Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Plynový šach

.peter Schutz . .časopis .komentáre

Po siedmich tučných rokoch udrela na Slovensko najťažšia hodinka. Aj keby dohoda o dodávkach plynu cez Česko (plynovod Jamal), o ktorej rokoval Fico v piatok v Prahe, od pondelka fungovala, desaťdňový výpadok a režim v „regulačnom stupni 8“ robí z ekonomiky, ktorá vraj denne prišla o 100 miliónov eur, popredného kandidáta recesie.

Po siedmich tučných rokoch udrela na Slovensko najťažšia hodinka. Aj keby dohoda o dodávkach plynu cez Česko (plynovod Jamal), o ktorej rokoval Fico v piatok v Prahe, od pondelka fungovala, desaťdňový výpadok a režim v „regulačnom stupni 8“ robí z ekonomiky, ktorá vraj denne prišla o 100 miliónov eur, popredného kandidáta recesie.

Alternatíva, že sa spriechodní „klasická“ ukrajinská cesta, mala závisieť od výsledku ďalšieho z plynových summitov, ktorý zvolal Putin na sobotu súbežne s dvojstrannou schôdzkou s Tymošenkovou. Tieto aktivity „pána plynov“, ako aj závery zo stretnutia s Merkelovou sa však nedajú vytrhnúť zo šokujúceho kontextu – Gazprom si totiž na priebeh plynovej vojny s veľkým predstihom najal dve americké PR agentúry. Inými slovami, celá ruská taktika je v skutočnosti divadlo pre svetové médiá, a celá stratégia (nie jediná) je znemožnenie Ukrajiny ako tranzitéra. Napriek ultimátu EÚ, že ak sa do pondelka Moskva a Kyjev nedohodnú, „v oboch prípadoch prehodnotia vzťahy“, sa už  šíri prognóza, že do konca tejto zimy neprejde cez Ukrajinu už ani kvapka plynu.

Po dohode s RWE Transgas (a ešte s Francúzskom a Nemeckom, ktoré musia „obetovať“ časť vlastných dodávok) by to Slovensko nemuselo až tak zaujímať, avšak práve to je hrubý omyl. Česká cesta je núdzové provizórium, ktoré môže trvať len obmedzený čas. Ukrajina, dôležitá krajina medzi Ruskom a Slovenskom, však zostane i naďalej. A čo je kľúčové – nielen ako trasa pre plyn, ale ako štát, ktorého budúcnosť je po januári 2009 v podobnej neistote ako energetická bezpečnosť Slovenska.
Skutočnosť, že dve krajiny s najviac proruskou orientáciou z „východného krídla“ EÚ zasiahol plynový úder najhoršie, nie je až taká náhoda. Medzi panslovanskou emóciou či iracionálnou dôverou v Rusko a neschopnosťou diverzifikovať zdroje totiž existuje priama súvislosť. Cesta Roberta Fica a Sergeja Staniševa do Moskvy za Putinom bola len etudou z „píár“ scenárov Kremľa. To, že slovenský premiér vykonal návštevu, je v poriadku, keďže jeho povinnosťou je skúsiť aj nemožné, aby plyn tiekol. V poriadku však nie je, že šíri rétoriku o ukrajinskom „pôvode“ plynovej krízy, čím radostne podporuje ruskú stratégiu. Niežeby to v zrkadle bývalých postojov predsedu vlády prekvapilo, avšak optikou dlhodobého záujmu Slovenska je to strašný faul. Ak totiž plynová vojna pomôže Ukrajine k zrúteniu a Putin dosiahne, čo chce (teda plný návrat Kyjeva do jeho sféry vplyvu), potom budeme mať znovu za suseda nevypočítateľné a agresívne impérium!
Debata o zlyhaní ukrajinských politikov, a trebárs aj o ich majetkových podieloch v obrovskom biznise s tranzitom, je plne legitímna. Avšak plyn nie je to jediné, o čo Slovensku v tejto hre ide. A ani Európskej únii, ktorej sa Putin ešte i vo vlastnej kríze (päť devalvácií rubľa za týždeň), doslova smeje do tváre. Keby Rus nebol „majstrom v bufetovom prístupe k zmluvám“ (Bartuška, český splnomocnenec pre energetiku), plyn cez Ukrajinu by už týždeň išiel. Lenže nešiel.
Prečo asi? Kto tu o tom vôbec uvažuje?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite