Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kto je na vine?

. .časopis .téma

Slovensko už dva týždne počíta dni, dokedy ešte krajine vydržia dodávky plynu. Premiér Robert Fico musel prosiť v Kyjeve a Moskve na smrť rozhádaných politikov, aby sa aspoň trochu umúdrili a pustili nám kvapku plynu na prežitie. Kto nesie zodpovednosť za to, že sme sa ocitli v takejto ponižujúcej situácii?

Slovensko už dva týždne počíta dni, dokedy ešte krajine vydržia dodávky plynu. Premiér Robert Fico musel prosiť v Kyjeve a Moskve na smrť rozhádaných politikov, aby sa aspoň trochu umúdrili a pustili nám kvapku plynu na prežitie. Kto nesie zodpovednosť za to, že sme sa ocitli v takejto ponižujúcej situácii?


O potrebe diverzifikácie zdrojov a dopravných trás plynu sa u nás hovorí už takmer dve desaťročia. Za ten čas sa však nič nestalo, a tak dnes  naplno cítime dôsledky 100-percentnej závislosti od ruského plynu z plynovodu Bratstvo. V dnešnej plynovej kríze sme hneď po Bulharsku druhým najpostihnutejším štátom EÚ. Iste, do roku 1998, keď vládli na Slovensku najmä Mečiarove garnitúry, ktoré si v Európe rozumeli postupom času iba s Kremľom, sa nedalo očakávať, že v tejto veci nastane pokrok. Odvtedy však prešlo 10 rokov, pričom Dzurindove vlády aj Ficov kabinet do sektora energetiky výrazne zasahovali. Za Dzurindu sa liberalizovalo, deregulovali sa ceny  a prebehla privatizácia, kým súčasná Ficova vláda berie útokom každý návrh na zvýšenie cien zo strany Slovenského plynárenského priemyslu (SPP). A diverzifikácia? Tá bola takzvanou prioritou. No výlučne na papieri. Pozrime si najskôr programové vyhlásenia jednotlivých vlád. Prvá Dzurindova vláda v roku 1998 hrdo deklarovala: „Dobudujeme diverzifikáciu plynovodného prepojenia so susednými krajinami, a tým vytvoríme možnosť dodávok zemného plynu od viacerých dodávateľov.“ Múdra a zodpovedná reč. V programovom vyhlásení vlády z roku 2002, inak tej najreformenejšej v novodobých dejinách Slovenska, už o diverzifikácii nebola ani zmienka. Ani o dajakom plyne. Ficova vláda v rovnakom dokumente z roku 2006 opäť nadviazala na rok 1998: „Vláda SR podporí možnosti diverzifikácie zdrojov a dopravných ciest pre ropu a zemný plyn a bude vytvárať podmienky na vybudovanie spojovacích vedení so sústavami okolitých štátov“. Opäť múdra a zodpovedná reč – hoci v oboch prípadoch vágna a k ničomu nezaväzujúca. Ale v poriadku, programové vyhlásenia bývajú z princípu všeobecné. Čo sa teda píše v obsiahlych Stratégiách energetickej bezpečnosti, ktoré predkladali jednotlivé ministerstvá hospodárstva?

.naši stratégovia...
Z obdobia prvej Dzurindovej vlády je tu 35-stranový dokument z roku 2000. V rámci neho však tvorcovia stratégie nevenovali diverzifikácii ani riadok, riešilo sa najmä, ako rozvíjať uskladňovacie kapacity. Už lepšie vyznieva dokument z roku 2006, teda z konca Dzurindovej éry. Potreba diverzifikácie sa tu však opäť iba deklaruje, nenavrhujú sa nijaké konkrétne opatrenia, ktoré by Slovensko malo podniknúť. V dokumente sa len uvádza, že sú pre nás perspektívne dva projekty: plynovod Nabucco, ktorý sa realizuje v spolupráci Rakúska, Maďarska, Rumunska, Bulharska a Turecka a spoločné plynárensko-logistické centrum Baumgarten v Rakúsku.

„Áno, predtým išlo o všeobecné tézy, minister hospodárstva dal však hneď po nástupe do funkcie vypracovať novú stratégiu, ktorá je podrobne prepracovaná. Pracovala na tom stovka odborníkov,“ háji súčasného ministra Jahnátka jeho hovorca Branislav Zvara. Jahnátkova stratégia z minulého roka skutočne dokumenty Dzurindových vlád predstihuje – najmä rozsahom strán. 150-stranový materiál ide do podrobností a uvádza mnohé alternatívy, ktorými by Slovensko mohlo znížiť jednostrannú závislosť pri preprave plynu na svoje územie. Ficova vláda sa týmto dokumentom tiež jasne prihlásila k nevyhnutnosti diverzifikácie, je tu aj varovanie, že v roku 2007 Irán zastavil napriek platným kontraktom dodávky plynu do Turecka. Za perspektívne projekty označili autori plynovod Nabucco a terminál Adria, odkiaľ by sa mal prepravovať skvapalnený plyn. To je všetko pekné, čo by však Slovensko malo pre naplnenie svojich priorít urobiť? Materiál ponúka skúpy recept: „Slovenská republika nemá možnosť akýmkoľvek spôsobom zasahovať do jednotlivých potrebných procesov, či ovplyvňovať rozhodnutia spoločností.“ Doterajšia papierová stratégia slovenských vlád znela teda nasledovne: Áno, chceme plyn diverzifikovať, je to energetická priorita. Pýtate sa, ako a kedy diverzifikovať? Veríme, že do roku 2030 v okolitých krajinách niečo vymyslia...

.mali nás za bláznov
„Keď som mal debaty s politikmi a odborníkmi, vždy sa hľadali dôvody, prečo sa to nedá  uskutočniť. Ale načo mali potom všetky tie stratégie, keď aj tak tomu nikto neveril? Boli to pre nich len zdrapy papiera?“ pýta sa s neskrývaným rozhorčením Karol Hirman, bývalý reportér Trendu. Hirman je jeden z mála ľudí na Slovensku, ktorý už od 90. rokov písal a hovoril o naliehavej potrebe diverzifikácie. Vraj keď v roku 1999 zorganizoval s Alexandrom Dulebom konferenciu o možnostiach dovozu plynu z Kaspického mora, neprišiel nijaký politik ani zástupca SPP. „Mali nás za bláznov,“ krúti hlavou Hirman a vysvetľuje: „Samozrejme, je to zložité, ale aj príklad Česka ukazuje, že sa diverzifikovať dá aj v strednej Európe. Samozrejme, diverzifikácia je aj finančne náročná, ale každá bezpečnostná poistka je predsa náročná. A investície do diverzifikácií sú jednoducho niečo ako poistka, ktorej náklady musíme znášať – ak chceme, aby boli dodávky bezpečné a stabilné. Musia ich znášať aj odberatelia, zákazníci. Tu sa však v posledných rokoch debatovalo iba o cenách plynu.“
Podľa Hirmana nesú za dnešnú situáciu zodpovednosť všetky slovenské vlády od roku 1993. „Aby som bol ešte konkrétnejší: zodpovednosť padá na všetkých ministrov hospodárstva a manažmenty SPP. Dokedy chceme hrať túto rizikovú hru? K zastaveniu dodávok totiž neprišlo prvý raz, prvý raz sa to stalo len v takomto rozsahu.“ Hirman pritom zdôrazňuje, že jeho volanie po diverzifikácii nie je výrazom akéhosi protiruského postoja.
„Mne by prekážalo, aj keby sme boli jednostranne závislí od Nemecka či od kohokoľvek iného. Nie tak primárne z politických, ako technických príčin. Veď nie tak dávno boli v Zakarpatsku zosuvy pôdy a poškodilo to aj potrubia. Stalo sa to v lete, keď nebol odber, niekoľkodňový výpadok si preto nikto zvlášť nevšimol. Jednoducho, prírodné katastrofy, teroristické útoky či technologické havárie, ktoré môžu nadlho jednu trasu odstaviť, sú hrozby, na ktoré musíme byť pripravení. Nebrať to vážne je hazard s krajinou.“

.iné priority...
Zlyhali teda ministri hospodárstva, pod ktorých problém diverzifikácie zdrojov plynu a jeho dopravných trás kompetenčne spadá? Bývalí ministri takto jednoznačne pomenovanú zodpovednosť odmietajú. Zhodne tvrdia, že túto tému neignorovali, len v tom čase mali vlády, v ktorých sedeli, úplne iné problémy a priority. Ľudovít Černák, ktorý bol ministrom hospodárstva v Mečiarovej vláde v roku 1993 a potom aj rok v prvej vláde Mikuláša Dzurindu, vysvetľuje: „Diverzifikáciou zásobovania plynom a ropou sme sa zaoberali. Existovalo niekoľko alternatív. Česi budovali spojenie s Ingolstadtom, uvažovali sme, že časť by mohla reverzne ísť aj k nám. Rozmýšľali sme aj nad vybudovaním prípojky z východného Slovenska na plynovod Jamal, ktorý vedie cez Poľsko, čím by sa minimalizovalo ukrajinské riziko. Len viete, vtedy sme obracali každú korunu dvakrát. Mali sme iné priority vo verejných výdavkoch ako infraštruktúru, diaľnice, zdravotníctvo. No a s Ruskom ako dodávateľom boli dobré skúsenosti.“ Neskorší minister z druhej Dzurindovej vlády Róbert Nemcsics dokonca tvrdí, že hoci z dnešného pohľadu vyzerá podcenenie diverzifikácie ako vážny problém, pred piatimi rokmi by sa vraj na ministra, ktorý by v tejto veci tlačil na pílu, pozerali ostatní politici čudne. „Povedali by mu, nech neblázni, pretože je tu množstvo investične dôležitejších vecí. To, že to teraz vyzerá ako chyba, je čisto dnešná optika. Situáciu, že plyn klesne na nulu, neriešili ani plynári, jednoducho s ňou historicky nebol nikto konfrontovaný.“
Obaja exministri sa zhodujú, že závislosti od ruského plynu sa nám nikdy nepodarí úplne zbaviť, diverzifikácia tranzitu je však potrebná. A obaja súhlasia, že predchádzajúce vlády v tejto oblasti zaspali. Černák aj Nemcsics sa na ministerskej stoličke ohriali iba krátko – jeden riadil ministerstvo pred privatizáciou SPP, druhý po nej, a obaja sa zhodujú aj v tom, že privatizvať tento podnik sa dalo za výhodnejších podmienok. V zmluvách mala byť vraj zakotvená
povinnosť nových vlastníkov hľadať možnosti diverzifikácie, respektíve riešenie technických problémov pri distribúcii plynu zo zásobníkov. „Tu sa podľa mňa stala zásadná chyba. Pri privatizácií sa mal takýto záujem štátu dostať do transakčných dokumentov, mala to byť jedna z podmienok,“ tvrdí Černák. Bývalý podpredseda vlády a minister finacií Ivan Mikloš, ktorý pri privatizácii SPP zohral kľúčovú úlohu, s touto kritikou nesúhlasí: „Neviem, čo to s tým má spoločné. Česká republika sprivatizovala Transgaz stopercentne a urobila privatizáciu bez súvislosti s diverzifikáciou. Nevidím tam  súvislosť. Keby museli niečo také urobiť, je samozrejmé, že by to premietli do ceny.“ 

.jamal nevyšiel
Ľubomír Harach, dosiaľ najdlhšie pôsobiaci minister hospodárstva, ktorý riadil rezort v rokoch 1999 až 2002, naopak tvrdí, že diverzifikácia bola jednou z jeho hlavných priorít. Podrobne opisuje rokovania, ktoré mal s Gazpromom a Poľskom o prepojení plynovodu Jamal s Veľkými Kapušanmi. Na tento projekt už boli vypracované cenové a teritoriálne analýzy. K šťastnému koncu to však nedospelo, pretože Putin sa v tom čase dohodol s nemeckým kancelárom Schröderom na budovaní plynovodu Nordstream cez Baltické more. Gazprom preto slovenský projekt už viac nepovažoval za prioritu. Ako minister mal podľa vlastných slov vážne rokovania aj s kaukazskými krajinami, predstaviteľmi egyptských energetických ministerstiev o dodávkach energetických nosičov zo severnej Afriky, či o výstavbe terminálu na skvapalnený plyn v Chorvátsku. V prípade všetkých týchto projektoch však zostalo iba pri úvahách. „Z dnešného pohľadu si myslím, že v prípade pripojenia k Jamalu sme mali vynaložiť oveľa väčšie úsilie,“ pripúšťa nedostatky exminister Harach. Chybu pri privatizácii SPP, ktorá prebehla počas jeho funkčného obdobia, však nepripúšťa. „Z pohľadu dlhodobej stratégie to bol dobrý krok, dnes by sme to už vzhľadom na klesajúcu spotrebu plynu za takú cenu nepredali. Je tiež dobré, že spolumajitelia sú rozhodujúcimi hráčmi na európskom plynárenskom trhu. Zmluvami sa nedá pokryť všetko a je v rukách akejkoľvek vlády, aby legislatívne zabezpečila nové investície do diverzifikácie. Zo strany investorov som nenarazil na nezáujem riešiť problémy tohto typu.“

.budíček
V diverzifikácii zdrojov či dopravných trás nič rukolapné neurobila ani vláda Roberta Fica, ktorá je pri moci už viac ako polovicu funkčného obdobia. Robert Fico a jeho ľudia naopak viac ako dva roky šírili ilúziu, že najdôležitejším faktorom pri zásobovaní plynom je cena pre ľudí. Z dnešného pohľadu to teda vyzerá tak, že v otázke diverzifikácie všetky doterajšie slovenské vlády zlyhali. Ale buďme ako novinári úprimní: ide o pohľad generála po bitke. Novinári dnes  nemajú veľké právo demonštrovať svoju prevahu nad politikmi, keďže až na jednu-dve výnimky túto tému do verejnej diskusie celé roky nikto nevnášal. Pánom Putinovi a Juščenkovi môžeme byť vlastne za túto plynovú vojnu aj trochu vďační.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite