Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Good Bye, Bush

. .časopis .téma

Byť prezidentom USA je nevďačná úloha. Ak sa svetu darí, pripisuje sa to svetu. Ak sa nedarí, na vine je Amerika. George W. Bush prišiel v januári 2001 do svojho úradu s cieľom viac sa starať o vlastnú krajinu a menej o veci, ktoré môžu riešiť iní.

Byť prezidentom USA je nevďačná úloha. Ak sa svetu darí, pripisuje sa to svetu. Ak sa nedarí, na vine je Amerika. George W. Bush prišiel v januári 2001 do svojho úradu s cieľom viac sa starať o vlastnú krajinu a menej o veci, ktoré môžu riešiť iní.
Ale potom prišiel 11. september 2001, ktorý Bush nijako nespôsobil, a všetko bolo inak. Z Busha sa zo dňa na deň stal vojnový prezident. A keď ho ešte dostihla finančná kríza, bolo rozhodnuté – aspoň základnú úctu vystriedalo len svetové opovrhnutie. Neprávom.

Keď v amerických prezidentských voľbách v roku 2004 po druhý raz zvíťazil George W. Bush, bolo to víťazstvo tesné, no v zhode s výsledkami prezidentských volieb posledných desaťročí. Od konca 60. rokov kontrolovali Biely dom omnoho viac republikáni (Nixon, Ford, Reagan, Bush st. a Bush ml.) ako demokrati (Carter, Clinton). Paralelné víťazstvo republikánov vo voľbách do oboch komôr Kongresu však malo potvrdiť trend, ktorý sa začal už v roku 1994 „republikánskou revolúciou“ Newta Gingricha, ktorý dal svojej strane sebavedomie a silný program. Predchádzajúcich 40 rokov dominovali v Kongrese demokrati, od nástupu Gingricha však boli republikáni vo väčšine.
V roku 2004 svoj náskok v oboch komorách Kongresu ešte zvýšili. Spolu s Bushovým  znovuzvolením to mnohým republikánom dalo prílišné krídla. Niektorí z nich dokonca začali hovoriť o republikánskej „trvalej väčšine“, ktorú demokrati svojimi postojmi a hodnotami, odtrhnutými od bežných Američanov, nedokážu ani v mnohých nasledujúcich rokoch prelomiť. Na konci Bushovej éry, už o pár rokov, je zrazu všetko inak. Obe komory Kongresu i Biely dom kontrolujú pohodlne demokrati. Ale nielen to: republikáni i demokrati v Kongrese spoločne hlasujú za stámiliardové výdavky, a obaja prezidenti – Bush i Obama – podpisujú či avizujú rozsiahle štátne programy. Koniec ľavice a pravice? Nie. To, že sa za štyri roky mnohé zmenilo, znamená jediné – v politike je jednoducho ťažké robiť predpovede a prognózy.
Ale aj pri spätných hodnoteniach treba byť opatrný. S odstupom dlhšieho času sa mnohé z toho, čo sa stalo, zvykne javiť inak ako z bezprostrednej blízkosti. To je kľúčové aj pri pohľade na osem zdanlivo stratených Bushových rokov.
Bushovo prezidentské obdobie bolo vmédiách, a teda aj vo vnímaní svetovej verejnosti, spájané najmä s vojnami v Iraku a Afganistane, a širšie s americkou reakciou na šialené teroristické útoky z 11. septembra 2001. Pre strednú Európu bol pritom rozhodujúci iný medzinárodnopolitický krok – rozšírenie NATO na pražskom summite v roku 2002, kde dostalo pozvánku sedem krajín vrátane balkánskych štátov, baltických republík a – Slovenska. Toto rozhodnutie Bushovej administratívy bolo prelomové najmä pre strednú Európu a Pobaltie – krajiny, dlhé desaťročia uzamknuté v ruskej sfére vplyvu, sa konečne mohli slobodne nadýchnuť. Tento Bushov krok je preto historický. George W. Bush však napriek krízovým okolnostiam nebol iba prezidentom, zameraným na zahraničie. V domácej hospodárskej politike stavil na znižovanie daní, ktoré prispelo k tomu, že Amerika zažila takmer päťročné obdobie hospodárskeho rastu a klesajúcej nezamestnanosti. Aj na toto sa uprostred krízy zabúda, a nemalo by sa. Vyčítať mu naopak možno, že sa ani nepokúsil zjednodušiť komplikovaný daňový systém, a že sa síce pokúsil, no neskôr prakticky vzdal dôchodkovú reformu. Bush konal aj v etických otázkach. Predovšetkým po druhých víťazných voľbách sa mu podarilo získať veľkú podporu evanjelikálnych kresťanov, ktorí v minulosti skorumpovanú americkú politiku často bojkotovali.
Z prezidentovej strany to bolo manželstvo z lásky, nie z rozumu, naozaj tomu veril, a prejavilo sa to vo viacerých jeho rozhodnutiach – nepovolil používanie nových ľudských embryí pre vládou financovaný bunkový výskum, obsadil viacero postov na Najvyššom súde konzervatívnejšími „pro-life“ sudcami, a otvoril dvere vládnych programov boja proti chudobe aj cirkevným združeniam. Ku koncu volebného obdobia, zočivoči nedobrovoľným štátnym finančným injekciám do ekonomiky, bola dôležitá aj jeho silná obrana filozofie kapitalizmu a voľného trhu (milé by bolo najmä porovnanie so Sarkozyho nápadmi, nehovoriac o hysterických postojoch našej vlády). V skutočnosti sa pritom George Bush mladší chystal byť prezidentom zameraným najmä na domácu agendu. Počas kampane v roku 2000, v ktorej Bush porazil Clintonovho viceprezidenta Al Gora, nehrala zahraničná politika takmer žiadnu rolu. Zmena prišla až s útokmi al-Káidy na New York a Washington v septembri 2001, trištvrte roka po Bushovom príchode do Bieleho domu. Vinou teroristických útokov sa Bush napokon nechtiac stal vojnovým prezidentom, nepopulárnym po celom svete. Útoky z 11. septembra pritom spočiatku vyvolali vo väčšine sveta solidaritu s Amerikou, škodoradostné hlasy boli počuť iba v niektorých častiach islamského sveta (okrem iných, čo mnohých prekvapujúco prekvapilo, medzi Palestínčanmi na Západnom brehu a v pásme Gaza). Štáty NATO dokonca Amerike ponúkli pomoc na základe článku 5 Washingtonskej zmluvy, podľa ktorého sa napadnutie jedného členského štátu považuje za napadnutie všetkých ostatných. Európski spojenci mali tiež plné pochopenie pre odvetnú akciu proti al-Káide v Afganistane a pre zvrhnutie tamojšieho radikálneho hnutia Taliban, ktoré v Afganistane poskytovalo Usámovi bin Ládinovi prístrešie. Bush a jeho tím však na základe útokov al-Káidy urobili oveľa zásadnejšiu zmenu v pohľade na medzinárodnú bezpečnosť, než na akú boli aj mnohí ich spojenci pripravení.

Základom tejto zmeny pohľadu na svet bolo pochopenie, že príklad devätnástich samovražedných únoscov lietadiel z 11. septembra 2001 sa môže kedykoľvek (hoci v inej podobe) pokúsiť zopakovať ktosi ďalší. Pričom úplne najväčšie riziko je, že by takýto útočník mal k dispozícii zbrane hromadného ničenia. Do amerického zorného poľa sa preto, pochopiteľne, dostali štáty, ktoré mali kontakty s teroristami a ktoré mali alebo vyvíjali chemické, biologické či jadrové zbrane.
Ďalšia zmena pohľadu na medzinárodnú bezpečnosť spočívala v sústredení sa na zdroje islamského terorizmu ako kľúčového ohrozenia západného sveta (ale potenciálne aj ďalších krajín). Najdôležitejší zdroj tohto zla videl prezident Bush v prevahe tyranských režimov a v nedostatku demokracie a slobody v arabskom a širšie v islamskom svete, ktorý tak potenciálne mohol plodiť ďalšie a ďalšie vlny útočníkov a fanatikov.
Výsledkom tejto analýzy bol Bushov plán na odstránenie režimu irackého prezidenta Saddáma Husajna, ktorý spĺňal väčšinu týchto kritérií (arabská diktatúra, kontakty na teroristov, podozrenie z vlastníctva chemických zbraní, ktoré už vminulosti použil proti Kurdom a Iráncom). Väčšina Európanov však zostala proti Bushovmu variantu preventívnej vojny skeptická. Asi aj preto, že 11. september sa neudial v Európe, ale „ďaleko“ za Atlantikom. Navyše, nedostatočné poznanie Iraku a následné nezvládnutie občianskej vojny, ktorá nasledovala po Husajnovom páde, znížilo Bushovu popularitu aj doma. Nikto nevidí rád mŕtve telá vlastných vojakov, najmä ak to trvá roky. Bushova obľúbenosť vo svete klesla postupne na mrazivé minimum. Prezident napokon opúšťa úrad ako najmenej populárna hlava štátu za posledné polstoročie. Kritika vojny v Iraku, naopak, pomohla k volebnému víťazstvu Bushovmu nasledovníkovi Barackovi Obamovi. To, že v samotnej irackej vojne medzitým došlo k výraznému zlepšeniu a že po ťažkých rokoch krviprelievania v Iraku naozaj vzniká aspoň čiastočná demokracia a istá stabilita, stále veľmi ojedinelá v arabskom svete, už Bushovi nikto nepripisuje a jeho menu to už teda nepomôže. Ostane to už len na posúdenie prezidentským historikom. Podobne ako fakt, že ďalšia arabská krajina, ktorý vyvíjala jadrové zbrane – Líbya – sa pod Bushovým tlakom svojho jadrového programu vzdala. To je veľmi významná vec (pre Európu vzhľadom na polohu Líbye zvlášť), ale ostala úplne v tieni. V očiach väčšiny svojich súčasníkov Bush tento boj o popularitu – v čomsi celkom nespravodlivo – prehral, a nepomohla ani zdanlivá samozrejmosť (hoci v skutočnosti kľúčová vec), že od septembra 2001 nedošlo v Spojených štátoch k ďalšiemu teroristickému útoku. Ak by si tento výsledok trúfol Bush vyloviť z trosiek Dvojičiek, bol by považovaný za rojka. Ten výsledok sa však naozaj dostavil – a vôbec Bushovi nepomohol. V tieni Iraku zostali aj najmenej tri ďalšie dôležité časti zahraničnej politiky Georgea Busha. Prvou je historicky najväčšia a najefektívnejšia americká pomoc Afrike v boji proti AIDS, ktorú všetci odborníci, dokonca aj ľavicoví kritici z Európy, považujú za veľký úspech. Druhou je vybudovanie veľmi dobrých vzťahov s Indiou, rozhodujúcim spojencom v Ázii, čo je vzhľadom na rozvoj komunistickej Číny veľmi dôležitá stratégia. Treťou je ako-tak konzistentná politika, zameraná na udržanie voľného obchodu a kroky proti protekcionizmu a ochranárskym opatreniam, ktoré sa stali také dôležité najmä na konci Bushovej éry, keď sa takmer všetci vracajú k starým, nefunkčným riešeniam starej európskej ľavice.

 .nešťastné roky

Útoky al-Káidy boli pre Busha definujúce. Neviedli len k odvetným vojnám, ale aj k zmenám vo vnútornej politike. Prezident urobil dôležité zmeny v štruktúre spravodajských a bezpečnostných orgánov vrátane vytvorenia ministerstva vnútornej bezpečnosti (Homeland Security). Hrozba terorizmu tiež priniesla úplne nové otázky. Majú mať zajatí, na smrť pripravení bojovníci al-Káidy rovnaké práva ako vojaci, zajatí v štandardnej vojne? Alebo – musia spravodajské agentúry čakať na povolenie súdu, ak chcú odpočúvať zahraničné telefonické hovory Američanov, ktorých podozrievajú z prípravy teroristických útokov? Kde je hranica medzi rešpektovaním súkromia a práv každého jednotlivca a ochranou spoločnosti pred masovým vraždením? George Bush a jeho Biely dom sa v niektorých odpovediach viac prikláňali k zachovaniu bezpečnosti. Prezident totiž vychádzal z toho, že ochrana životov je najdôležitejším poslaním hlavy štátu, pričom by bolo úplne nezodpovedné čakať na výsledok akademickej a politickej diskusie, zvažujúcej na lekárnických vážkach všetky za a proti. Bola to zlá voľba? Tieto otázky nie sú ani zďaleka čierno- -biele, ako to prezentovali Bushovi kritici. Jeden príklad za všetky: Barack Obama, ktorý kritizoval telekomunikačné spoločnosti, že umožnili tajným agentom odpočúvať niektoré telefonické hovory, už vzal späť pôvodné stanovisko, podľa ktorého by mohli byť tieto spoločnosti postavené pred súd. Prečo asi?
Celkovo sa dá, samozrejme, povedať, že osem Bushových rokov nebolo šťastných. Na ich začiatku sa objavil terorizmus takej škály a typu, aké dejiny nepoznali. Kto by tomu vedel čeliť lepšie? Na ich konci sa objavila finančná kríza, ako si pamätajú už len starci. Kto by ju vedel predvídať a vopred eliminovať? Voboch prípadoch mohol Bush konať prezieravejšie. V prípade Iraku stačilo viac počúvať skeptikov a menej nadšencov zmeny sveta, v prípade predchádzania krízy mohla jeho vláda viac veriť zdravému rozumu a menej analýzam ratingových agentúr. To je fakt, ktorý je neodškriepiteľný. Ale iba ťažko možno povedať, že svet za posledných osem rokov by bol oveľa lepší, nebyť Busha. To vravia rojkovia, ktorí nevidia zotrvačnosť sveta, hĺbku jeho problémov, a napokon aj obmedzenú moc najmocnejšieho politika sveta. Amerika je demokratický štát, nie diktatúra jedného muža. Bush prežil svoje obdobie bez osobného škandálu, napriek výsmechu sveta vykonával úrad dôstojne, a odchádza pokornejší. Good bye, George.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite