To mesto sa volá podľa soli. Ešte pred sto rokmi malo aj úplne český názov Solnohrad. Soľ ťažili v soľných baniach v blízkych Alpách už Kelti – pri rieke Salzach na brehu, ktorý chránili vysoké skaly. Prvé mesto tu vybudovali Rimania a na základy ich domov sa narazí pri stavbe takmer každého nového objektu v historickej časti mesta.
Soľné bane sú však už dnes iba turistickou atrakciou – napokon, predovšetkým turistickou atrakciou sa stal aj sám stopäťdesiattisícový Salzburg. Mesto je neoficiálnou turistickou metropolou Rakúska: ročne sem zavíta okolo sedem miliónov turistov a turistický priemysel tu živí desiatky tisícok ľudí. Pritom je to turistika najmä tej najvyššej triedy a cenovej kategórie, počínajúc kongresovou a festivalovou. Zodpovedajú tomu ceny hotelov, jedálne lístky v dobrých reštauráciách aj ceny vstupeniek na kultúrne akcie. „Všetci tu žijú z turistov, bez nich by sme sa neudržali,“ hovorí sprievodkyňa z miestnej turistickej centrály, ktorá mesto propaguje po celom svete. „Vlastne až vďaka turizmu sa naše mesto začalo spamätávať, keď po napoleonských vojnách prestalo byť metropolou samostatného salzburského štátu a stalo sa súčasťou Rakúska,“ dodáva s nádychom patriotizmu.
.gýč, ale aj kvalita
Hlavným predajným artiklom mesta sa stalo meno Wolfgang Amadeus Mozart. Samozrejme, každé mesto niečo má. Praha má Franza Kafku a literárneho Josefa Švejka, Varšava Fryderyka Chopina, Weimar Johanna Wolfganga Goetheho, Dublin Jamesa Joycea, Bonn Ludwiga van Beethovena. Ale žiadne iné miesto na svete, ktoré poznám, nepredáva svoju svetoznámu celebritu tak usilovne a vynaliezavo ako Salzburg.
Rodný dom Wolfganga Amadea Mozarta je, samozrejme, najnavštevovanejšou atrakciou mesta, rovnako ako niekoľko ďalších domov, v ktorých Mozart alebo jeho rodina v Salzburgu v priebehu rokov žili. Po Mozartovi nesie meno aj tunajšie letisko. Prečo? Lebo. A čie iné meno by asi tak malo niesť?
Salzburský hudobný festival, kde sa každoročne medzi júlom a augustom uvádza kompletné Mozartovo operné dielo a veľká časť jeho skladieb v podaní tých najlepších svetových orchestrov a sólistov, je európskou udalosťou. Nielen hudobnou, ale aj spoločenskou. Rakúski prezidenti a kancelári sa tu schádzajú so svojimi partnermi z okolitých krajín, randezvous si tu dáva aj európska šľachta a najbohatší biznismeni.
Mozart tu nemá jeden veľký pomník, ale hneď niekoľko. Niekedy je to až protivné a predajcovia lístkov oblečení do dobových pestrofarebných šiat a s bielymi parochňami pôsobia často gýčovito. Navyše ceny za koncerty vyzerajú značne predražene. Lenže zdanie klame. Nemusíte hneď prísť na hlavný letný festival: Mozart sa hrá v Salzburgu prakticky kedykoľvek a kdekoľvek.
Na salzburskej mozartovskej hudobnej produkcii je však čosi výnimočné: na mizerné výkony a podpriemerných hudobníkov tu nenarazíte. „Veľmi starostlivo si to strážime,“ vraví zamestnankyňa salzburskej turistiky. Ale aj tak jej človek veľmi neverí a na koncert Mozartových diel na Salzburský hrad či skôr pevnosť, sa vypraví so zmiešanými pocitmi. Nepresvedčí ho ani skutočne romantické prostredie sál, ktoré si pamätajú 11. storočie. A keď v programe nájde asi najznámejšiu Mozartovu skladbu, Malú nočnú hudbu, jeho očakávania klesnú na minimum. Lenže...
Lenže než na tú malú nočnú dôjde, hudobníci zahrajú niekoľko menej známych skladieb Wolfganga Amadea Mozarta, ba aj skladbu jeho otca, ktorý bol zrejme tiež nápaditým hudobníkom. Je to totiž skladba napísaná pre fujaru a zručný muzikant s ohromným nástrojom uvádza do varu ešte aj časť publika v dôchodkovom veku. A tú Malú nočnú hudbu, ktorú každý poslucháč už počul veľakrát a radšej si nepredstavujme, koľkokrát ju hrali tí hudobníci, hrajú napriek tomu s nadšením. Až im človek uverí, že Mozart nie je len ich obživou, ale aj hudobnou láskou.
.pravé gule len zo Salzburgu
Predsa je však čosi „od Mozarta“, čo pozná ešte viac ľudí ako jeho Malú nočnú hudbu. Salzburské Mozartove gule – Mozartkugeln. Lenže musíte prísť až do tohto mesta, aby ste sa dozvedeli, že s Mozartom majú spoločné iba meno – a že po celom svete sa jedia len ukradnuté a sprznené kópie originálneho dezertu. Tie pravé totiž nie sú zlaté a nemajú farebný portrét Mozarta na obale, ale sú strieborné a Mozart je na nich v modrom.
Tie „pravé salzburské Mozartove gule“ sa totiž nevyrábajú v továrni, ale v cukrárskej dielne rodiny Fürstovcov – ručne a stále podľa receptúry z roku 1890. Tej receptúry, vďaka ktorej táto najznámejšia rakúska cukrovinka dostala na svetovej výstave v Paríži v roku 1905 zlatú medailu.
Lenže Fürstovci si svoj výrobok zabudli patentovať, a tak sa po druhej svetovej vojne objavili nielen v Rakúsku, ale aj v Nemecku a inde napodobeniny. Súdy, ako to už v takých prípadoch býva, sa vliekli desaťročia, ale v roku 1995 sa pre Fürstovcov skončili úspechom. Sú tak znovu jediní, ktorí môžu nazývať výrobok svojej rodinnej dielne slovom „pravý“. A inde ako u nich v cukrárni a v niekoľkých predajniach v meste tie bonbóny, ktoré chutia skutočne inak než ich továrenská verzia, ani nekúpite. Nie je to lacná pochúťka, jeden kúsok stojí euro, ale, ako vraví predavačka vo Fürstovej cukrárni, aj tak sa dobre predávajú.
.arcibiskupova milenka
Salzburgu sa niekedy vraví aj Alpský Rím – vďaka množstvu Talianskom inšpirovaných chrámov, ale aj preto, že celé Salzbursko bolo až do začiatku 19. storočia cirkevným štátom, nie pápežským, lež arcibiskupským. Salzburský barokový dóm, rezidencia, ako aj zámok Mirabell sú dielom zrejme najvýznamnejšieho vladára cirkevného kniežatstva, arcibiskupa Wolfa Dietricha von Reitenau.
Arcibiskup, ktorý na konci svojej vlády na počiatku 17. storočia viedol dlhú a neúspešnú vojnu s Bavorskom o kontrolu soľných baní, nežil práve zbožným životom katolíckeho kňaza. So svojou milenkou Salome Altovou mal pätnásť detí a práve pre ňu vystaval zámok Mirabell, pri ktorom je dnes navyše najkrajšia záhrada v Salzburgu. Cez letné víkendy sa tu konajú medzi fontánami a ružovými záhonmi hojne navštevované koncerty. Samozrejme, Mozartových skladieb. Ako inak?
Autor je redaktor Lidových novín
Soľné bane sú však už dnes iba turistickou atrakciou – napokon, predovšetkým turistickou atrakciou sa stal aj sám stopäťdesiattisícový Salzburg. Mesto je neoficiálnou turistickou metropolou Rakúska: ročne sem zavíta okolo sedem miliónov turistov a turistický priemysel tu živí desiatky tisícok ľudí. Pritom je to turistika najmä tej najvyššej triedy a cenovej kategórie, počínajúc kongresovou a festivalovou. Zodpovedajú tomu ceny hotelov, jedálne lístky v dobrých reštauráciách aj ceny vstupeniek na kultúrne akcie. „Všetci tu žijú z turistov, bez nich by sme sa neudržali,“ hovorí sprievodkyňa z miestnej turistickej centrály, ktorá mesto propaguje po celom svete. „Vlastne až vďaka turizmu sa naše mesto začalo spamätávať, keď po napoleonských vojnách prestalo byť metropolou samostatného salzburského štátu a stalo sa súčasťou Rakúska,“ dodáva s nádychom patriotizmu.
.gýč, ale aj kvalita
Hlavným predajným artiklom mesta sa stalo meno Wolfgang Amadeus Mozart. Samozrejme, každé mesto niečo má. Praha má Franza Kafku a literárneho Josefa Švejka, Varšava Fryderyka Chopina, Weimar Johanna Wolfganga Goetheho, Dublin Jamesa Joycea, Bonn Ludwiga van Beethovena. Ale žiadne iné miesto na svete, ktoré poznám, nepredáva svoju svetoznámu celebritu tak usilovne a vynaliezavo ako Salzburg.
Rodný dom Wolfganga Amadea Mozarta je, samozrejme, najnavštevovanejšou atrakciou mesta, rovnako ako niekoľko ďalších domov, v ktorých Mozart alebo jeho rodina v Salzburgu v priebehu rokov žili. Po Mozartovi nesie meno aj tunajšie letisko. Prečo? Lebo. A čie iné meno by asi tak malo niesť?
Salzburský hudobný festival, kde sa každoročne medzi júlom a augustom uvádza kompletné Mozartovo operné dielo a veľká časť jeho skladieb v podaní tých najlepších svetových orchestrov a sólistov, je európskou udalosťou. Nielen hudobnou, ale aj spoločenskou. Rakúski prezidenti a kancelári sa tu schádzajú so svojimi partnermi z okolitých krajín, randezvous si tu dáva aj európska šľachta a najbohatší biznismeni.
Mozart tu nemá jeden veľký pomník, ale hneď niekoľko. Niekedy je to až protivné a predajcovia lístkov oblečení do dobových pestrofarebných šiat a s bielymi parochňami pôsobia často gýčovito. Navyše ceny za koncerty vyzerajú značne predražene. Lenže zdanie klame. Nemusíte hneď prísť na hlavný letný festival: Mozart sa hrá v Salzburgu prakticky kedykoľvek a kdekoľvek.
Na salzburskej mozartovskej hudobnej produkcii je však čosi výnimočné: na mizerné výkony a podpriemerných hudobníkov tu nenarazíte. „Veľmi starostlivo si to strážime,“ vraví zamestnankyňa salzburskej turistiky. Ale aj tak jej človek veľmi neverí a na koncert Mozartových diel na Salzburský hrad či skôr pevnosť, sa vypraví so zmiešanými pocitmi. Nepresvedčí ho ani skutočne romantické prostredie sál, ktoré si pamätajú 11. storočie. A keď v programe nájde asi najznámejšiu Mozartovu skladbu, Malú nočnú hudbu, jeho očakávania klesnú na minimum. Lenže...
Lenže než na tú malú nočnú dôjde, hudobníci zahrajú niekoľko menej známych skladieb Wolfganga Amadea Mozarta, ba aj skladbu jeho otca, ktorý bol zrejme tiež nápaditým hudobníkom. Je to totiž skladba napísaná pre fujaru a zručný muzikant s ohromným nástrojom uvádza do varu ešte aj časť publika v dôchodkovom veku. A tú Malú nočnú hudbu, ktorú každý poslucháč už počul veľakrát a radšej si nepredstavujme, koľkokrát ju hrali tí hudobníci, hrajú napriek tomu s nadšením. Až im človek uverí, že Mozart nie je len ich obživou, ale aj hudobnou láskou.
.pravé gule len zo Salzburgu
Predsa je však čosi „od Mozarta“, čo pozná ešte viac ľudí ako jeho Malú nočnú hudbu. Salzburské Mozartove gule – Mozartkugeln. Lenže musíte prísť až do tohto mesta, aby ste sa dozvedeli, že s Mozartom majú spoločné iba meno – a že po celom svete sa jedia len ukradnuté a sprznené kópie originálneho dezertu. Tie pravé totiž nie sú zlaté a nemajú farebný portrét Mozarta na obale, ale sú strieborné a Mozart je na nich v modrom.
Tie „pravé salzburské Mozartove gule“ sa totiž nevyrábajú v továrni, ale v cukrárskej dielne rodiny Fürstovcov – ručne a stále podľa receptúry z roku 1890. Tej receptúry, vďaka ktorej táto najznámejšia rakúska cukrovinka dostala na svetovej výstave v Paríži v roku 1905 zlatú medailu.
Lenže Fürstovci si svoj výrobok zabudli patentovať, a tak sa po druhej svetovej vojne objavili nielen v Rakúsku, ale aj v Nemecku a inde napodobeniny. Súdy, ako to už v takých prípadoch býva, sa vliekli desaťročia, ale v roku 1995 sa pre Fürstovcov skončili úspechom. Sú tak znovu jediní, ktorí môžu nazývať výrobok svojej rodinnej dielne slovom „pravý“. A inde ako u nich v cukrárni a v niekoľkých predajniach v meste tie bonbóny, ktoré chutia skutočne inak než ich továrenská verzia, ani nekúpite. Nie je to lacná pochúťka, jeden kúsok stojí euro, ale, ako vraví predavačka vo Fürstovej cukrárni, aj tak sa dobre predávajú.
.arcibiskupova milenka
Salzburgu sa niekedy vraví aj Alpský Rím – vďaka množstvu Talianskom inšpirovaných chrámov, ale aj preto, že celé Salzbursko bolo až do začiatku 19. storočia cirkevným štátom, nie pápežským, lež arcibiskupským. Salzburský barokový dóm, rezidencia, ako aj zámok Mirabell sú dielom zrejme najvýznamnejšieho vladára cirkevného kniežatstva, arcibiskupa Wolfa Dietricha von Reitenau.
Arcibiskup, ktorý na konci svojej vlády na počiatku 17. storočia viedol dlhú a neúspešnú vojnu s Bavorskom o kontrolu soľných baní, nežil práve zbožným životom katolíckeho kňaza. So svojou milenkou Salome Altovou mal pätnásť detí a práve pre ňu vystaval zámok Mirabell, pri ktorom je dnes navyše najkrajšia záhrada v Salzburgu. Cez letné víkendy sa tu konajú medzi fontánami a ružovými záhonmi hojne navštevované koncerty. Samozrejme, Mozartových skladieb. Ako inak?
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.