Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Už je to tu

. .časopis .fenomén

Už sa to začalo. Objavujú sa prvé diela – filmy, divadlá, knihy – ktoré majú ambíciu priniesť o

Už sa to začalo. Objavujú sa prvé diela – filmy, divadlá, knihy – ktoré majú ambíciu priniesť o komunizme hlbšie umelecké výpovede. Nie všetko, čo vlani vzniklo, je majsterštyk, ale sú tu už zaujímavé svedectvá, o ktorých sa oplatí písať.


Kedysi pred poldruha rokom sme v .týždni riešili otázku, prečo vlastne na Slovensku nevzniklo žiadne pozoruhodné umelecké dielo, ktoré by presvedčivo zachytilo život za socializmu, a najmä počas normalizácie. Žiadny silný príbeh o tom, kam tá nenormálna situácia ľudí dotlačila, ako ničila prirodzené vzťahy, hodnoty a ako sa s tým dalo či nedalo žiť. Pripadalo nám zvláštne, že táto téma – taká tragická, dôležitá a  vzrušujúca – nenašla dôstojné spracovanie ani v hranom filme, ani v divadle, ani v literatúre. Pritom starší tvorcovia tú dobu zažili a mnohí v nej zažili poníženie, existenčnú neistotu, zradu či zrádzanie aj nedôstojné kompromisy. Akoby to bolo stále príliš citlivé, akoby to bolo treba nechať odležať.
Lenže vlani sa niečo stalo. Objavili sa prvé významnejšie diela na túto tému. Film Muzika, dve divadelné hry a podľa názoru .týždňa aj tri dôležité knihy. Napísali ich dvaja pamätníci a jeden nepamätník.

.dejepis v kocke
Tak ako pri detských hrách, začnime tým najmladším. Pavol Rankov je ročník 1964 a dlho sa profiloval ako zaujímavý a talentovaný poviedkar. Jeho prvý pokus o román má názov Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Príbeh troch kamarátov z Levíc a ich krásnej blonďavej spolužiačky sa začína 1. septembra 1938 a končí sa po vpáde spojeneckých vojsk. Autor mal v tom čase sladké štyri roky, takže nepredpokladáme, že čerpal z vlastných spomienok.
Pavol Rankov – povolaním expert na informácie a knižnice – si históriu starostlivo preštudoval, a potom systematicky spracoval všetky významné historické udalosti, ktoré sa na území (južného) Slovenska a čiastočne aj Čiech, Moravy, Maďarska či USA udiali vo vytýčenom časovom horizonte. Je tu všetko – Tiso, Novotný, brutálne vysťahúvanie Nemcov z Brna i Maďarov z juhu Slovenska, odsun Židov i prvý povojnový pogrom v Poľsku, je tu Dubček skákajúci šípku, hippies, politické procesy, nyilasovci, milicionári, sionisti i sovietski poradcovia. Hádam na nič a na nikoho sa  nezabudlo. Je tu komunista, žid, katolík i Čech.
Rankovovi hrdinovia musia prejsť všetkými možnými peripetiami, lebo autor mal ambíciu podať dejiny naozaj kompletne. Rankovova kniha by preto pokojne mohla byť povinným stredoškolským čítaním pri hodinách dejepisu. Navyše majú študenti k skrátenému rýchlokurzu dejín ako bonus aj zamilovaný príbeh. Práve ten však – paradoxne – pôsobí z celej knihy najmenej dôveryhodne. Ešte aj tá epizóda o výrobe paštéty Majky z ľudského mäsa pôsobí vernejšie. Žeby sa traja mladí muži v detstve naozaj až tak osudovo zamilovali do svojej spolužiačky, že už nikdy nedokázali viac milovať žiadnu inú ženu? Romantici si môžu prísť na svoje, my realisti sa pousmejeme.
A čo vlastne hovorí Rankov o socializme? Na troch modelových prípadoch svojich mužských hrdinov didakticky vysvetľuje, ako sa s touto historickou nevyhnutnosťou vyrovnávali rozličné ľudské typy. Plachý, introvertný žid Gabriel nerobí nijakú veľkú kariéru, nemusí teda robiť ani veľké kompromisy, svoj život zameriava najmä na neveľmi šťastnú lásku k Márii. Kvôli nej je napokon schopný aj toho najväčšieho ústupku – ako žid chodí pravidelne každú nedeľu do katolíckeho kostola. Gabriel sa nepresadil ani v dravom kapitalizme (počas pobytu u strýka-podnikateľa v Izraeli), ani v socializme, ktorý nevyhovuje jeho citlivej povahe. Životaschopný a pragmatickejší Čech Jan sa zas uchytí všade – aj v Izraeli, aj v Československu, a napokon urobí veľkú podnikateľskú kariéru aj v Amerike. Z Československa ho vyženie strach, lebo s eštebákmi hrá už veľmi vysokú hru, a ako vedcovi pracujúcom na utajenom vojenskom výskume mu zo slobody ubúda viac ako ostatným kamarátom a viac ako jeho dobrodružná povaha znesie. Najprv rieši situáciu striedaním mileniek, napokon zvolí radikálnejšie riešenie – útek za  hranice. Doma zanecháva milujúcu a na sobáš čakajúcu Máriu (aj tehotnú, ale o tom Jan nevie). No a do tretice je tu ešte Peter, Maďar a komunista. Ten urobí ideologickú kariéru – stane sa novinárom v Pravde, potom v Svete socializmu. V päťdesiatych rokoch sa osvedčí sa aj ako tvorca budovateľských hesiel, neskôr robí PR aj pre Dubčeka. Vývoj tohto ideologicky najvyprofilovanejšieho hrdinu je asi najmenej dôveryhodný. Aj skalopevne verí, aj trošku pochybuje, aj zase verí, aj neverí – aby napokon po vpáde vojsk prekvapivo emigroval do nepriateľského kapitalizmu.
V emigrácii skončili vlastne všetci traja kamaráti, hoci každý z iného dôvodu. Mária, ktorá stihla chodiť so všetkými troma, ostáva napokon v Bratislave sama s dcérou. Ona emigráciu odmieta s jednoduchými slovami: „Budem žiť tu. Toto je moja vlasť.“ Chlapi utekajú, ženy ostávajú. (Čo tým chcel básnik povedať?) Ale čitateľ tuší, že diagnóza, ktorú si chlapi z vlasti odnášajú, je trvalá a normálny život už asi viesť nebudú. Akýmsi morálnym víťazom je slobodná matka, ktorá ostáva, chodí do kostola a verí vo vlasť. Ideálne mravné ponaučenie pre dospievajúcu mládež, ktorá časy komunizmu nezažila. A čo my ostatní? Máme za sebou pár hodín príjemného čítania.

Komunizmus v divadle
Slovenskú skúsenosť s komunizmom sa pokúsil minulý rok spracovať najproduktívnejší slovenský dramatik Viliam Klimáček. V dvoch inscenáciách dvoch divadiel a s dvoma kvalitatívne odlišnými výsledkami.
Najprv nenápadné komorné predstavenie Ginsberg v Bratislave, šité na mieru obľúbeného divadielka GUnaGU. Už názov vysvetľuje, o čo ide: pár dramatických dní, ktoré prežil najväčší beatnický básnik v roku 1965 na Slovensku. Je to nenáročná divadelná koláž, v ktorej sa okrem vtipných hereckých skečov rapuje (Lyrik), spieva (Dano Heriban) a tvorí živá hudba (Marián Jaslovský). Hoci predstaveniu možno vytknúť určitú komiksovosť jednotlivých postáv a neprítomnosť Osamelých bežcov (Štrpka, Repka, Laučík), ktorí boli skutočnými hrdinami tohto beatnického happeningu, ide o celkom úspešný a pôsobivý pokus ak nie vysvetliť, tak aspoň naznačiť mladému divákovi, o čo v lepších dobách slovenského komunizmu išlo (v horších by komunisti Ginsberga do krajiny nepustili a Osamelých bežcov zavreli). Zvlášť treba oceniť výskumnícku prácu Viliama Klimáčka, ktorý v pražských archívoch všetko o eštebáckom monitorovaní Gisberga vyhľadal, skopíroval a odovzdal divákom v úhľadnom „eštebáckom“ fascikli.
Druhá Klimáčkova hra bola inscenovaná režisérom Martinom Čičvákom v Divadle Aréna, ktoré sa ako jediné na Slovensku venuje vyrovnávaniu s vlastnými dejinami takpovediac systematicky. Po vynikajúcom Tisovi s Mariánom Labudom a veľmi dobrom Husákovi s Emilom Horváthom ponúka Komunizmus s Jurajom Kukurom a Zdenou Studenkovou. Komunizmus propagujú bilbordy s hlavnými protagonistami, ktorým v zreničkách svieti červený kosák a kladivo. Presne o tom táto hra je: o komunizme, ktorý sa do ľudí dostal tak hlboko, že im zakalil zrak. Alena oslavuje s manželom Michalom a synom vysokoškolákom svoje narodeniny. Práve v deň, keď v Moskve pochovávajú generálneho tajomníka ÚV KSSZ Jurija Andropova. Z tejto náhodnej koincidencie sa rozohráva jedna malá dráma v jednom petržalskom paneláku. Námet Juraja Kukuru je veľmi dobrý: komunizmus všetkých poznačil, pričom to, na čo sa človek raz zaviazal, ho skôr či neskôr dolapí a rozloží jeho vzťahy. Ten námet je však, žiaľ, to jediné, čo znesie nároky hoci aj sympatizujúcej kritiky. Slabý scenár je plný prvoplánových alúzií, lacného humoru a neprirodzených dialógov. V predstavení, ktoré sme videli (15. december 2008) nedosahovali výkony Juraja Kukuru a Zdeny Studenkovej, s častými brbtmi, zbytočným prepínaním a schematickým ponímaním svojich postáv ani úroveň šikovnejších ochotníkov, čo je pri hercoch s takým vysokým kreditom nepochopiteľné. Je to obrovská škoda. Kukurov skvelý námet sa rozpúšťa v podpriemernom divadle.
Komunizmus v slovenských divadlách zatiaľ stále čaká na presvedčivé, umelecky silné spracovanie.
.jk

.matičné čítanie
Matica slovenská vydala vlani román svojho dlhoročného pracovníka Tomáša Winklera ...dlho budeme mŕtvi. Niet pochýb, že román je autobiografický, hoci o miere autobiografie – vzhľadom na množstvo sexuálnych zážitkov hlavného hrdinu – by sa slušilo aspoň trošku pochybovať. Ale Winkler sa netají tým, že je to autobiografický román. Opísal najťažšie obdobie svojho života, keď ho z Matice slovenskej začiatkom sedemdesiatych rokov vyhodili pre protiokupačné názory, keď bol bez práce, nikto ho nechcel zamestnať, a potom sa rok živil ako ošetrovateľ na psychiatrii. Román sa končí vo chvíli, keď hrdinu, talentovaného literárneho historika Tomáša Wavrenčíka, vyhadzujú aj z psychiatrie a nastupuje na stavbu Liptovskej Mary ako dispečer dopravy.
Wavrenčík teda zažil presne to isté, čo autor, dokonca napísal presne tie  isté knihy a pracoval v tom istom matičnom periodiku. Niektorým skutočným postavám však autor predsa len zo slušnosti trošku modifikuje mená, iným ani to nie (kňaz Senaj, Teo Florin).
Winkler tú knižku evidentne písal zo silnej vnútornej potreby. To je na knižke cítiť v pozitívnom zmysle slova. Pocit ukrivdenia a nespravodlivosti je v nej silný, ale zaujímavejšie je vnímať, ako normalizácia prebiehala v malom meste (z Martina autor taktne urobil Kotlín), aké komplikované bolo prežiť v  prostredí, kde každý každého pozná. Bezmocnosť a beznádejnosť hlavného hrdinu, ktorý je ako exemplárna obeť vystrčená na milosť a nemilosť, je silná aj svojou úprimnosťou. Winklerovi sa dokonca podarilo nemýtizovať úplne hlavného hrdinu, teda seba. Jeho Wavrenčík rozhodne nie je hrdina bez bázne a hany, ktorý martýrsky trpí pre dôležitú vec. Naopak, Wavrenčík je skôr hrdinom proti vlastnej vôli a na eštebákoch ho rozčuľujú viac červené tepláky a prevísajúce brucho ako ich robota. Svoju mladú ženu podvádza pravidelne a bez najmenších výčitiek svedomia, hoci potom je zaskočený, keď si ona zbalí kufre (hoci čitateľ skôr nechápe, prečo to neurobila skôr). Sex má v knihe vôbec významnú rolu, akoby mladý muž vysotený z práce, ktorá ho bavila, riešil svoje traumy stále novými sexuálnymi zážitkami v duchu hesla: Treba si užiť, lebo ...krátko žijeme, dlho budeme mŕtvi. Napokon, robia to tak okolo neho všetci. Dokonca aj rodinná návšteva Wavrenčíkovho šéfa sa skončí v spoločnej posteli. Malomesto dokáže čitateľa prekvapiť. Až je človeku čudné, že Matica slovenská bola ochotná vydať takúto otvorenú výpoveď jedného zo svojich významných činovníkov.
Paradoxné je, že najsilnejšie posolstvo Winklerovej knihy je práve v tom, čo možno autor ani nezamýšľal. Ak chcel vydať dôveryhodné svedectvo o tom, ako ho ponižovali a ubíjali, tak sa mu to podarilo, ale pre čitateľa je tam ešte jeden odkaz: neznesiteľne blbý život mal hlavný hrdina v normalizačných rokoch nielen preto, že ho vyhodili z Matice, ale aj preto, že si nedokázal vytvoriť dobré rodinné zázemie, že v manželstve chýbala láska, že nemal okolo seba okruh blízkych priateľov a že celkovo pôsobil ako citovo vyprahnutý človek, ktorý všetko nahrádzal sexom. Nešlo pritom o emocionálne prázdneho človeka, ale akoby komunistickú hru so svojou osobou prijal so všetkým – aj s tým, že cynizmus, pragmatizmus, chlad a prázdnotu zaniesol i do svojho najhlbšieho súkromia.
Winklerova kniha je mimoriadna svojou autenticitou. V Martine ju preto musia čítať s istým zdesením, mnohí konkrétni ľudia sa tu isto nájdu. Bývalí eštebáci, matičiari, lekári, sestričky či bývalé frajerky.
Životná filozofia zhrnutá do často citovaného motta: krátko žijeme, dlho budeme mŕtvi, tu má veľmi zvrátenú normalizačnú podobu.
Naozaj poučné matičné čítanie, ale celkom nevhodné pre stredoškolskú mládež.
Muzika, a čo ďalej?

Čakanie na silný film, ktorý by ukázal absurditu a zvrhlosť komunistického režimu, stále pokračuje. Film ako skvelé nemecké Životy tých druhých nevznikol ani minulý rok. Ale predsa je tu už prvý pokus zaznamenať atmosféru tých čias – minulú jar sa do kín dostal film Muzika režiséra Juraja Nvotu, scenáristu Ondreja Šulaja a autora námetu Petra Pišťanka. Nie je to pokus neúspešný.
Príbeh mladého muža, ktorého pred tuposťou doby zachraňuje saxofón, je dostatočne ilustratívny a má aj istú hĺbku. Ubíjajúci rodinný život, ponižujúce prehrávky, trápne pionierske vystúpenie, neúprimnosť, pretvárka, cynický pragmatizmus – to všetko prijímané ako samozrejmosti, ktoré k životu patria. Videli sme dokonca aj sovietskych vojakov zabávajúcich sa kdesi pri Šírave. A keďže to režíroval Nvota usmievali sme sa pri pohľade na nich.
Nvotove príbehy sú vždy také smutnosmiešne. Ani Muzika teda nie je veľká dráma, skôr tragikomédia. Mladý, vcelku sympatický hrdina prekonáva absurdity doby, ako vie. Občas statočnejšie, občas odovzdane a nehrdinsky. Tie absurdity však pôsobia skôr bizarne a pre nepamätníkov vyslovene zábavne. Publikum sa s chuťou zabávalo aj na postave Anči Prepichovej, a vďaka tomu zanikol detail, že Anča je slobodná bytosť len vďaka tomu, že sa štylizuje do polohy poloblázna. Hlavného hrdinu zachraňuje saxofón, útek k svojej hudbe, na konci filmu aj vzťah k rodine. To boli spôsoby prežitia – stiahnutie sa do rodinného života, úloha poloblázna alebo totálne prijatie pravidiel hry a profitovanie z tohto postoja.
Muzika bola zaujímavým počinom, a je dobré, že taký film vznikol. Lenže ak by ostalo iba pri ňom, a nikto ďalší z filmových tvorcov by sa už nepokúsil zachytiť, ako sa žilo za komunizmu, bol by to veľký dlh slovenského filmu. Stačí aj jeden silný film – a o istej dobe v našich dejinách a o tom, ako sa v nej lámali charaktery, vieme zrazu všetko. Jeden taký príklad tu už máme. Áno, hovoríme o Obchode na korze.
.eč

.inak nemôžem!
„Myslíš, že to, čo človek písal a robil, sa dá len tak spakruky odvolať, poprieť? Preškrtnúť? Povedať: čo som písal, nepísal som? Ešte aj ten Pilát, hoci si umyl ruky, potvrdil, čo napísal.“
Medzi rokmi 1968 a 1993 nevyšla literárnemu vedcovi, publicistovi a spisovateľovi Júliusovi Vanovičovi (1935) ani jedna kniha. Mohol si za to sám: nielenže hneď po „šesťdesiatom ôsmom“ neurobil verejné pokánie za svoje odsúdenie „bratskej pomoci“, on si ani počas normalizácie nezahral hru na taktické kompromisy s komunistickými byrokratmi v mene „vytvárania priestoru“ na šírenie hodnotnejšej kultúry. A neuveril ani glasnosti a perestrojke. Veď predsa nemohol poprieť to, čo už raz povedal či napísal!
Ale mohol. Väčšina to bez problémov urobila. Výsledkom bolo publikovanie zbierky poviedok či dokonca románu, znovuprijatie márnotratného syna do zväzu spisovateľov – a vytváranie ilúzie, že v normalizovanej krajinke to nie je až také zlé. Vanovičova cesta však bola zásadná a nekompromisná. A na Slovensku pomerne zriedkavá. Jeho slová preto nestrácajú váhu ani vážnosť. Možno, že sú pre dnešnú dobu až neznesiteľne ťažké.
Kronika nepriznaného času je presne taká. S hlavným hrdinom Jurajom sa zoznamujeme u lekára, ktorý mu kladie logické, no mimo ordinácie naivné otázky: „Prežili ste v poslednom čase nejaké stresy? Nemôžete spávať? Zažili ste sklamania, neúspechy?“ Juraj mu rozumie – má ťažkosti so srdcom – a vie ako odpovedať. No zároveň o nich uvažuje v širšom kontexte svojho života. Sklamania, stresy, neúspechy nielenže „zažíva“, ony „sú“ jeho životom. Je druhá polovica sedemdesiatych rokov, teda doba československej normalizácie, literárny vedec Juraj pracuje ako pomocník v knižnici. Cíti sa ako zúfalý osamotený bojovník, obkľúčený drviacou presilou doby, ktorej nerozumie, ktorá mu je cudzia a v ktorej nevie žiť. Ešte v preplnenej čakárni si spomína na stalinistické častušky z päťdesiatych rokov, na spolužiakov z gymnázia, ktorí ich tak presvedčivo spievali. Jeden z nich zrazu vystúpi zo smutných spomienok  a osloví ho ako starého kamaráta. Je docent na internom a hneď ho hospitalizuje v protekčnej izbe pre pacientov-prominentov. Tu sa vyrovnáva s tromi dekádami svojho života.
Päťdesiate roky na oravskej dedine a na miestnom gymnáziu. Ľudáci, z ktorých sa stávajú komunistickí nohsledi a nomenklatúrni úradníci „rozkulačujú“ dedinu, Jurajov otec ide do basy, rodine je určený biľag „triednych nepriateľov“. Juraja vyhadzujú z gymnázia (odsúdi ho výbor zložený zo spolužiakov), stáva sa z neho robotník vo fabrike... Šesťdesiate roky v Bratislave, v redakcii pozvoľna sa oslobodzujúceho kultúrneho časopisu. Popri zamestnaní dokončená vysoká škola, objavovanie západnej kultúry, tvorivá práca, tápanie v osobnom živote, naivná nádej, že niečo sa predsa len môže zmeniť... Jurajovou súčasnosťou sú roky sedemdesiate. Kamaráti z večera do rána odvolávajú to, čo predtým demonštratívne hlásali, obyčajné trvanie na vlastnom slove je považované za chorobnú tvrdohlavosť, nekompromisnému samotárovi Jurajovi ostáva posledných pár priateľov...
Július Vanovič vložil rozprávanie svojho životného románu (je to román o živote, autorovom živote) do úst štyrom ľuďom: okrem Juraja, ktorý nám toho prostredníctvom spomienok zo šesťdesiatych, denníkov z päťdesiatych a úvah zo sedemdesiatych rokov povie najviac, rozpráva ešte Jurajova bývalá priateľka Andrea, jej manžel, Jurajov bývalý spolužiak, v súčasnosti jeho lekár docent Ivan a vnímavá, sympatická sestrička Zuzana. Každý rozprávač je iný, každý prežíva trojdielnu drámu komunizmu svojím spôsobom. Ivan je šikovný pragmatik, ktorý v päťdesiatych rokoch spieva sovietske častušky, v šesťdesiatych si spolu s ostatnými užíva dočasnej slobody a počas normalizácie neváha pre kariéru a „pokojný život“ prijímať úplatky a pochlebovať papalášom. Snaží sa každou dobou preplávať, nezaujíma ostré postoje, nevyznáva potenciálne nebezpečné hodnoty, nešpiní si ruky, ale svedomie. Andrea nezniesla Jurajovu emociálnu nestabilitu a manželstvom s Ivanom „stavila na istotu“. Rezignovala na vlastnú kunsthistorickú kariéru, z komplikovaného zlého sveta sa utiahla do súkromia. Miluje svoje deti, tajne ich dala pokrstiť, dúfa, že to raz ocenia. Zuzana päťdesiate roky nezažila, no aj tak na ňu vrhli tieň: vzhľadom na kádrový profil rodičov sa nedostala na medicínu. Robí preto sestričku, snaží sa spríjemniť život chorým ľuďom. Dalo by sa povedať, že zatiaľ, čo Juraj, Ivan a Andrea sú ľudia, Zuzana je anjel.
Jurajovo vyrovnávanie sa komunizmom je ťažké, nekompromisné a v rámci románového času bezvýchodiskové. Najprv stratí všetko, potom niečo získa naspäť a nakoniec to znovu stráca. Tá posledná normalizačná rana je najhoršia: na rozdiel od povojnových stalinistov, husákovskí normalizátori boli ľudia z jeho vlastnej generácie. Viacerí patrili v šesťdesiatych rokoch medzi jeho spolupracovníkov, niektorí boli blízki priatelia, s ktorými spolu objavoval hĺbky absurdného divadla, nového románu aj kresťanskej filozofie. A teraz sa od neho odvracajú, robia kompromisy, budujú si kariéry. A vo všetkom sa im darí. Oni sú úspešní, on postupne padá do zabudnutia. Oni sú zdraví, on leží v nemocnici. Tam sa Vanovičov román končí. Napísal ho totiž v sedemdesiatych rokoch, keď iné ako snové, metafyzické východisko nevidel.
Kronika nepriznaného času je pravdepodobne najzásadnejším literárnym portrétom slovenského komunizmu, aký doteraz v našej krajine vyšiel. Je „ako zlé svedomie spoločnosti, ktorému sa nevyhnutne musíme pozrieť do očí. Aspoň si priznať, čo všetko sme boli ochotní v tých rokoch nevidieť,“ píše v doslove Kornel Földvári. Napriek trochu ťažkému, pomerne archaickému štýlu a niektorým formálnym nedostatkom (denníkové zápisky gymnazistu sú napísané rovnakým jazykom  a s rovnakým nadhľadom ako úvahy zrelého muža v prítomnom čase, prílišná didaktickosť niektorých pasáží), ide o presnú, dôležitú správu o komplikovanej dobe. Július Vanovič nezjednodušuje, nezľahčuje, nesnaží sa vysvetľovať tam, kde vysvetlenie nie je možné. Nehovorí „všetci sme boli obete“, ani „každý je tak trochu vinníkom“. V jeho príbehu sa obeť a vinník od seba radikálne odlišujú. Obeť nie je pritom žiadny superman, ale chorý, strádajúci, tvrdohlavý samotár, ktorý v zápase s mocou beznádejne prehráva. „Tu stojím a inak nemôžem,“ hovorí spolu s Lutherom. Moc, proti ktorej bojuje, však nie je nejaký bezduchý systém či historická zhoda okolností. Tú moc tvoria ľudia, ktorí sú pre vlastný prospech dnes ochotní „spakruky“ odvolávať, popierať a škrtať to, čo včera povedali a napísali. Oni vo Vanovičovej Kronike víťazia. Zdanlivo. Len porazený Juraj totiž z románu odchádza s vystretým chrbtom a s hrdo vztýčenou hlavou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite