Ekonómovia a analytici pri pátraní po príčinách a dôsledkoch prebiehajúcej finančnej krízy dosiaľ prehliadajú jeden veľmi dôležitý aspekt – vplyv toho, ako sa zmenil charakter súkromného vlastníctva.
Dôležitosť toho, akú podobu má vlastníctvo, prehliadajú ešte aj tí, ktorých azda aj možno zaradiť „napravo od stredu“. Aj oni svoju kritiku smerujú skoro výhradne k monetárnej politike Spojených štátov amerických („lacné peniaze“) a Community Reinvestment Act z dielne Clintonovej administratívy, zákona, ktorý, takpovediac, núti bankové domy poskytovať hypotéky aj v prípadoch, keď by niečo také za normálnych okolností neurobili. Áno, oba najčastejšie spomínané dôvody, ktoré prispeli ku kríze, sú pravdivé a zostávajú v platnosti. Ale nie sú vyčerpávajúce – v hre boli a sú evidentne aj iné faktory. Doterajší pohľad analytikov bol možno až priveľmi zúžený. Skúsime teda prispieť do diskusie novým pohľadom.
.kríza veľkých firiem
Kapitalizmus ako systém má jeden fundamentálny predpoklad, a tým je súkromné vlastníctvo. Zjednodušene by sa dalo povedať, že vlastník riadi firmu priamo, alebo si nájde manažment, ktorý by mal riadiť firmu podľa jeho predstáv. Ak manažment neriadi firmu podľa jeho predstáv, je vlastníkom vymenený.
Ak podnikáte v malom, je to relatívne jednoduché. Ten, kto tento malý podnik vlastní, zväčša ho aj manažuje, ale pozná aj chod firmy, a vie sa preto najlepšie rozhodnúť, ako ďalej naložiť so svojím majetkom a zveľadiť ho. Navyše správa sa zodpovedne, lebo vie, že ak by robil opak, jeho podnikanie by veľmi rýchlo skončilo a niesol by následky.
Táto finančná kríza však nie je krízou malých firiem, práve naopak. Tento príbeh je o veľkých hráčoch, kde sú striktne určené hranice medzi tými, ktorí vlastnia, tými ktorí manažujú, a tými, ktorí do chodu firmy aj reálne vidia. Je to aj príbeh o tom, kde a ako sa práve zodpovednosť stráca.
.kto vlastní finančné inštitúcie?
Celé finančníctvo (peniaze samotné, všetky banky, poisťovne, fondy, na čo si len spomeniete...) nie je postavené na ničom inom ako na dôvere. Formulka je naoko jednoduchá. Ak sa zodpovedne správate, budujete si dôveru a máte dobrý imidž. Keďže sme vo svete finančníctva, volajme imidž ratingom. Veď čo iné to de facto je?
Tri kľúčové slová našej čarovnej formulky teda sú: zodpovednosť, dôvera a imidž. Lenže čo ak jedna časť zrazu chýba?
Problém, ktorý tieto veľké firmy (pochopiteľne, kótované na burze – lepší imidž, lepší rating) majú, je rozdrobenosť vlastníctva. Áno, úplne vážne. Ak neveríte, porozmýšľajte a potom uveďte napríklad vlastníka takej Barclays, druhej najväčšej banky vo Veľkej Británii. Tiež vám nikto nenapadá?
Jej traja najväčší akcionári sú Qatar Investment Authority, čo je štátny investičný fond z Kataru, ďalej Čínska rozvojová banka (opäť štátna inštitúcia) a napokon Temasek Holdings, singapurský národný investičný fond. Ale treba pripomenúť, že aj tieto korporácie, samy osebe mamutie, vlastnia iba pár percent Barclays (hoci viac než iní malí vlastníci).
Firmy majú tisícky akcionárov, ktorí sa navyše ustavične obmieňajú a sú z veľkej časti úplne pasívni. To z nich robí akcionárov (vlastníkov) bez významnejšieho vplyvu. Vynára sa otázka, kto takúto spoločnosť vlastne vlastní. No, v tom je ten vtip, pretože manažment sám sa to dozvie až na valnom zhromaždení (okrem tých pár veľkých investorov, ktorých pozná). Výsledkom takéhoto rozdrobeného vlastníctva je neúmerne silnejúce postavenie manažmentu, ktorý zákonite sleduje svoje vlastné záujmy (a takáto situácia mu to uľahčuje) namiesto toho, aby sledoval záujmy vlastníkov spoločnosti. Manažment, v záujme maximalizovať svoj prospech a vedomý si toho, že extrémna rozdrobenosť vlastníctva ho robí skoro neodvolateľným, sa tak púšťa do operácií, ktoré prinášajú krátkodobé výsledky, ale v dlhodobejšom horizonte môžu byť v mnohých prípadoch škodlivé, niekedy priam až likvidačné.
.hypotekárna kríza trocha inak
To, že pôžičky boli vo veľkom poskytované ľuďom, ktorí si ani hypoteticky nemohli dovoliť ich splácať, je dnes už verejne známy a veľmi diskutovaný fakt. Menej analyzované a diskutované však je, prečo rôzne inštitúcie nakupovali dlhopisy fondov, ktoré boli v mnohých prípadoch kryté výhradne práve týmito „sub-prime“ pôžičkami.
Finančné inštitúcie, ktoré nakupovali nekvalitnými úvermi kryté dlhopisy, totiž nerobili nezávislú analýzu – venovali pozornosť iba tomu, či tieto dlhopisy majú tú správnu pečiatku od ratingovej agentúry. Málokto venoval pozornosť tomu, že práve tieto pečiatkovacie (teda pardon, ratingové) agentúry sú platené vydavateľmi cenných papierov (od 70. rokov) a taktiež samy osebe kótované na burze, čo do značnej miery spochybňuje ich nezávislosť.
Ďalším aspektom boli tzv. Credit Default Swaps (CDS). Ide vlastne o druh poistenia, keď bolo „poistné plnenie“ vyplatené držiteľovi CDS v prípade, ak došlo k „zlyhaniu“ cenného papiera. Podstatné je však to, že CDS nepodliehajú regulácii ani ako normálne poisťovacie produkty (nejde totiž o klasický poistný vzťah), ani ako cenné papiere (nejde totiž o cenný papier, ale finančný derivát) a môžu ich vydávať najrôznejšie finančné inštitúcie. To by neprekážalo, keby si tieto firmy overili bonitu vydavateľov CDS (v prípade niektorých hedgeových fondov bola s ohľadom na ich kapitalizáciu v pomere k vydaným CDS minimálne diskutabilná) a naopak, firmy ako Bearn Stearns a AIG sa pozreli aj ďalej ako iba na pečiatku na cennom papieri, na ktorý potom tak ľahkomyseľne „poistenie“ CDS vydali. Celý systém tak bol postavený ako domino a nikto akoby sa nezaujímal o ďalšiu kocku v poradí, ktorá stála za ním. Otázka teraz tiež znie, či boli manažéri týchto konglomerátov iba absolútne nevedomí, alebo im to vlastne bolo jedno (veď, koniec koncov, nie sú to oni, kto príde o peniaze v prípade spľasnutia celej bubliny). Odpoveď na túto otázku nám z veľkej časti poskytuje krach fondu Bernarda Madoffa.
.kauza Madoff
Nedávne zlyhanie investičného fondu Bernarda Madoffa pritiahlo veľkú pozornosť – pripravilo totiž o peniaze veľmi veľa investorov a okrem iných aj veľké množstvo inštitucionálnych investorov, menovite bánk. Ich zoznam je naozaj úctyhodný, zahŕňajúc najvýznamnejšie inštitúcie z celého sveta vrátane mien ako HSBC, Banco Santander, BNP Paribas či Nomura. Je zaujímavé, že každá z týchto bánk má vlastné oddelenie investičného bankovníctva, zamestnávajúce stovky odborníkov, absolventov tých najlepších škôl a ľudí s obrovskými skúsenosťami. Ako je potom možné, že tieto banky investovali do fondov ako bol ten Madoffov?
Robili tak jednoducho preto, že Madoffov fond stabilne vykazoval vyššie návratnosti investícií ako ich vlastné investičné divízie. Madoffova investičná stratégia bola verejne dostupnou informáciou a z finančného hľadiska bola považovaná za konzervatívnu, čo bol, koniec koncov, aj jeden z dôvodov, prečo tomuto finančníkovi zverilo svoje peniaze toľko charitatívnych organizácií. Návratnosť tejto stratégie však bola, napriek jej „konzervatívnosti“, prekvapivo vysoká – v priemere až okolo 11 percent ročne – s minimálnymi odchýlkami, čo bolo prekvapujúce, keďže pri stanovenej stratégii sa podľa veľkej časi analytikov očakávaná výnosnosť pohybovala okolo 5-6 percent, nehovoriac o tom, že volatilita výnosov bola oveľa vyššia.
Z tohto nesúladu vyplývajú prakticky len dva možné závery. Ľudia sediaci v týchto bankách svojej práci nerozumejú a nemali ani len tušenia, čo sa deje (čo je len ťažko uveriteľné). Alebo si manažéri týchto inštitúcií boli vedomí všetkých rizík, vyplývajúcich z takýchto investícií, ale vo svojej podstate im to vyhovovalo. Madoffove fondy totiž vykazovali vysoké výnosy, ktoré si vzápätí vykázali aj tieto finančné inštitúcie. To pomohlo manažérom plniť finančné ciele, od ktorých boli závislé ich bonusy. To, že tieto výnosy boli iba na papieri (nikdy neboli reálne vyplatené) a po zrútení tejto investičnej schémy si museli banky odpísať miliardy dolárov, už nebola ich vec.
Osobitnou kategóriou sú rôzne menšie fondy, ktoré nie sú kótované na burzách a často sú pomerne malé, čo do počtu manažmentu. Paradox škandálu Madoff spočíval v tom, že množstvo jeho klientov vlastne ani nevedelo o tom, že boli jeho klientmi. Dávali peniaze do rôznych investičných schém v domnienke, že tie peniaze budú spravované ľuďmi, ktorým boli tieto peniaze zverené. Avšak tí manažéri, pochopiteľne, po tom, ako zobrali svoje poplatky za správu investícií, dali tie peniaze priamo do správy Madoffovi. Veď prečo nie, keď neboli ich?
.v štýle Pat a Mat
Doteraz môžeme vidieť len reguláciu, záchranné balíky a nalievanie ďalších peňazí do obehu. To je vskutku riešenie v štýle „Pat a Mat“.
V každom podnikaní je úplne normálne, že keď sa spraví chyba, je subjekt, ktorý túto chybu spôsobil, sankcionovaný. Prečo je finančníctvo výnimkou? Veď tých chýb, ktoré urobili a kríz ktoré spôsobili ľudia pracujúci v tomto sektore, všeobecne považovaní za „mozgovú elitu“, je neuveriteľne veľa, ustavične sa opakujú a pribúdajú. Lenže vinou prístupu vlád a centrálnych bánk (zachraňovať za každú cenu) sú finančníci ako večné deti, ktoré sa nikdy úplne nedotknú horúcej platne. A preto sa ani nepoučia.
Problém je v tom, že štát a finančné inštitúcie sú navzájom priveľmi previazaní a ako argument na ďalšie previazanie sa používa práve prebiehajúca finančná kríza. Vytvárajú sa štátne superbanky a čoraz tvrdšie regulačné podmienky na podnikanie v tomto biznise. Napríklad Royal Bank of Scotland dnes približne zo 60 percent vlastní štát, banky Lloyds TBS a HBOS sa pod tlakom britskej vlády zlučujú, pričom v tomto novom konzorciu bude mať štát opäť asi 40 percent, alebo Fortis, ktorej veľké podiely prebrali krajiny Beneluxu. Svoje skúsenosti s tým, aké to bolo, keď mali politici možnosť zasahovať do finančného systému a aké drahé bolo následné oddlžovanie, máme z deväťdesiatych rokov, žiaľ, aj my.
.hľadanie dôvery
Štáty by sa však, naopak, mali snažiť obrátiť tento trend ustavičných bankových fúzií, v dôsledku ktorých neustále klesá počet bánk. Napríklad tým, že znížia minimálne kapitalizačné požiadavky na založenie bánk či množstvo byrokracie nutnej na prevádzku banky (v bankách sú dnes celé oddelenia ľudí, ktorí sa nevenujú ničomu inému, než poskytovaniu hlásení centrálnym bankám). Tieto kroky vo finančnej regulácii prispejú k vzniku nových bankových subjektov, a to bez toho, aby bola ohrozená bezpečnosť vkladov.
Takisto by sa mali prestať démonizovať takzvané nebankové subjekty, respektíve dať možnosť vzniku negarantovaných vkladových a investičných schém. Nie, pod pojem nebankový subjekt nespadajú pyramídové hry ako BMG Invest a Horizont Slovakia.
Takto štáty docielia väčšiu konkurenciu na finančnom trhu, zníženie bankových poplatkov a taktiež zvýšenú stabilitu systému v prípade otrasov.
Záchranné balíky v prípade kríz nič neriešia, len krátkodobo upokojujú situáciu. Keď už kríza prepukne, žije si svojím životom. Je to proces opätovného nachádzania rovnováhy, ktorou je opäť len dôvera. Dôvera v systém, dôvera v to, že keď požičiam, vráti sa mi. Dôvera, že hospodárstvo bude rásť a dôvera, že inflácia bude nižšia ako môj výnos z projektu, do ktorého idem. Možno dôvera v mnohom falošná, ale na fungovanie kapitalizmu nesporne potrebná.
Po odoznení súčasnej krízy určite prídu dalšie, pretože opäť raz neriešime a neodstraňujeme príčiny problému, ale len jeho následky.
Autori sú študentmi ekonómie a financií
Dôležitosť toho, akú podobu má vlastníctvo, prehliadajú ešte aj tí, ktorých azda aj možno zaradiť „napravo od stredu“. Aj oni svoju kritiku smerujú skoro výhradne k monetárnej politike Spojených štátov amerických („lacné peniaze“) a Community Reinvestment Act z dielne Clintonovej administratívy, zákona, ktorý, takpovediac, núti bankové domy poskytovať hypotéky aj v prípadoch, keď by niečo také za normálnych okolností neurobili. Áno, oba najčastejšie spomínané dôvody, ktoré prispeli ku kríze, sú pravdivé a zostávajú v platnosti. Ale nie sú vyčerpávajúce – v hre boli a sú evidentne aj iné faktory. Doterajší pohľad analytikov bol možno až priveľmi zúžený. Skúsime teda prispieť do diskusie novým pohľadom.
.kríza veľkých firiem
Kapitalizmus ako systém má jeden fundamentálny predpoklad, a tým je súkromné vlastníctvo. Zjednodušene by sa dalo povedať, že vlastník riadi firmu priamo, alebo si nájde manažment, ktorý by mal riadiť firmu podľa jeho predstáv. Ak manažment neriadi firmu podľa jeho predstáv, je vlastníkom vymenený.
Ak podnikáte v malom, je to relatívne jednoduché. Ten, kto tento malý podnik vlastní, zväčša ho aj manažuje, ale pozná aj chod firmy, a vie sa preto najlepšie rozhodnúť, ako ďalej naložiť so svojím majetkom a zveľadiť ho. Navyše správa sa zodpovedne, lebo vie, že ak by robil opak, jeho podnikanie by veľmi rýchlo skončilo a niesol by následky.
Táto finančná kríza však nie je krízou malých firiem, práve naopak. Tento príbeh je o veľkých hráčoch, kde sú striktne určené hranice medzi tými, ktorí vlastnia, tými ktorí manažujú, a tými, ktorí do chodu firmy aj reálne vidia. Je to aj príbeh o tom, kde a ako sa práve zodpovednosť stráca.
.kto vlastní finančné inštitúcie?
Celé finančníctvo (peniaze samotné, všetky banky, poisťovne, fondy, na čo si len spomeniete...) nie je postavené na ničom inom ako na dôvere. Formulka je naoko jednoduchá. Ak sa zodpovedne správate, budujete si dôveru a máte dobrý imidž. Keďže sme vo svete finančníctva, volajme imidž ratingom. Veď čo iné to de facto je?
Tri kľúčové slová našej čarovnej formulky teda sú: zodpovednosť, dôvera a imidž. Lenže čo ak jedna časť zrazu chýba?
Problém, ktorý tieto veľké firmy (pochopiteľne, kótované na burze – lepší imidž, lepší rating) majú, je rozdrobenosť vlastníctva. Áno, úplne vážne. Ak neveríte, porozmýšľajte a potom uveďte napríklad vlastníka takej Barclays, druhej najväčšej banky vo Veľkej Británii. Tiež vám nikto nenapadá?
Jej traja najväčší akcionári sú Qatar Investment Authority, čo je štátny investičný fond z Kataru, ďalej Čínska rozvojová banka (opäť štátna inštitúcia) a napokon Temasek Holdings, singapurský národný investičný fond. Ale treba pripomenúť, že aj tieto korporácie, samy osebe mamutie, vlastnia iba pár percent Barclays (hoci viac než iní malí vlastníci).
Firmy majú tisícky akcionárov, ktorí sa navyše ustavične obmieňajú a sú z veľkej časti úplne pasívni. To z nich robí akcionárov (vlastníkov) bez významnejšieho vplyvu. Vynára sa otázka, kto takúto spoločnosť vlastne vlastní. No, v tom je ten vtip, pretože manažment sám sa to dozvie až na valnom zhromaždení (okrem tých pár veľkých investorov, ktorých pozná). Výsledkom takéhoto rozdrobeného vlastníctva je neúmerne silnejúce postavenie manažmentu, ktorý zákonite sleduje svoje vlastné záujmy (a takáto situácia mu to uľahčuje) namiesto toho, aby sledoval záujmy vlastníkov spoločnosti. Manažment, v záujme maximalizovať svoj prospech a vedomý si toho, že extrémna rozdrobenosť vlastníctva ho robí skoro neodvolateľným, sa tak púšťa do operácií, ktoré prinášajú krátkodobé výsledky, ale v dlhodobejšom horizonte môžu byť v mnohých prípadoch škodlivé, niekedy priam až likvidačné.
.hypotekárna kríza trocha inak
To, že pôžičky boli vo veľkom poskytované ľuďom, ktorí si ani hypoteticky nemohli dovoliť ich splácať, je dnes už verejne známy a veľmi diskutovaný fakt. Menej analyzované a diskutované však je, prečo rôzne inštitúcie nakupovali dlhopisy fondov, ktoré boli v mnohých prípadoch kryté výhradne práve týmito „sub-prime“ pôžičkami.
Finančné inštitúcie, ktoré nakupovali nekvalitnými úvermi kryté dlhopisy, totiž nerobili nezávislú analýzu – venovali pozornosť iba tomu, či tieto dlhopisy majú tú správnu pečiatku od ratingovej agentúry. Málokto venoval pozornosť tomu, že práve tieto pečiatkovacie (teda pardon, ratingové) agentúry sú platené vydavateľmi cenných papierov (od 70. rokov) a taktiež samy osebe kótované na burze, čo do značnej miery spochybňuje ich nezávislosť.
Ďalším aspektom boli tzv. Credit Default Swaps (CDS). Ide vlastne o druh poistenia, keď bolo „poistné plnenie“ vyplatené držiteľovi CDS v prípade, ak došlo k „zlyhaniu“ cenného papiera. Podstatné je však to, že CDS nepodliehajú regulácii ani ako normálne poisťovacie produkty (nejde totiž o klasický poistný vzťah), ani ako cenné papiere (nejde totiž o cenný papier, ale finančný derivát) a môžu ich vydávať najrôznejšie finančné inštitúcie. To by neprekážalo, keby si tieto firmy overili bonitu vydavateľov CDS (v prípade niektorých hedgeových fondov bola s ohľadom na ich kapitalizáciu v pomere k vydaným CDS minimálne diskutabilná) a naopak, firmy ako Bearn Stearns a AIG sa pozreli aj ďalej ako iba na pečiatku na cennom papieri, na ktorý potom tak ľahkomyseľne „poistenie“ CDS vydali. Celý systém tak bol postavený ako domino a nikto akoby sa nezaujímal o ďalšiu kocku v poradí, ktorá stála za ním. Otázka teraz tiež znie, či boli manažéri týchto konglomerátov iba absolútne nevedomí, alebo im to vlastne bolo jedno (veď, koniec koncov, nie sú to oni, kto príde o peniaze v prípade spľasnutia celej bubliny). Odpoveď na túto otázku nám z veľkej časti poskytuje krach fondu Bernarda Madoffa.
.kauza Madoff
Nedávne zlyhanie investičného fondu Bernarda Madoffa pritiahlo veľkú pozornosť – pripravilo totiž o peniaze veľmi veľa investorov a okrem iných aj veľké množstvo inštitucionálnych investorov, menovite bánk. Ich zoznam je naozaj úctyhodný, zahŕňajúc najvýznamnejšie inštitúcie z celého sveta vrátane mien ako HSBC, Banco Santander, BNP Paribas či Nomura. Je zaujímavé, že každá z týchto bánk má vlastné oddelenie investičného bankovníctva, zamestnávajúce stovky odborníkov, absolventov tých najlepších škôl a ľudí s obrovskými skúsenosťami. Ako je potom možné, že tieto banky investovali do fondov ako bol ten Madoffov?
Robili tak jednoducho preto, že Madoffov fond stabilne vykazoval vyššie návratnosti investícií ako ich vlastné investičné divízie. Madoffova investičná stratégia bola verejne dostupnou informáciou a z finančného hľadiska bola považovaná za konzervatívnu, čo bol, koniec koncov, aj jeden z dôvodov, prečo tomuto finančníkovi zverilo svoje peniaze toľko charitatívnych organizácií. Návratnosť tejto stratégie však bola, napriek jej „konzervatívnosti“, prekvapivo vysoká – v priemere až okolo 11 percent ročne – s minimálnymi odchýlkami, čo bolo prekvapujúce, keďže pri stanovenej stratégii sa podľa veľkej časi analytikov očakávaná výnosnosť pohybovala okolo 5-6 percent, nehovoriac o tom, že volatilita výnosov bola oveľa vyššia.
Z tohto nesúladu vyplývajú prakticky len dva možné závery. Ľudia sediaci v týchto bankách svojej práci nerozumejú a nemali ani len tušenia, čo sa deje (čo je len ťažko uveriteľné). Alebo si manažéri týchto inštitúcií boli vedomí všetkých rizík, vyplývajúcich z takýchto investícií, ale vo svojej podstate im to vyhovovalo. Madoffove fondy totiž vykazovali vysoké výnosy, ktoré si vzápätí vykázali aj tieto finančné inštitúcie. To pomohlo manažérom plniť finančné ciele, od ktorých boli závislé ich bonusy. To, že tieto výnosy boli iba na papieri (nikdy neboli reálne vyplatené) a po zrútení tejto investičnej schémy si museli banky odpísať miliardy dolárov, už nebola ich vec.
Osobitnou kategóriou sú rôzne menšie fondy, ktoré nie sú kótované na burzách a často sú pomerne malé, čo do počtu manažmentu. Paradox škandálu Madoff spočíval v tom, že množstvo jeho klientov vlastne ani nevedelo o tom, že boli jeho klientmi. Dávali peniaze do rôznych investičných schém v domnienke, že tie peniaze budú spravované ľuďmi, ktorým boli tieto peniaze zverené. Avšak tí manažéri, pochopiteľne, po tom, ako zobrali svoje poplatky za správu investícií, dali tie peniaze priamo do správy Madoffovi. Veď prečo nie, keď neboli ich?
.v štýle Pat a Mat
Doteraz môžeme vidieť len reguláciu, záchranné balíky a nalievanie ďalších peňazí do obehu. To je vskutku riešenie v štýle „Pat a Mat“.
V každom podnikaní je úplne normálne, že keď sa spraví chyba, je subjekt, ktorý túto chybu spôsobil, sankcionovaný. Prečo je finančníctvo výnimkou? Veď tých chýb, ktoré urobili a kríz ktoré spôsobili ľudia pracujúci v tomto sektore, všeobecne považovaní za „mozgovú elitu“, je neuveriteľne veľa, ustavične sa opakujú a pribúdajú. Lenže vinou prístupu vlád a centrálnych bánk (zachraňovať za každú cenu) sú finančníci ako večné deti, ktoré sa nikdy úplne nedotknú horúcej platne. A preto sa ani nepoučia.
Problém je v tom, že štát a finančné inštitúcie sú navzájom priveľmi previazaní a ako argument na ďalšie previazanie sa používa práve prebiehajúca finančná kríza. Vytvárajú sa štátne superbanky a čoraz tvrdšie regulačné podmienky na podnikanie v tomto biznise. Napríklad Royal Bank of Scotland dnes približne zo 60 percent vlastní štát, banky Lloyds TBS a HBOS sa pod tlakom britskej vlády zlučujú, pričom v tomto novom konzorciu bude mať štát opäť asi 40 percent, alebo Fortis, ktorej veľké podiely prebrali krajiny Beneluxu. Svoje skúsenosti s tým, aké to bolo, keď mali politici možnosť zasahovať do finančného systému a aké drahé bolo následné oddlžovanie, máme z deväťdesiatych rokov, žiaľ, aj my.
.hľadanie dôvery
Štáty by sa však, naopak, mali snažiť obrátiť tento trend ustavičných bankových fúzií, v dôsledku ktorých neustále klesá počet bánk. Napríklad tým, že znížia minimálne kapitalizačné požiadavky na založenie bánk či množstvo byrokracie nutnej na prevádzku banky (v bankách sú dnes celé oddelenia ľudí, ktorí sa nevenujú ničomu inému, než poskytovaniu hlásení centrálnym bankám). Tieto kroky vo finančnej regulácii prispejú k vzniku nových bankových subjektov, a to bez toho, aby bola ohrozená bezpečnosť vkladov.
Takisto by sa mali prestať démonizovať takzvané nebankové subjekty, respektíve dať možnosť vzniku negarantovaných vkladových a investičných schém. Nie, pod pojem nebankový subjekt nespadajú pyramídové hry ako BMG Invest a Horizont Slovakia.
Takto štáty docielia väčšiu konkurenciu na finančnom trhu, zníženie bankových poplatkov a taktiež zvýšenú stabilitu systému v prípade otrasov.
Záchranné balíky v prípade kríz nič neriešia, len krátkodobo upokojujú situáciu. Keď už kríza prepukne, žije si svojím životom. Je to proces opätovného nachádzania rovnováhy, ktorou je opäť len dôvera. Dôvera v systém, dôvera v to, že keď požičiam, vráti sa mi. Dôvera, že hospodárstvo bude rásť a dôvera, že inflácia bude nižšia ako môj výnos z projektu, do ktorého idem. Možno dôvera v mnohom falošná, ale na fungovanie kapitalizmu nesporne potrebná.
Po odoznení súčasnej krízy určite prídu dalšie, pretože opäť raz neriešime a neodstraňujeme príčiny problému, ale len jeho následky.
Autori sú študentmi ekonómie a financií
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.