Zdá sa, že v prebiehajúcej finančnej kríze ľudia ešte stále celkom nestratili ani peniaze, ani nádej. Neprestávajú sa totiž pýtať, kam investovať to, čo im zostalo. A neprestávajú počúvať odpovede s nádejou, že narazili na to pravé riešenie.
Dobre, kto má, nech investuje. Ale skúsme sa na to pozrieť trochu inak. Práve teraz je čas investovať tam, kde sme si to doteraz najväčšmi odopierali. Do seba. Možno by sme mali konečne poslúchnuť rady ako vystrihnuté zo ženských časopisov: rozmaznávajte sa, doprajte si, nedávajte inam to, čo môžete dať sebe.
Prečo? Nie je teraz skôr čas na šetrenie? Nedostal sa finančný svet do problémov aj preto, lebo mnohí ľudia si odvykli sporiť, dopriali si až nadmieru a začali žiť na úver? Lenže tu nie je reč o úvere, ale o investovaní toho, čo človek má a čoho hodnotu potrebuje zachovať – prípadne zvýšiť. A tak, ako je finančná kríza príležitosťou pre šikovných, ktorí nakupujú podhodnotené komodity a čakajú, kedy ich cena stúpne, môže byť príležitosťou pre všetkých, ktorí chcú zvýšiť svoju cenu – a nielen na pracovnom trhu.
.nezamestnaní a spokojní
Mám známeho, tridsiatnika, ktorý dal v Bratislave výpoveď z dobre plateného miesta hi-tech špecialistu, predal byt a odsťahoval sa do Spojených štátov za svojou priateľkou. Bude si tam hľadať džob a zariaďovať si život prakticky odznova. Jeho priateľka bude robiť v podstate to isté. Donedávna totiž pracovala vo veľkej banke, ktorú v rámci krízy odkúpila iná – ale nie so zamestnancami. Tí dostali výpovede – a rýchle výpovede, žiadne príjemné milé dohody s dlhodobým zabezpečením. Pýtala som sa svojho známeho, čo budú teraz v Amerike robiť, a ešte som sa obávala, aby som tou otázkou nerozjatrila nejaké jeho existenčné obavy. Odpovedal s úsmevom: „No čo, najskôr budeme trochu cestovať po Amerike, poobzeráme sa. Mám úspory, priateľka tiež. Potrebujeme si oddýchnuť. Potom sa uvidí.“
Najskôr som mala pocit, že je to čudácky prejav nezodpovednosti a laxného postoja k plánovaniu budúcnosti. Až po chvíli mi došlo, že čudná som skôr ja. Nie tí dvaja šikovní, vzdelaní a doteraz pracovne úspešní ľudia, ktorí si po dlhom čase konečne doprajú čas pre seba, čas na oddych a oslobodenie od každodennej driny. To, čo spravia, bude možno momentálne ich najmúdrejšou investíciou. Vypadnú z rutiny, otvoria oči aj pre iné podnety, než aké v rýchlosti pracovného kolotoča vnímali dosiaľ. Dosť by ma prekvapilo, keby sa z tej, tak trochu vynútenej dovolenky nevrátili s novými nápadmi a nezaťažení krízovou depkou. S takým postojom sa im budú džoby hľadať omnoho ľahšie. Investujú do seba a pravdepodobne sa im to vráti. Tratiť určite nebudú.
.komodita, ktorej sa nezbavíte
Niečo podobné by sa zišlo viacerým z nás. Investovať do seba. Napokon, „ja“ je tá jediná komodita, ktorá nám zostane na krku za každých okolností. A momentálne je to aj komodita, ktorá nám môže priniesť najvyšší úžitok. Preto by sme mali investovať do svojej telesnej i duševnej kondície. Do svojej schopnosti vyrovnávať sa so zmenami. Do svojej psychickej odolnosti. Do svojej tvorivosti. Do svojich nezvyčajných a potenciálne výnosných či zábavných nápadov. A potom ešte do vzťahov s druhými ľuďmi. Do priateľských „sietí“, ktoré sú v čase krízy neraz sieťami záchrannými. Lebo, kto má dobrých priateľov, má poruke veľa: zdroj informácií, občas aj hotovosti, prameň nových príležitostí (koľkí z vás si našli dobré pracovné miesto, lebo sa o ňom dozvedeli od známeho?) a v neposlednom rade pokojný prístav, kde si bez ohľadu na krízu nabijú nervové baterky.
.pomalosť môže byť efektívna
Iste, dalo by sa namietať, kto má na to všetko čas. Kto má už dnes čas na priateľov a na nejaké to dopĺňanie vzdelania či rozvíjanie tvorivosti? Kto má čas chodiť na dovolenky? Veď je kríza, prepánajána, treba makať, zarábať, kým je to možné, treba si robiť zásoby, lebo horšie časy sú už tu!
Lenže práve teraz je dôležité nerobiť priveľa, ale radšej efektívne. V čase prosperity sa neefektívnosť môže tolerovať a besné pracovné tempo sa môže vydávať za symbol úspechu. V kríze prinášajú neefektívne rozhodnutia na trhu zlé následky a besná rýchlosť rozhodovania nutne plodí neefektívnosť. Keď ekonomika spomaľuje, jedinec by nemal zdvojnásobiť pracovné tempo, ale radšej zvážiť každý svoj krok. A trochu sa aj obzerať. Lebo v čase krízy je nielen najviac depresií, ale aj nových príležitostí. Občas prichádzajú tak trochu nútene – ako keď niekto dostane výpoveď z pobočky veľkej americkej banky. Ale to neznamená, že nestojí za to využiť ich.
Dobre, kto má, nech investuje. Ale skúsme sa na to pozrieť trochu inak. Práve teraz je čas investovať tam, kde sme si to doteraz najväčšmi odopierali. Do seba. Možno by sme mali konečne poslúchnuť rady ako vystrihnuté zo ženských časopisov: rozmaznávajte sa, doprajte si, nedávajte inam to, čo môžete dať sebe.
Prečo? Nie je teraz skôr čas na šetrenie? Nedostal sa finančný svet do problémov aj preto, lebo mnohí ľudia si odvykli sporiť, dopriali si až nadmieru a začali žiť na úver? Lenže tu nie je reč o úvere, ale o investovaní toho, čo človek má a čoho hodnotu potrebuje zachovať – prípadne zvýšiť. A tak, ako je finančná kríza príležitosťou pre šikovných, ktorí nakupujú podhodnotené komodity a čakajú, kedy ich cena stúpne, môže byť príležitosťou pre všetkých, ktorí chcú zvýšiť svoju cenu – a nielen na pracovnom trhu.
.nezamestnaní a spokojní
Mám známeho, tridsiatnika, ktorý dal v Bratislave výpoveď z dobre plateného miesta hi-tech špecialistu, predal byt a odsťahoval sa do Spojených štátov za svojou priateľkou. Bude si tam hľadať džob a zariaďovať si život prakticky odznova. Jeho priateľka bude robiť v podstate to isté. Donedávna totiž pracovala vo veľkej banke, ktorú v rámci krízy odkúpila iná – ale nie so zamestnancami. Tí dostali výpovede – a rýchle výpovede, žiadne príjemné milé dohody s dlhodobým zabezpečením. Pýtala som sa svojho známeho, čo budú teraz v Amerike robiť, a ešte som sa obávala, aby som tou otázkou nerozjatrila nejaké jeho existenčné obavy. Odpovedal s úsmevom: „No čo, najskôr budeme trochu cestovať po Amerike, poobzeráme sa. Mám úspory, priateľka tiež. Potrebujeme si oddýchnuť. Potom sa uvidí.“
Najskôr som mala pocit, že je to čudácky prejav nezodpovednosti a laxného postoja k plánovaniu budúcnosti. Až po chvíli mi došlo, že čudná som skôr ja. Nie tí dvaja šikovní, vzdelaní a doteraz pracovne úspešní ľudia, ktorí si po dlhom čase konečne doprajú čas pre seba, čas na oddych a oslobodenie od každodennej driny. To, čo spravia, bude možno momentálne ich najmúdrejšou investíciou. Vypadnú z rutiny, otvoria oči aj pre iné podnety, než aké v rýchlosti pracovného kolotoča vnímali dosiaľ. Dosť by ma prekvapilo, keby sa z tej, tak trochu vynútenej dovolenky nevrátili s novými nápadmi a nezaťažení krízovou depkou. S takým postojom sa im budú džoby hľadať omnoho ľahšie. Investujú do seba a pravdepodobne sa im to vráti. Tratiť určite nebudú.
.komodita, ktorej sa nezbavíte
Niečo podobné by sa zišlo viacerým z nás. Investovať do seba. Napokon, „ja“ je tá jediná komodita, ktorá nám zostane na krku za každých okolností. A momentálne je to aj komodita, ktorá nám môže priniesť najvyšší úžitok. Preto by sme mali investovať do svojej telesnej i duševnej kondície. Do svojej schopnosti vyrovnávať sa so zmenami. Do svojej psychickej odolnosti. Do svojej tvorivosti. Do svojich nezvyčajných a potenciálne výnosných či zábavných nápadov. A potom ešte do vzťahov s druhými ľuďmi. Do priateľských „sietí“, ktoré sú v čase krízy neraz sieťami záchrannými. Lebo, kto má dobrých priateľov, má poruke veľa: zdroj informácií, občas aj hotovosti, prameň nových príležitostí (koľkí z vás si našli dobré pracovné miesto, lebo sa o ňom dozvedeli od známeho?) a v neposlednom rade pokojný prístav, kde si bez ohľadu na krízu nabijú nervové baterky.
.pomalosť môže byť efektívna
Iste, dalo by sa namietať, kto má na to všetko čas. Kto má už dnes čas na priateľov a na nejaké to dopĺňanie vzdelania či rozvíjanie tvorivosti? Kto má čas chodiť na dovolenky? Veď je kríza, prepánajána, treba makať, zarábať, kým je to možné, treba si robiť zásoby, lebo horšie časy sú už tu!
Lenže práve teraz je dôležité nerobiť priveľa, ale radšej efektívne. V čase prosperity sa neefektívnosť môže tolerovať a besné pracovné tempo sa môže vydávať za symbol úspechu. V kríze prinášajú neefektívne rozhodnutia na trhu zlé následky a besná rýchlosť rozhodovania nutne plodí neefektívnosť. Keď ekonomika spomaľuje, jedinec by nemal zdvojnásobiť pracovné tempo, ale radšej zvážiť každý svoj krok. A trochu sa aj obzerať. Lebo v čase krízy je nielen najviac depresií, ale aj nových príležitostí. Občas prichádzajú tak trochu nútene – ako keď niekto dostane výpoveď z pobočky veľkej americkej banky. Ale to neznamená, že nestojí za to využiť ich.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.