Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Oheň a ľad

. .časopis .týždeň v ekonomike

Dejiny finančníctva sú do istej miery históriou zápasu za stabilný, bezpečný spôsob určovania hodnoty. A toto úsilie, ako každá iná túžba po istote v našom nepredvídateľnom svete, bolo odsúdené na neúspech.

Dejiny finančníctva sú do istej miery históriou zápasu za stabilný, bezpečný spôsob určovania hodnoty. A toto úsilie, ako každá iná túžba po istote v našom nepredvídateľnom svete, bolo odsúdené na neúspech.


Aktuálna finančná kríza túto zraniteľnosť len zdôrazňuje, pretože úplne ničí dojem, že aktívam dokážeme priradiť presné ceny. Väčšina ľudí je dnes presvedčená, že tento nedostatok je neodmysliteľnou črtou finančnej sústavy. Ibaže neistota, týkajúca sa hodnoty, odhaľuje aj vážne problémy v politickom usporiadaní.

.od striebra k Volckerovi
V minulosti zaisťovali nepraktické a neuspokojivé riešenie hodnotovej otázky kovové peniaze. Nevýhodné boli preto, že zlato bolo ťažko použiteľné na každodenné transakcie a striebro zase malo príliš nízku hodnotu na väčšie prevody.
Kovové peniaze boli navyše náchylné na nepredvídateľné zmeny hodnoty, len čo sa objavili nové zásoby. Dovoz striebra z Nového sveta v 16. storočí vyvolal dlhodobú infláciu (keď si za rovnaké množstvo bolo možné kúpiť čoraz menej). Objav zlata v Kalifornii v polovici 19. storočia a o 50 rokov neskôr na Aljaške, v Južnej Afrike a v Austrálii takisto spôsobil miernu infláciu, zatiaľ čo absencia takýchto nových objavov v 70. a 80. rokoch 19. storočia viedla k miernej deflácii (keď malo rovnaké množstvo čoraz vyššiu kúpnu silu).
Mnoho ekonómov a politikov preto usúdilo, že by mohlo byť ľahšie kontrolovať papierové peniaze a že tie by mohli byť stabilnejšie. Táto inovácia, ktorú umožnili dostatočne kvalitné metódy zaistenia bezpečnosti výroby papiera a tlače, premenila 20. storočie. Spočiatku však prinášala oveľa menej stability – a to pre silné pokušenie politicky ju zneužívať. Namiesto umiernenej inflácie bola väčšina 20. storočia divoko inflačná, pretože vlády tlačili peniaze v prehnanom množstve.
V priebehu posledných dvoch dekád 20. storočia však prišlo k myšlienkovej revolúcii. Presun menovej politiky na nezávislú centrálnu banku bol prísľubom dokonalej protiváhy k politickému tlaku tlačiť peniaze. Paul Volcker vo Federálnom rezervnom systéme USA sformoval trvalý a úspešný model dezinflácie, fungujúci od roku 1979.
Európa si vzala k srdcu to isté ponaučenie, keď pristúpila k menovej únii a kvôli novej spoločnej mene vytvorila Európsku centrálnu banku.
Ľudia v dôsledku toho usúdili, že problém menovej stability bol vyriešený a že môžu hromadiť aktíva, a potom ich dávať do zálohy a požičiavať si čoraz väčšie sumy. Touto domnienkou však otriasla rozsiahla skaza finančných aktív pre totálnu neistotu nad rozsahom strát zapríčinených krízou podradných hypoték, a ďalej predovšetkým po krachu Lehman Brothers.

.zhubná deflácia
Deflácia znamená znižovanie cenovej hladiny. Deflácia, ktorá má príčinu vo finančnom sektore, je zhubná. Poradiť si s ňou je ťažšie než s infláciou, a to aj z technického dôvodu – že úrokové sadzby sa dajú znížiť len na nulu. Čím viac sa približujú k nule, tým problematickejšia je menová politika. Politické inštrumenty prestávajú zaberať. Bilancie centrálnych bánk expandujú, ale ceny naďalej klesajú a neistoty pribúda.
Existuje ešte ďalší dôvod, prečo deflácia predstavuje takú hrozbu a prečo tvorcovia politík majú v zápase s ňou oveľa ťažšiu úlohu než tí, ktorí bojujú proti inflácii: neklesajú všetky ceny; najmä dlhy sa neprispôsobujú, pretože sú fixované v nominálnych hodnotách.
Inflácia a deflácia prinášajú úplne odlišné výsledky. Inflácia znižuje hodnotu dlhu (jeho nominálna hodnota je rovnaká, reálna však klesá), čo v mnohých ľuďoch a firmách vyvoláva pocit pomalého pitia šampanského, ktorý vedie k príjemnému uspokojeniu a malátnemu vzrušeniu nad ubúdajúcim bremenom zadlženia.
Deflácia, naopak, dlh zvyšuje a vyvoláva pocit, ako by na nás doliehala olovená prikrývka. Počas medzivojnovej Veľkej hospodárskej krízy ekonóm Irving Fisher výstižne opísal proces dlhovej deflácie, pri ktorom veritelia, zdesení z rozkladu kvality svojich aktív, požadovali splatenie dlhov, čím prinútili dlžníkov likvidovať aktíva. To však iba ďalej znižovalo ceny a viedlo k ďalšiemu obmedzovaniu úverov, k bankrotom a krachom bánk.

.deflácia a nenávisť
Politickou reakciou na defláciu je požadavka silnejšieho štátu. S defláciou si v rámci bežných trhových operácií nemožno poradiť. Jedine štát je natoľko spoľahlivý, že môže prevziať všetky dlhy, ktorých sa súkromné inštitúcie pre ich averziu voči riziku neujmú. Ibaže abstraktný opis výslednej štátnej intervencie, ktorý ekonómovia podávajú ako expanziu „agregátneho dopytu“, zakrýva skutočnosť, že vláda tým len prostredníctvom verejných výdavkov robí politické rozhodnutia, ktoré zachraňujú konkrétne podniky a jedincov.
Špecifickosť operácií finančnej záchrany v atmosfére krízy či núdze, ktorou sa dlhové deflácie vyznačujú, nevyhnutne vyvoláva intenzívnu politickú debatu. Sledujeme to napríklad aj pri aktuálnej debate o účinkoch zachraňovania automobilového priemyslu či pri znepokojení z toho, že by prístup k núdzovým úverovým limitom Fedu mali mať hedžové fondy, ktorým sa všeobecne kladú za vinu dnešné finančné problémy.
Často sa poukazuje na paralely s japonskou skúsenosťou z 90. rokov minulého storočia – z ekonomického pohľadu „stratenou dekádou“, ktorá podkopala aj legitimitu vládnucej Liberálnodemokratickej strany. Veľká hospodárska kríza viedla ešte k desivejším dôsledkom, pretože politická odozva na defláciu naprieč Európou a Latinskou Amerikou zrúcala prevládajúce politické usporiadanie vrátane niekoľkých demokracií.
Typickou reakciou 20. storočia na novú neistotu bol etatizmus. Jeho nedostatočnosť môže viesť k príklonu k oveľa staršej odpovedi: k odporu voči trhovej ekonomike, sprevádzanému paušálnym odsudzovaním dlhov a dlhových inštrumentov. Takže kým vlády skáču sem a tam, aby odpovedali na súčasnú krízu, nemali by sme zabúdať, že deflácia má sklon vyvolávať nielen radikálny antikapitalizmus, ale aj hlbokú nenávisť k ekonomickej či politickej organizácii všetkého druhu.

Autor vyučuje dejiny a medzinárodné záležitosti na Fakulte Woodrowa Wilsona Princetonskej univerzity. Copyright: Project Syndicate, 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite