Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Gratulácie a vinše sú mágiou

. .časopis .rozhovor

Niet pod Tatrami väčšieho odborníka na ľudové zvyky a

Niet pod Tatrami väčšieho odborníka na ľudové zvyky a tradície. Jeho byt v časti Nového Smokovca zvanej Sibír pripomína múzeum. Celý život skúma mágiu a povery. Verí, že jeho zrak nedávno vyliečila viera v litmanovskú Pannu Máriu. Etnograf Ján Olejník.


.keď prišla do Tatier britská kráľovná, kritizovali ste dary, ktoré dostala. Prečo vám prekážali?
V televízii som videl, že princ Filip dostal gýčovitú valašku, ktorá bola po obvode opaľovaná, trochu vybíjaná a mala ostrie z mosadze. Slovom, dostal suvenír. Takú valašku by tu gazda ani bača nebral do rúk. Pretože tu sa nenosili valašky, ale „šekerky“, zvané aj čupagy.

.vyrába dnes ešte niekto čupagy?
Vo väčšine lendackých domov ich majú. Staré pôvodné valašky, málo zdobené, s nádhernou mosadznou rukoväťou. Ale nikdy ich neopaľovali ani nelakovali. Okrem toho dostal princ Filip klobúk, ktorý bol vraj kúpený tu na železničnej stanici v suveníroch. Tu sa klobúky robili ešte za Spišských Nemcov, „klobučiarov“ v Kežmarku. Ale dnes sa kupujú v Poľsku. Pravý klobúk má byť z kozľacej kože, po obvode má mať červený pásik a na ňom mušličky dovezené podomovými kupcami, väčšinou Turkami, z oblasti Indického oceánu. Na trhu v Kežmarku si ich gorali kupovali. Verili, že mušle po obvode klobúka ochránia pred nečistými silami. Princ Filip ani nevie, že dostal klobúk, ktorého sa nemusí báť...

.čo by ste kráľovnej a princovi venovali vy?
Kataster mesta Vysoké Tatry leží na nemeckých pozemkoch.  A pre Nemcov bolo typické, že v zime nosili kuľagy z hrčovitého dreva, ohnuté, a keď sa chodilo po horách na výlety, kupovali sa plechové štítky, ktoré sa pripevnili dvoma klinčekmi. A kto toho veľa pochodil po svete, mal štítky zo všetkých strán. A spišskí Nemci, aj nosiči a horskí vodcovia nosili zelené a sivé klobúky s tromi pletenými šnúrami, plesnivec na ňom musel byť a štetka z divej svine.

.vyrábajú sa dnes ešte také klobúky?
Samozrejme, vedia to urobiť klobučníci.

.ako by to však vyzeralo, keby sme na Slovensku darovali kráľovnej veci, ktoré používali Nemci?
Opakujem, Tatry ležia na nemeckom katastri. Nemôžeme darovať klobúk a valašku, keď v katastri a obvode mesta nemáme jednu mestskú časť, kde by boli gorali. Ždiar patrí do Kežmarku, nie k nám. Nemôžeme sa pýšiť kultúrou goralov, iného etnika.

.aj vo veku 87 rokov žijete sám. Ako sa vám darí?
Bol som na operácii oka. Nádej na zlepšenie bola malá, ale vynikajúco vidím, bez okuliarov. Je to zázrak. 

.mali ste pred operáciou strach?
A aký! Viem, že prostredníctvom mojej viery mi profesor Izák pomohol so zrakom. To nie je bežný typ človeka, ale vyslovený mág. Keď zobral prístroje do prstov... na to nikdy nezabudnem. Keď mi ráno sestra dala z oka dole obväz a podišiel som z oknu, mal som slzy v očiach. Oko bolo úplne čisté.

.čomu to pripisujete?
Začal som sa modlievať k Matke Božej Litmanovskej a pútnici mi odtiaľ nosia vodu. Keď nie som doma, položia ju pred dvere. Na čestnom mieste mám jednu fľaštičku a druhú na balkóne. Keď bola v Tatrách víchrica a potom išiel požiar, celý balkón som pokropil litmanovskou vodou. A požiar sa zastavil pri drevenom domčeku tu oproti. Odvtedy to robievam trikrát denne, s modlitbou. Litmanovskú vodu som si zobral aj k operácii oka. Mal som aj „ploskačku“ so slivovicou a ruženec. Bez tých dvoch vecí nejdem z domu ani na krok.

.ako dlho používate litmanovskú vodu?
Už to bude osemnásť rokov, odkedy sa začali zjavenia Panny Márie. Poznám rodinu vizionárok, aj dievčatá Ivetku a Katku, keď boli ešte malé. V Litmanovej som trávil Vianoce pred štyridsiatimi rokmi a nahrával som tam.

.aké to tam vtedy bolo?
Bola to taká.. nie zanedbaná, ale romantická, krásna drevená dedina. S ľuďmi, ktorí v strednom a vyššom veku boli ešte v kroji. U dedka a babky Šumiľazovcov na štedrovečernom stole, ktorým bola maľovaná truhlica prikrytá bielym obrusom, ležali na sebe tri chleby, biele koláče rôznej veľkosti. Vraveli mi, že je to ako svätá Trojica – Boh otec, Boh syn a Boh Duch svätý. Mali tam jalovú kyslú polievku s hubami, varené slivky zo záhrady, svoje jablká a pohárik čistej pálenky. To bolo všetko. Na Štedrý večer sa pije čistá, nesmie sa piť nič farebné. Bol to pre mňa zážitok. Na to prišli koledníci a spievali. Medzi nimi bola aj matka vizionárky Ivetky. Keď som jej po rokoch ukázal fotografiu, vravela, že sa na mňa dobre pamätá, ale netušila, že sa ešte niekedy stretneme. Keď ma potom videli na mieste zjavenia, pozvali ma na kávu, bývajú tak dole pri potoku. Litmanová na mňa zapôsobila. Aj ostatné pohraničné dediny, Jarabiná či Krempachy, majú prirodzenú krásu, ako aj ľudia. Takí charakterovo čistí.

.je tam silná tradícia vysťahovalectva, najmä do Ameriky. Čím je tá tradícia daná?
Pôda ich neuživí nadostač, v súčasných pomeroch sú ľudia náročnejší. Ani družstvá, ktoré tam boli vraj prosperujúce, ich neuživili. Takže Amerika ich vždy lákala. Pri desiatom výročí zjavení prišlo dokonca špeciálne lietadlo z New Yorku s Litmanovčanmi. A potom, niet tam domácnosti, z ktorej by ktosi neodišiel pracovať do Ameriky, Írska alebo Anglicka. Roztratení po celom svete, ale vracajú sa. Neostanú, neženia a nevydávajú sa vonku. Ak, tak si berú svojich.

.späť k očiam a k zraku. Prisudzuje im ľudová slovesnosť osobitný význam?
Pamätám sa, že ako deti v Spišských Vlachoch sme sa rozložili do kruhu a jeden z nás bol poverený pozerať sa, aké máme oči. Hra bola tak: len čierne oči do Levoči, sivé oči von z Levoči. Belavé aj iné oči vyhodil z kruhu. Iba v Batizovciach som potom na výskumoch objavil 13 ľudových piesní z celkového počtu 181, ktoré sa dotýkajú očú. A veľmi dôležitú úlohu v nich hrajú čierne oči.

.prečo čierne oči ľudí tak fascinujú?
Čierna je magická farba. Keď sa na vás pozrie človek s čiernymi očami, môže sa vám z očú stať, začne vás bolieť hlava, mušky vám budú lietať.


.veríte v mágiu?
Robil som diplomovú prácu na fakulte v Prahe na tému Pastierska mágia, čierna a biela, škodlivá a dobrá. Robil som tri typické témy: pastierska mágia, Perún v ľudovej slovesnosti a ženské démonické bytosti, bohyne, víly a rusalky, ktoré žili na brehoch riek a v tatranských jazerách. Môj školiteľ bol profesor Otakar Nahodil, ktorý sa zaoberal poverami, predstavami, kultami a mágiou ľudu pod Kaukazom. Keď som prišiel na fakultu, viedol ma k tomu, aby som prebádal aj karpatské a tatranské oblasti. To bola ťažká práca, bolo treba študovať ruskú literatúru a ja som vtedy ruštinu neovládal. Ale bolo dosť literatúry vo francúzštine, latinčine a nemčine, teda jazykoch, ktoré ovládam. Urobil som prácu o mágii, k čomu som dodal štúdiu o kulte medveďa. Medveď v gruzínskej Svanetii, to bolo božstvo. Pripravil som prácu Prežitky kultu medveďa v oblasti Vysokých Tatier, počnúc archeologickými vykopávkami. Napríklad na Oravskom zámku sme našli v jaskyni trepanovanú, teda na tyle prebitú lebku medveďa, čo bola kultová záležitosť.

.prečo ľud uctieval medveďa?
Je to jediné zviera, ktoré sa vie postaviť na zadné nohy ako človek. To dokladajú aj texty ľudových piesní rôznych národov, napríklad že medveď sa oženil so ženou. Zistil som to aj u francúzskych Baskov. Boli to legendy, ale starí ľudia verili, že bola žena, ktorá žila s medveďom, normálne porodila, čo dokladajú aj piesne o svadbe medveďa so ženou. Medveďu, daj labu/ pôjdeme na svadbu/ medvedica sa opila/ všetky mladé zahubila. Medzitým už ľud vytvoril choreograficky medvedie tance, ktoré sú stavané do kruhu tak, že si mládenci políhajú s hlavami do prostriedku, dievčatá stoja okolo, spievajú a tlieskajú do rytmu. Alebo je takzvaný medvedí krok, napodobňovanie chôdze medveďa, detská hra. S profesorom Nahodilom sme diskutovali o prijatí vedeckých právd, astronomických alebo matematických, keď ide o porovnanie s ľudovou pranostikou. Lebo, jedno je pravda ľudu a druhé vo vede. Ale veda ľudové pranostiky veľmi neuznáva, tie idú od jedného svätého k druhému. Na Tri Krále, o krok dále. Hromnice, o hodinu více. Dnes už ľudia negazdujú, nezaujíma ich to teda tak. Kedysi však bol od toho ľud závislý.

.čo robili ľudia, keď sa kedysi stretli s medveďom?
Prípad zo Svanetie hovorí, že keď išli ženy na lesné plody a stretli medvedicu, nebáli sa. Najmä ak bola žena v druhom stave. Nadvihla sukňu, ukázala medvedici svoj predok a hovorí: stará, nerob mi zle, lebo ja som taká istá ako ty. A „stará“ keď to počula, tak zabručala, padla na predné nohy, obrátila sa a pošla do kriakov. To sa stalo na Javorine niekoľkým ženám. Keď som to zapisoval, mala tá pani 85 rokov a deväť detí. Aj v Jurgove či na Osturni som doložil také prípady.

.čím si vysvetľujete, že ľud takých vzdialených pohorí, ako sú Svanetia, Tatry či Pyreneje má veľmi podobné zvyklosti?
Tej žene zišlo na um, že sú si podobné s medvedicou – ako matky. Tak prečo by si mali ubližovať? Myslím, že to je v ľuďoch, autochtónna kultúra. V etnografii však nemôžete veriť jednému zdroju, treba sa pýtať viacerých, ale v tom istom veku. Lenže v časoch, keď som začal robiť profesionálneho etnografa, to už bolo ťažké, ľudia vymierali.

.to bolo kedy?
V roku 1958. Študoval som na gymnáziu v Levoči, maturoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi v roku 1941. Potom som pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach Slovenska. Ku koncu vojny som bol na Hornej Orave, kde ma zastihlo povstanie a benderovci. Musel som stade odísť. Škoda, lebo ak bolo niekde pekne a dobre, bolo to v tých dreveniciach, pri zemiakov, švábke, kapuste a dobrých ľuďoch.

.aké predmety ste učili?
Výtvarnú a hudobnú výchovu. Pôvodne som chcel študovať dramaturgiu, rodičia ma však nepustili.

.prečo?
Tajne som poslal prihlášku na konzervatórium do Prahy. Dodnes mám na pamiatku pozvanie so študijným programom a fotografiou konzervatória. Otec mi povedal, že nechce, aby som bol komediant. Navyše bola aj hospodárska kríza a blížila sa vojna. Takže som sa stal učiteľom, školu a deti som mal veľmi rád. Chodil som do školy s husľami, deti mi spievali ako lastovičky. Klavír a rádio vtedy ešte neboli. Deti začínali za slovenského štátu ráno modlitbou, dal som tón, išli dvojhlasy a trojhlasy: národ, ktorý verí, nikdy neumiera, Hlinkova zástava, pevná naša viera.

.spomínate na to ako na dobré obdobie?
Viem, k čomu mierite. Pôsobil som v Lukačovciach, kde bolo šestnásť židovských gazdovstiev. Prijal ma riaditeľ, predseda Hlinkovej strany a Hlinkovej gardy, ktorý mal už vtedy prisvojených 110 hektárov židovských majetkov. Boli tam prázdne židovské domy. Mňa sedliaci na byt nechceli, nemal som kde bývať – a bola to pritom pomerne bohatá dedina. Prijal ma žid Rudo Schäffer, obdchodník, ktorému zlikvidovali obchod. Býval som v prednej izbe, kam sa muselo ísť cez obchod, kde behali potkany. Mal roztomilú ženu a dcérku Elenku. Raz ráno o tretej som počul plač, nárek. Oproti nám býval tiež jeden Žid, Kožuch ho prezývali. Moji domáci nastupovali na nákladné autá, do tábora v Seredi. Boli sme z toho zúfalí. Potom som sa dozvedel, že z našej dediny vyviezli všetkých. Nechcel som ostať v Lukačovciach, kvôli tomu, čo sa stalo Židom. A tí sa o mňa tak starali! Keď som ochorel, viezli ma v pľušti na vozíku ťahanom chudým koňom v novembri do nemocnice v Nitry. Z môjho rádia za skriňou chodili Židia počúvať správy z Moskvy a Londýna. Tak sme vedeli, ako sa blíži front. A keď po vojne ukázali prvé filmy z koncentrákov, tak Elenku som uvidel, ako stojí za ostnatým drôtom. Spoznal som ju, je na plagátoch z Osvienčimu. Potom som odišiel na Oravu, kde bolo trochu pokoja, kým neprišli benderovci. Po vojne som začal v roku 1957 študovať etnografiu na Karlovej univerzite v Prahe, získal som titul promovaný etnograf.

.ako ste sa dostali do Tatier?
Teraz bude výročie, čo som sem prišiel v roku 1949 ako prvý riaditeľ prvej strednej školy, tu nikto nechcel učiť. Nemal som kde bývať, a tak som dva roky býval v jedálni vily Vlasta so zimnou záhradou. Potom mi urobili drevenú stenu, aby som mal aspoň predsieň. Založil som hudobnú školu, doviezli sme krídlo. Deti boli u mňa ešte po večeroch, keď sa učili hrať na klavíri a na husliach. Ako „politicky nespoľahlivý“ a „nevyrovnaný s náboženstvom“ som však musel zo školy odísť.

.komunisti vám umožnili študovať etnografiu v Prahe?
Na to som povolenie nepotreboval. Potom, keď som už robil v TANAP-e, som išiel robiť doktorát. A na rozdiel od kolegov, ktorí mali rôzne finančné prídavky a mimoriadne voľno, som študoval za svoje, ako nestraník.

.našli ste po škole uplatnenie?
Ja som stále pracoval v TANAP-e. Robil som prácu Zmena spôsobu života v oblasti Vysokých Tatier pod vplyvom cestovného a turistického ruchu na príkladoch Ždiar, Lendak a Osturňa. Bola to prvá práca svojho druhu v Československu a keď som  prišiel na stáž do Fínska za polárny kruh, tak na univerzite v Turku mi predstavili študenta, ktorý robil tú istú tému.

.čo ste skúmali vo Fínsku?
Veľmi ma zaujímal život malých etnických skupín ako Laponcov. Skúmal som ich povery, predstavy a kulty, kým neprijali v 14. a 15. storočí kresťanstvo. Najprv katolicizmus, potom protestantizmus. Mal som šťastie, v Nordiska Museu v Štokholme bol vtedy slávnym etnografom profesor Tilhagen. Ten ma prijal, býval som u neho a študoval. Potom som bol disponovaný do Arieplogu, kde žil známy laponský etnológ Ajnar Valkvist, ktorý tam prišiel ako lekár. Štvortisícové mestečko, samí Laponci. Keď som prišiel k nemu, žasol som, čo všetko dokážu vyrobiť zo striebra. Založil dokonca strieborné múzeum na striebornom jazere. Na ostrove bola obrovská drevená katedrála. Profesor bol vášnivý maliar, po bohoslužbách  pozval ľudí k sebe na kávu a portrétoval ich. Tam som zistil, že ľudová kultúra a myslenie človeka sú všade rovnaké.

.ako to myslíte?
Ľudia sú všade prirastení k zemi, k svojej obžive a robote. Aby nejako prosperovali aj za polárnym kruhom, snažia sa aj po duchovnej stránke so zemou splynúť do tej miery, že veria v trollov, my hovoríme piadimužíkov. Veria v divé ženy, medvede. Zobral som od Axela Munteho so sebou Knihu o San Michel, že ju tam budem čítať. A keď som v hoteli večer na izbe začal čítať, prišla naraz veľká fujavica a ja čítam, ako Axel Munte prišiel do Laponska a zdalo sa mu v noci, ako ležal pod perinou, že prichádzajú trollovia. Opisoval, ako videl malých mužíčkov v červených čiapočkách, nohavičkách, kabátikoch, topánočkách. Tancujú, prichádzajú k nemu, hladkajú ho a vítajú ho. Potom prišli líšky, medvede, všetka divoká zver, aby mu dala úctu. Keď vtom mi ktosi búcha na dvere. Kto je? – pýtam sa. A neznámy hlas vraví: doktor Čekoslovakia, pivo, Plzeň. Neotvoril som, bál som sa pijanov, čo sedeli dole v krčme. Oni ma pritom chceli iba vidieť a pohostiť pivom, lebo ešte nevideli Čechoslováka. Profesor mi to potom vytkol.

.aj u Laponcov je hosť do domu posvätný?
Nielen to. U Laponcov som sa stretol s čistou vierou v Boha. Sú protestanti, ale popri tom je v nich aj to staré pohanstvo. Ešte v čase mojej návštevy sa zbavovali mŕtvych tak, že zapriahli soba, mŕtveho zakrútili do hrubej plachty, dali ho na sane, ako keby to bolo kanoe a položili k nemu potraviny. Soba nadrogovali a pustili ho hustým porastom. Mŕtvolu počas cesty úplne rozsekalo a divá zver ju zožrala. Medzi Laponcami bola bežná aj viera v kozmické javy. Páčilo sa mi tam spojenie človeka s prírodou.

.mnohé zvyklosti takýchto prírodných národov majú pôvod v predkresťanských časoch. Dokázalo ich kresťanstvo prevziať v symbióze, alebo im vnútilo cudzorodé veci?
Muselo to prevziať v symbióze! Aby sa ľudia stali kresťanmi, bolo treba tolerovať niektoré zvyky a obyčaje, napríklad jánske ohne. To sú survivaly na počesť slnka. Preto sa hovorí letný slnovrat. A cirkev do toho zasadila sviatok Jána Krstiteľa. Bojovala pritom proti iným zvyklostiam. Nechcem menovať dediny, kde sa mládež pri pálení sobotiek opíja a kde sa obcuje.

.prosím?
Áno, pôvodne u starých Slovanov, píše o tom slávny český historik Lubomír Niederlend, bolo pri jánskych ohňoch povolené obcovať ženáčovi s dievčaťom, a podobne. To bolo bežné.

.cirkev to tolerovala?
Naopak, začala otvorený boj.

.dokázala to odstrániť?
Nie. Tu na Spiši je dedina, kde pán farár zakazuje tieto jánske zvyky, že sa mládež opíja. Ja však hovorím: kde sa neopíja? Na Liptovskej Tepličke ešte vynášajú Morenu, na Spiši ešte niekde chodia so šmertku. Kedysi bolo veľa požiarov, keď horeli Spišské Vlachy, mal som štyri roky. Už sme mali z domu niečo povynášané. Nebohá matka nás deti na stole povynášala. Chaos bol veľký, krik, plač. A naraz vidím, ako z nižného konca okolo nášho domu beží nahý mladý muž s krížom. Neskôr som sa dozvedel, že keď poctivý mládenec nahý prejde s krížom alebo obrazom svätého, tak sa oheň ďalej nešíri. Náš dom nezhorel a pritom bol silný vietor. To je ešte typický predkresťanský zvyk.

.sú povery škodlivé alebo prospešné?
Ani jedna povera nie je prospešná.

.prečo?
Je otázka, čo považujete za poveru...

.čo je to mágia?
Niekomu urobiť dobre alebo zle. Na to boli určité techniky a artefakty. Napríklad Štefan Krempaský Kovalčík v Slovenskej Vsi mi ukázal, ako sa začituje do kláta. Vyvŕtajú sa štyri dierky, kam sa dajú kúsky z niečieho odevu a zabije sa to klincami. Určitým recitatívom ten mág – väčšinou bača – sa pričiní o to, že dotyčnému, čo ten odev nosí, sa stane to alebo to. Babka Pastrnáková, keď jej pred jarným siatím ktosi z voza ukradol tri vrecia jačmeňa, išla do Lendaku. Tam bola žena jasnovidka. Babka zobrala falát slaniny a ona jej hovorila tak: keď prídete domov, nechoďte do Batizoviec po chodníku ani po cestách, ale po poli, ponad dediny. Keď prídete domov, v noci sa vám bude čierna mačka dobýjať do domu. Chyťte ju a odrubajte jej nohy. Druhý deň uvidíte, kto chromeje, ten vám jačmeň ukradol. Jej syn v noci vraví materi: mamo, sluchajte, čujem mačku mravčať. A tá mu hovorí: idz a uľap ju. Jednu nožičku jej odsekli. Sledovali, sledovali, až sa objavil človek, ktorý chromel. Išli za ním, aby im vrátil jačmeň. A on im ho vrátil. Čo na to poviete, je to potvrdenie mágie?

.čo najhoršie sa pri mágii človeku môže stať?
Keď Boh človeka skáre. Že ho potrestá rôznymi spôsobmi: nedorobí úrody, nedochová statku, zhorí mu dom. To je mágia.

.je v tom aj istá spravodlivosť?
Určite. A potom, keď dnes posielame pohľadnice, vianočné alebo novoročné a napíšeme: želám vám požehnané, spokojné, tiché sviatky a trvalé zdravie v novom roku, tak to je biela mágia.

.prečo?
Ja to želám, privolávam na nich to dobré.

.použili ste aj vy sám niekedy magické praktiky?
Nie, chceli to, ale odmietol som. Poznám však mnohých. Aj Zuzana Povodka v Štole sa s tým zaoberala. Chodievala na krížne cesty do Svitu a chcela, aby Boh skáral jedného gazdu s vozom. Zakopávala klbko z ukradnutých vlasov a do toho špendlíky. To malo spôsobiť, aby mal nešťastie.

.aj to spôsobilo?
Ľudia hovoria, že hej.

.nie sú aj zjavenia Panny Márie istou formou bielej mágie?
Nie. Pri prvej ceste do Lúrd som bol hosťom v rodine lekára, ktorý mal päť dcér a jedna z nich bola žiačkou profesora Števčeka na univerzite v Clermond-Ferrand. Francina sa volala, Števček ju poslal ku mne na prax do múzea. Pochodili sme, čo sa dalo, na Vernári mala aj ponuku k sobášu, ktorú neprijala. Jej otec, protestant, mi raz vravel o zázrakoch v Lurdoch. Vravel, že mal priateľa v komisii na preverovanie pravosti a ten ako protestant potvrdil, že tie zázraky sú pravdivé.

.nie je to však iná forma mágie?
Nie. A kto by ju robil, kňazi?

.vizinonári samotní?
Neverím.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite