Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ticho, ktoré prehovorilo

. .časopis .týždeň doma

Vaše dieťa sa vráti domov s

Vaše dieťa sa vráti domov s tým, že videlo Pannu Máriu. Neviete si s tým rady vy ani ono. Zvesť sa rýchlo šíri. Prichádzajú tisíce pútnikov, stovky ľudí hlásia zázraky. Dieťa, ktorému ukradli detstvo, dospeje, vydá sa a má deti. Odsťahuje sa do sveta. Zjavenia sa skončili. Ostáva ticho, ktoré prehovorilo.


.príbeh z Litmanovej pozná celé Slovensko. Konzervatívci, liberáli, dokonca aj socialisti, ako by povedal Vladimír Palko. Poznajú ho všetci, pretože je fenomenálny. Či už veríme, že možno komunikovať s Pannou Máriou, alebo neveríme. Ako si ukážeme, pre silu príbehu samotného je to nepodstatné.

.ivetka, hora a film
Jan Kraus si druhý januárový piatok pozval do talkshow Uvolněte se prosím v Českej televízii troch hostí. Prvým bol herec, treťou chovateľka slimákov. Najmä pri nej moderátor osvedčil svoj zmysel pre sarkazmus. Jeho deficit však pocítil pri druhom hosťovi, ktorým bola vizionárka z Litmanovej Iveta Hudáková. Vtedy Kraus nezvyčajne pokorne počúval. Obrátenie cynika? Kdeže, to iba „bezbožné Česko“ zasiahla vlna záujmu o „spirituálne Slovensko“, pretože film Víta Poláčka Ivetka a hora získal na festivale v Jihlave najvýznamnejšie ocenenie Český dokument roka 2008. Z Ivetky sa stala, takpovediac, mediálna celebrita a filmoví kritici píšu nadšené recenzie. Na internetovej stránke ivetka.net je rozpísaný bohatý program turné toho filmu po českých kinách. Inak, na jar príde aj na Slovensko. Niektoré projekcie sú spojené s besedou s autormi a hlavnou protagonistkou.
Je to uveriteľný príbeh dievčaťa, dnes dospelej vydatej ženy, ktorá so šokujúcou úprimnosťou priznáva, že nebola a zrejme ani nebude nijaká svätica (čím nie je explicitne povedané, že je hriešnica). Naopak, zmietalo ňou rebelanstvo voči pokryteckej morálke okolia, vzdor voči autoritám. Vlastnosti o to cennejšie, že vyrastala v prekrásnej, no zapadnutej dedinke kdesi pri poľskej hranici. Dedinke, ktorú plasticky ukázal aj dokumentárny film Jara Vojteka Vtedy na východe. Oddávna tu žili zbožní ľudia, no „kto nepašoval špiritus z Poľska, bol trochu menejcenný“. Zem bola ťažká a jalová, motykami ju obrábali. Chlapi vždy v septembri hodili krošnu na chrbát a poďho do sveta, hrnce opravovať. Silnou tradíciou je tu vysťahovalectvo za prácou do Ameriky, kde skončil niekto z každej rodiny. Tam „ v nevijorku, kde sa musíš ponížiť pred tými čiernymi“. Tam „na štyridsiatej druhej, kde je toten mrakodrap“.

.nemohli byť deťmi
Piateho augusta 1990 išla 12-ročná Ivetka so svojou o rok staršou kamarátkou Katkou Češelkovou a jej mladším bratom Miťom do lesa. Ivetkini rodičia mali asi štyri kilometre za dedinou, na hore Zvir, lesný zrub zvaný majdan. Okolo šiestej sa deti začali chystať domov, keď sa vtom ozvali z lesa zvláštne zvuky. Zavreli sa a čakali. Tajomné zvuky sa zosilňovali. Napätie, aké ešte nezažili, sa stupňovalo asi trištvrte hodiny. Deti sa báli, že niekto vtrhne dnu. Spomenuli si na hodiny náboženstva a Ivetku napadla vrúcna modlitba: Mária, matka naša, skry nás pod svoj plášť. Ako ju začali opakovať, buchot ustupoval, až nastalo úplné ticho.

Cez okienko videli, že sa rozsvietilo slnko. Jeden lúč sa však nepohyboval. Ivetka uvidela krásnu pani, ktorá vyzerala ako Panna Mária. Prešla a sadla si do izbičky oproti nim na drevenú lavičku. Nič nevravela. Po chvíli sa Katka Ivetky opýtala, či niekoho vidí. Prisvedčila. Vzájomne si opísali, kde tá krásna pani stojí a čo má oblečené. Zistili, že vidia to isté a nemôže to teda byť iba predstava. Miťo nič nevidel. Krásna pani sa dievčatám predstavila ako Nepoškrvnená čistota. Vzbudzovala v nich túžbu byť lepšími.
Ivetkina mama v Poláčkovom filme opisuje svoje prvé pocity, keď jej dcéra oznámila, že zhliadla Pannu Máriu: „Buď ticho, vravela som jej. Takú ti dám po gambe, až sa na toho stroma prilepí. Bars ťažký začiatok to bol. Za to, že ja byla kresťanka, ale povrchná. Nechcela veriti, že videla Pannu Mariu. Chodila som všade za Ivetkou a Kaťou, pre mňa to bol bars veľký boj. Kto má deti, nech si predstaví, ako príde domu, že videlo Pannu Mariu.“
Pre všetkých – aj pre cirkev, ktorá skúma pravosť zjavení dodnes – nastala delikátna situácia. Ivetka si hneď na začiatku uvedomila, že dospelí naokolo sú proti tomu, a tak sa pri druhej modlitbe rozhodla, že ak Panna Mária nepríde, na všetko zabudnú a budú žiť ako predtým. Dokonca si to želala. Ona však prišla. Panna Mária sa dievčatám začala zjavovať často, od februára 1991 potom pravidelne, vždy prvú nedeľu po prvom piatku v mesiaci. Odvtedy ju videli obidve, no počula iba Ivetka. Katka sa ocitla vo vedľajšej pozícii, čo, pochopiteľne, ťažko znášala ona aj jej rodina. Pre zlé skúsenosti s médiami odmietla účinkovať vo filme. Obidve dievčatá sa pritom svorne ponosujú, že nemali čas ani možnosť byť deťmi. Ustavične za nimi niekto chodil a niečo od nich vyžadoval.
Pútnici prichádzali zďaleka, aby sa pomodlili, poprosili Matičku o uzdravenie, ale aj aby všetečne okomentovali, ako vizionárky vyzerajú, ako vystupujú a ako sa obliekajú. „Mala som potom čudné stavy úzkosti, strácala som sa v tom. Mala som pocit, že meter predo mnou kráča vizionárka a ďaleko za ňou niekto, kto sa v tom stratil,“ vyznáva sa vo filme Ivetka a dodáva, prečo sa asi potom po piatich rokoch zjavenia skončili: „Mala som pocit, že Ona prestala hovoriť, aby ľudia začali počúvať. To ticho, ktoré prehovorilo, bolo nevyhnutné.“

.sen prázdnoty
Okolo tohto príbehu je veľa tajomstiev, no jedno z nich sa vymyká. Panna Mária hovorila prostredníctvom dievčat v puberte sofistikovaným obrazným jazykom učených teológov. O cirkvi, ktorá sa musí očistiť. O tom, že by sme mali ostať deťmi, slobodní pre Boha. V posolstvách sa opakuje najmä motív lásky matky k svojim deťom. Dňa 7. augusta 1994 vraví: „Milujem vás. Chcem, aby ste boli šťastní. Ale tento svet vás nikdy neurobí šťastnými.“ A 11. novembra 1990 tak trochu apokalypticky upozorňuje, že materializmus je chorobou našej doby: „Nemôžem sa pozerať na hriechy Slovenska. Moje deti majú príliš veľa všetkého, a preto si nectia môjho Syna ani mňa. Môj Syn zošle na Slovensko pohromu. Ale ak sa ľudia obrátia a začnú sa vrúcne modliť, pohroma sa oddiali.“ Panna Mária si raz všimla aj geopolitické súvislosti doby. Dňa 24. februára 1992 prišla k dievčatám jedinýkrát celá v čiernom: „V Perzskom zálive, kde je vojna, idú takmer všetky duše do zatratenia a ja počujem ich strašné výkriky bolesti.“ Vzápätí však na upokojenie dodala: „Niektorí ľudia si Pána Boha predstavujú ako sudcu, ale to tak nie je, pretože On je dobrý a milosrdný Otec neba aj zeme.“
V máji 1994 hovorila Panna Mária o tom, že tento svet je chorý, naplnený hnusom a nečistotou. Pri poslednom zjavení v auguste 1995, keď sa hora plná pútnikov v zármutku nad ukončením stretnutí rozplakala, Panna Mária okrem iného povedala: „Takto som to chcela. Aby vás to prebudilo zo sna prázdnoty. Aby ste pochopili, že potrebujete obrátenie. Pre túto dobu potrebujete obrátenie. Prosím, prosím!“ Ponechajme na úsudok láskavého čitateľa, či sa Slovensko za tých bezmála štrnásť rokov prebudilo zo sna prázdnoty.

.neskúmať, ale veriť
Skeptik by teraz mohol vzniesť pochybovačné otázky, kto a prečo dievčatá usmerňoval. Farár? Formulovali si tie posolstvá ony samy? Skeptik sa však ničoho nedopátra. Toto nie je Mestečko Twin Peaks. Veľa o tom vie novinár, bývalý disident a člen legendárnej tzv. Bratislavskej päťky Anton Selecký, ktorý sa Litmanovej venuje intenzívne od začiatku zjavení. Nielen v časopise M ROSA, ktorý vydáva, aj v knihách dokumentuje prípady údajných zázračných uzdravení a obrátení, ktoré mu poslali čitatelia. Sú ich desiatky, možno stovky. Pijani, zlodeji, dokonca vrahovia našli cestu k Bohu a zmiereniu so svetom. Vo väznici, často v spoločenstve u vzácneho farára Maroša Kuffu v Žakovciach, často aj na hore Zvir. Učiteľka z Bardejova dokonca píše, že zázračná litmanovská voda mala účinky aj na agresívneho žiaka, s ktorým si nikto nevedel rady. „Už po prvom deci bolo badať zlepšenie, žiak sa upokojoval,“ píše učiteľka s tým, že pri opakovanom psychologickom vyšetrení žiaka znel verdikt takto: bez známok porúch správania a agresivity.
Iste, na tvári skeptika by tieto veci mohli vylúdiť jemný úškrn. Ale títo ľudia veria, že ich uzdravili modlitby. Či je faktom Panna Mária, to, žiaľ, nevieme. Tie modlitby však nepochybne faktom sú, mnohé uzdravenia a obrátenia zrejme tiež. Je preto jedno, či dievčatá videli a počuli prelud, alebo Matku Božiu. A nijaké psychiatrické vyšetrenie vizionárok to nepreukáže. Pretože ak by aj u nich diagnostifikovali schizofréniu, neznamenalo by to, že by nemohli vidieť Pannu Máriu. Prešovský kňaz a pedagóg Štefan Paločko, ktorý pôsobí na čele Komisie pre Litmanovú, hovorí, že skúmajú morálne a zdravotné kvality vizionárok, ako aj to, či zjavenie a obsah posolstiev je v súlade s náukou, ktorú odovzdal Kristus. „Nie je v kompetencii komisie posúdiť, či ide o pravé zjavenie. Komisia môže iba dôjsť k stanovisku, že sa tam nedeje nič, čo by bolo v rozpore s katolíckou vierou a ten záver môže ďalej postúpiť na posúdenie do Ríma. Ani prípadné kladné posúdenie Rímom sa však nemôže interpretovať v tom zmysle, že ide s neomylnou istotou o pravé zjavenie,“ dodáva Paločko.
Psychiater Jozef Hašto sa Litmanovou nezaoberal, no vo všeobecnosti hovorí, že pri určitých meditatívnych imaginatívnych postupoch, ktoré poznáme z psychoterapie, sa aj u zdravých ľudí dajú navodiť hypnoidné stavy, keď veľmi silno vizualizujú isté deje a zážitky. „Nedávno som mal pacienta, ktorý zažil pri terapii silné zážitkové stretnutie s Pannou Máriou. Vedel odlíšiť, že to bolo v rámci imaginácie. Malo to však pre neho hodnotu stretnutia so skutočnou osobou, a tým aj upokojujúci a ozdravný účinok. Lebo Mária je symbolom pozitívnej ženskosti, materskosti. Ľudia majú často zložité vzťahy so svojimi matkami a práve blízkosť symbolu Panny Márie ich môže hlboko upokojiť,“ vraví Hašto a dodáva: „Veriaci majú asi tendenciu si myslieť, že môžu vidieť Pannu Máriu. Budú preto skúmať, či to bolo pravé zjavenie, alebo imaginácia, halucinácia či klamstvo. Mňa ako psychiatra však až tak „nevzrušuje“ otázka, či to bola pravá Panna Mária. Pre mňa je jasné, že nebola. Dôležité pre mňa je, že ona vošla do zážitkového sveta vizionárok, na ktoré to malo nejaký vplyv. A predpokladám, že priaznivý.“

.ostala som normálna
Vo filme Ivetka šokujúco otvorene hovorí, že po skončení zjavení mala averziu voči Bohu, ktorý „ju nechal v štychu“. Očakávala sa od nej istá životná dráha. Vstúpila do rehole, no nesedelo jej to. „Ocitla som sa beznádejne zaseknutá v nejakom spoločenstve,“ hovorí s tým, že po deviatich rokoch hľadala únik. Uvedomovala si, že do Litmanovej sa vrátiť nemôže, ľudia by to brali ako zlyhanie. Namala kam ísť. Chcela tajne ujsť do Ameriky, kde pritom nikoho nepoznala. Zdeptaná sa tajne vrátila domov, kde plakala pri majdane na Zvire. V noci sa potom s liekmi v ruke pokúsila o skoncovanie so životom. Zachránila ju mama, ktorá intuitívne vtrhla do kúpeľne.
Po odchode z rehole si prostredníctvom inzerátu našla prácu opatrovateľky v Rakúsku a Nemecku. Neskôr sa vydala a s manželom dnes žijú v Anglicku. Vyzerá šťastná. V závere filmu povie so smiechom: „Ľudia sa ma často pýtajú, ako viem, že to všetko bolo pravdivé. Najväčším dôkazom je asi to, že som ešte stále normálna.“
Normálna veselá „baba“, ktorá je hrdá na to, že si zarobila na pekné auto. Mala pompéznu svadbu a redaktorke Života sa pochválila snubným prsteňom z bieleho zlata s briliantom a šatami, ktoré šili v Paríži. Prvý raz si nechala narásť aj dlhé nechty. Má rada pekné veci, napríkla čižmy z dobrej kože, pretože „nevie nosiť sexitopánočky, v ktorých vyzerá ako bocian v kapuste“. Možno sa teraz pýtate, či to takto chcela Panna Mária, keď upozorňovala na materializmus ako chorobu našej doby.
Nad týmto všetkým uvažujem, keď s kamarátom Janom Dubníčkom, učiteľom, ktorý sa do Litmanovej prisťahoval pred osemnástimi rokmi, ideme 6. januára, teda na Nový rok podľa východného obradu k potoku pod Zvirom, kde sa odohrá tradičný rituál svätenia vody zvaný Jordán. „Tu naľavo je komerčná dolina,“ ukáže Jano smerom k doline plnej lyžiarskych vlekov, áut a bufetov a pokračuje: „A tu napravo je svätá dolina, ako ja hovorím.“ V tej druhej doline vládne pokoj. A ticho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite