však nebolo všetko. O krátky čas ho prokuratúra obvinila z útoku na verejného činiteľa.
Jediný, komu sa v ten deň podarilo preniknúť na cintorín, bol neskorší poslanec Federálneho zhromaždenia Stanislav Devátý. Dorazil k plotu a smerom k Palachovmu hrobu hodil tŕňovú korunu. Vzápätí dorazila polícia a Devátého zadržala. Neskôr ho obvinili z prečinu proti verejnému poriadku.
Jiří Doležal v knihe Rok na náměstích píše, že udalosti v januári 1989 nemožno jednoznačne interpretovať ako víťazstvo režimu. Vedenie štátu a strany svoju bitku vyhralo: bezpečnostné sily demonštrácie potlačili, aby sa nerozrástli do širších rozmerov, komunistická moc zaistila a odsúdila stovky osôb, ale súbežne s tým zdvihla hlavu niekoľkotisícová skupina nesúhlasiacich umelcov, robotníkov a intelektuálov, združených v nezávislých iniciatívach. 

.máj
Problémom bolo, že sa tieto veľmi rozdielne skupiny často nedokázali zhodnúť ani na taktike, ani na spôsoboch, akými dosiahnuť väčší vplyv na spoločnosť. Týkalo sa to práve verejných vystúpení – napríklad osláv 1. mája.
„Až na České deti a Klub Johna Lennona prevládol v nezávislých iniciatívach zdržanlivý prístup,“ píše Doležal. „Nešlo ani tak o obavy z policajných represií, ako skôr o nechuť mať čokoľvek spoločné so sviatkom, ktorý totalitná moc skompromitovala a odňala mu jeho pôvodné poslanie a zmysel.“ Počas pražských osláv prvého mája tak protestovala v sprievode len asi stovka ľudí s vlastnými transparentmi s nápismi ako „Slobodu politickým väzňom.“
Ľuďom sa „nevhodné“ transparenty podarilo často rozvinúť len na pár sekúnd. Dvaja z nich svoj zážitok neskôr opísali pre Lidové noviny: „Asi o pol desiatej nás prepadla skupinka civilných občanov, ktorí nám transparent vytrhli. Niekoľko mladých ľudí z Klubu právnej podpory sa nás zastalo. Všetkých, ktorí proti prepadnutiu hlasno protestovali, neznámi muži odvliekli z Václavského námestia a odovzdali do rúk Verejnej bezpečnosti.“  Na polícii demonštrantom urobili osobnú prehliadku a spísali protokol: V čase medzi výsluchmi, ktoré prebehli bez poučenia, museli stáť v rozostupoch čelom k stene.

.august a október
K zaznamenania hodným udalostiam patrí napríklad aj stretnutie občanov na Bradle pri príležitosti 70. výročia smrti M. R. Štefánika. (O tejto akcii budeme písať v jednom z ďalších pokračovaní seriálu.) Štátna moc sa však viac bála blížiaceho sa výročia okupácie.
V Bratislave 14. augusta napríklad počas príprav na demonštrácie zadržali opozičných aktivistov Miroslava Kusého a Jána Čarnogurského aj za výzvy občanom, aby sa zúčastnili na zhromaždeniach.
V Prahe k podobnej situácii nedošlo, azda aj preto, že nezávislé iniciatívy akciu veľmi nepropagovali. Napriek tomu sa popoludní 21. augusta na Václaváku zišli tri až štyri tisícky ľudí, ktoré spievali hymnu a skandovali mená opozičných lídrov. Manifestácia mala pokojný charakter. Bezpečnosť zlikvidovala transparent s nápisom „prichádzame s kvetmi, nie s tankami“, zabavovala filmy z fotoaparátov a priebeh demonštrácie nahrávala. Zákroky proti manifestáciám vo viacerých mestách neboli také drastické ako v januári.
Podobne dopadla aj demonštrácia pri príležitosti výročia vzniku republiky 28. októbra. Odhadovaná účasť síce bola až dvadsaťtisíc ľudí, ale vláda, rovnako ako opozícia, sa zhodovali v tom, že napríklad oproti demonštráciám v Nemeckej demokratickej republike, ktorej režim sa začal rozpadať skôr, to bolo málo.
Jan Ruml vtedy napísal: „Rekonštrukcia národného sebavedomia a národnej hrdosti o opätovný návrat pojmov, ako republika, vlasť a národ, bude zrejme o to zložitejšia, že im nevyhnutne musí predchádzať rekonštrukcia individuálneho sebavedomia a hrdosti.“ Bolo prekvapivé, že nakoniec to netrvalo ani mesiac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite