Je kríza. Všetci hľadajú, čo a prečo zlyhalo. Ale naozaj je problém aj v tom, že vlastníctvo veľkých korporácií je príliš rozdrobené, a preto im chýba „zodpovedný vlastník“ a zodpovedný manažment?
Vlastníctvo je zaujímavá vec. Bez súkromného vlastníctva nemôže existovať kapitalizmus, trh, ekonomická sloboda. Súkromné vlastníctvo je takmer inštinktívna potreba. Ani komunistom sa ho nepodarilo vykoreniť, hoci znárodňovali a kolektivizovali, čo mohli. Vždy je niečo, čo je moje – a keď mi vezmú naozaj všetko, zostane mi aspoň môj sociálny priestor a spomienky. Teraz však hovoríme o finančnej kríze a o tom, ako k jej vzniku prispelo súkromné vlastníctvo. Prispelo?
.zľudovenie akcií
Pre väčšinu ľudstva sa vlastníctvo spája najmä s hmotnými predmetmi, napríklad s pôdou alebo tovarom všetkého druhu. To však už dnes celkom tak neplatí pre obyvateľov bohatšej časti sveta, kde sa chápanie vlastníctva za posledných 200 rokov výrazne zmenilo. „Bohatstvo sa pre nich vtelilo do peňazí, znalostí a ďalších nehmotných položiek,“ tvrdí americký historik Richard Pipes (z Harvard University) v knihe Vlastníctvo a sloboda, pričom, ako spomína, vo vyspelých krajinách „celková hodnota vlastníckych práv, ktoré sa nevzťahujú k žiadnemu hmotnému predmetu, je dnes zrejme oveľa vyššia než celková hodnota týchto práv k pôde a hmotným objektom“.
Jedna z najrozšírenejších „nehmotných“ položiek vlastníctva má – aspoň vo vyspelom svete – podobu akciových podielov a dlhopisov rôznych podnikov a štátov. Masové rozšírenie investovania do akcií v minulom storočí zmenilo náš svet ne nepoznanie. Podniky tým, že môžu vydávať a predávať svoje akcie prakticky komukoľvek, kto chce zhodnotiť svoje úspory a verí, že investícia do akcií danej firmy mu prinesie zaujímavý výnos, získali dovtedy nevídaný prístup k zdrojom. Banky totiž pri financovaní akéhokoľvek projektu musia veľmi zvažovať riziko návratnosti, a tak nebyť akciových trhov, množstvo úžasných firiem (a ich produktov či služieb) vôbec nevznikne alebo sa nemôže rozvíjať.
Rozšírenie investovania do akcií však znamená aj zásadné rozšírenie vlastníckych práv medzi milióny drobných investorov. To je jedna z podôb príspevku kapitalizmu k rozšíreniu slobody a demokracie – vlastníctvo, ktoré bolo predtým výsadou malej skupiny ľudí, takpovediac „zľudovelo“.
.manažéri mimo kontroly
Z tejto zmeny, samozrejme, vyplývajú rôzne problémy. Vlastníctvo mnohých podnikov sa úplne rozdrobilo a firmy sa často dostali pod veľmi silný vplyv investora, ktorý síce ani zďaleka nekontroloval väčšinu akcií, ale mal väčší podiel než ostatní malí investori (niekedy na ovládnutie veľkej firmy s miliónmi malých akcionárov stačí kontrolovať pár percent jej akcií).
Druhým scenárom je, že tieto akcie skupujú rôzne dôchodkové či investičné fondy, ktoré tak získavajú nad podnikmi kontrolu. Ich poslaním je zhodnocovať peniaze sporiteľov – tí však nielenže nevedia chod firmy, ktorú fond za ich peniaze ovládne, nijako ovplyvniť, ale často ani len netušia, že nepriamo spolu vlastnia alebo dokonca ovládajú nejakú firmu.
Nie je ťažké pochopiť úvahu, podľa ktorej to všetko znamená, že peniaze drobných investorov sa dostávajú úplne do rúk manažérov fondov alebo korporácií a že títo manažéri môžu svojvoľne robiť takmer čokoľvek. Už v polovici minulého storočia americkí ekonómovia Adolf Berle (z Columbia Law School) a Gardiner C. Means (z Harvardu) tvrdili, že takáto „kolektivizácia vlastníctva“ má za následok okrem iného aj to, že konanie manažérov korporácií je mimo kontroly majiteľov akcií.
.mäkká sila
Ako si však všimol historik Pipes, tento argument je len preformulovaním starej marxistickej tézy o roztržke, ktorá v kapitalizme vládne medzi pracujúcimi a vlastníkmi výrobných prostriedkov. „Trpel však ešte zásadnejšími chybami než vlastný zdroj jeho inšpirácie,“ tvrdí profesor Pipes, ktorý je okrem iného vyhláseným znalcom histórie starého Ruska a Sovietskeho zväzu, a to „nie preto, že by skutočnosti, na ktoré obracia pozornosť, boli sporné; pochybné sú závery, ktoré z nich vyvodzujú“.
Vlastníci akcií totiž (nielen podľa Pipesa) vždy majú možnosť ovplyvniť veci. Tí väčší môžu výrazne ovplyvňovať chod podniku aj bez nutnosti kontrolovať väčšinu a manažment ich vždy veľmi pozorne počúva. A tí menší, akokoľvek rozdrobení až na samu hranicu bezvýznamnosti a z toho plynúcej bezmocnosti čokoľvek na chode firmy ovplyvniť alebo zmeniť, zasa majú možnosť vyjadriť nespokojnosť s prácou manažmentu napríklad tým, že sa svojich akcií zbavia a znížia tým ich hodnotu. Je to možno „mäkká sila“, ale práve takú majú ľudia aj ako spotrebitelia – tiež dávajú svoju spokojnosť alebo nespokojnosť najavo tým, ktorý obchod navštívia a ktorý výrobok či službu si kúpia, a tým „mäkkou silou“ veľmi účinne spolurozhodujú o tom, kto na trhu prežije a kto nie, čo sa vyrába a čo nie.
Nefunguje to dokonalo a osamelý jedinec môže mať naozaj pocit totálnej bezmocnosti, pretože do hry vstupuje veľmi veľa rôznych faktorov, ktoré jeho, aj tak slabý vplyv ešte viac oslabujú – počnúc deformujúcimi štátnymi zásahmi a končiac informačnou asymetriou. Ale práve táto mäkká sila, nazvime ju „neviditeľná ruka trhu“, je hlavným hýbateľom ekonomického usporiadania, v akom žijeme.
A ešte jedna veta k „odtrhnutosti“ manažmentov od záujmov akcionárov: „Vo svete, kde vlastný záujem hrá v ekonomickom správaní významnú rolu, by bolo bláznovstvo veriť, že vlastníci hodnostných zdrojov systematicky odovzdávajú kontrolu manažérom, ktorí sa neriadia tým, že majú slúžiť záujmom vlastníkov.“ Napísal ďalší významný americký ekonóm Harold Demsetz (z UCLA), a niet k tomu čo dodať.
.viac informácií
Spochybnením tézy o tom, že rozdrobené vlastníctvo (ako dôsledok masového rozšírenia investovania do akcií) má za následok odtrhnutosť manažmentu od záujmov vlastníkov – a aj tu dajme nabok excesy, keď sa to mohlo stať, a hovorme o neplatnosti onej tézy z dlhodobého hľadiska – však nechce byť povedané, že všetko v dnešnom usporiadaní finančných a akciových trhov je bezchybné. Ani to, že práve dnešné nedokonalosti významne neprispeli k vzniku súčasnej finančnej krízy nebývalých rozmerov.
Je nepochybné, že obrovská informačná asymetria medzi investormi a správcami ich investícií môže prinášať a aj prináša všemožné pokušenia – príbehmi o defraudáciách, podvodoch či len stratách z hlúposti sa to v bohatších krajinách s vyspelými finančnými trhmi hemží. Napokon, týka sa to aj nás. Takmer každý má životnú poistku, nejaké akcie, úspory v podielových fondoch alebo dôchodkové sporenie. Ale koľkí z nás sa niekedy zaujímali, ako sú ich investície spravované, do čoho presne sú investované, ako sa vyvíjajú? Nanajvýš si pozrieme mesačný (v lepšom prípade) alebo ročný výnos, a tým sa náš záujem o osud našich vlastných peňazí končí.
Je teda asi rozumné volať po takých zmenách vo fungovaní pravidiel hry, ktoré prinesú viac ľahšie dostupných a zrozumiteľných informácií. Bola by to dobrá prevencia pred zneužitím zverených prostriedkov, ktoré má niekedy naozaj hrozivé rozmery, ako môžeme vidieť aj na príklade podvodov v skrachovanom fonde finančníka Bernarda Madoffa, ktorý okradol investorov – a to aj veľkých a sofistikovaných – približne o 50 miliárd dolárov.
.ako nezabiť bobra?
Pri všetkých úvahách o tom, ako podobným problémom a tiež veľkým krízam predchádzať, by sme však nikdy nemali zabudnúť na to, čo ten zo všetkých strán kritizovaný (a nepochybne vylepšiteľný) doterajší systém priniesol. Zľudovenie investovania do akcií prinieslo obrovský rozmach odvetví, ktoré by inak mali problém so získavaním zdrojov – týka sa to najmä (ale nielen) služieb, založených na intelektuálnom čiže nehmotnom vlastníctve. Rozšírenie možností investovania o všemožné deriváty prinieslo oveľa účinnejšie rozloženie rizika, a to viedlo napríklad k tomu, že dnes má každý vo vrecku kreditnú kartu, môže nakupovať na splátky či získať hypotéku alebo spotrebný úver... teda veci, o ktorých sa ľuďom pred pár desaťročiami ani nesnívalo.
Úloha, pred ktorou dnes teoreticky stojíme, by sa dala zhrnúť parafrázou starého bonmotu: Ako zachrániť strom a nezabiť pri tom bobra? A aby sme zostali v podobenstvách: Trochu je problém, že na „bobra“ dnes mieri priveľa lovcov, ktorým sa nervózne (blížia sa voľby alebo klesá popularita) trasie prst položený na spúšti.
Vlastníctvo je zaujímavá vec. Bez súkromného vlastníctva nemôže existovať kapitalizmus, trh, ekonomická sloboda. Súkromné vlastníctvo je takmer inštinktívna potreba. Ani komunistom sa ho nepodarilo vykoreniť, hoci znárodňovali a kolektivizovali, čo mohli. Vždy je niečo, čo je moje – a keď mi vezmú naozaj všetko, zostane mi aspoň môj sociálny priestor a spomienky. Teraz však hovoríme o finančnej kríze a o tom, ako k jej vzniku prispelo súkromné vlastníctvo. Prispelo?
.zľudovenie akcií
Pre väčšinu ľudstva sa vlastníctvo spája najmä s hmotnými predmetmi, napríklad s pôdou alebo tovarom všetkého druhu. To však už dnes celkom tak neplatí pre obyvateľov bohatšej časti sveta, kde sa chápanie vlastníctva za posledných 200 rokov výrazne zmenilo. „Bohatstvo sa pre nich vtelilo do peňazí, znalostí a ďalších nehmotných položiek,“ tvrdí americký historik Richard Pipes (z Harvard University) v knihe Vlastníctvo a sloboda, pričom, ako spomína, vo vyspelých krajinách „celková hodnota vlastníckych práv, ktoré sa nevzťahujú k žiadnemu hmotnému predmetu, je dnes zrejme oveľa vyššia než celková hodnota týchto práv k pôde a hmotným objektom“.
Jedna z najrozšírenejších „nehmotných“ položiek vlastníctva má – aspoň vo vyspelom svete – podobu akciových podielov a dlhopisov rôznych podnikov a štátov. Masové rozšírenie investovania do akcií v minulom storočí zmenilo náš svet ne nepoznanie. Podniky tým, že môžu vydávať a predávať svoje akcie prakticky komukoľvek, kto chce zhodnotiť svoje úspory a verí, že investícia do akcií danej firmy mu prinesie zaujímavý výnos, získali dovtedy nevídaný prístup k zdrojom. Banky totiž pri financovaní akéhokoľvek projektu musia veľmi zvažovať riziko návratnosti, a tak nebyť akciových trhov, množstvo úžasných firiem (a ich produktov či služieb) vôbec nevznikne alebo sa nemôže rozvíjať.
Rozšírenie investovania do akcií však znamená aj zásadné rozšírenie vlastníckych práv medzi milióny drobných investorov. To je jedna z podôb príspevku kapitalizmu k rozšíreniu slobody a demokracie – vlastníctvo, ktoré bolo predtým výsadou malej skupiny ľudí, takpovediac „zľudovelo“.
.manažéri mimo kontroly
Z tejto zmeny, samozrejme, vyplývajú rôzne problémy. Vlastníctvo mnohých podnikov sa úplne rozdrobilo a firmy sa často dostali pod veľmi silný vplyv investora, ktorý síce ani zďaleka nekontroloval väčšinu akcií, ale mal väčší podiel než ostatní malí investori (niekedy na ovládnutie veľkej firmy s miliónmi malých akcionárov stačí kontrolovať pár percent jej akcií).
Druhým scenárom je, že tieto akcie skupujú rôzne dôchodkové či investičné fondy, ktoré tak získavajú nad podnikmi kontrolu. Ich poslaním je zhodnocovať peniaze sporiteľov – tí však nielenže nevedia chod firmy, ktorú fond za ich peniaze ovládne, nijako ovplyvniť, ale často ani len netušia, že nepriamo spolu vlastnia alebo dokonca ovládajú nejakú firmu.
Nie je ťažké pochopiť úvahu, podľa ktorej to všetko znamená, že peniaze drobných investorov sa dostávajú úplne do rúk manažérov fondov alebo korporácií a že títo manažéri môžu svojvoľne robiť takmer čokoľvek. Už v polovici minulého storočia americkí ekonómovia Adolf Berle (z Columbia Law School) a Gardiner C. Means (z Harvardu) tvrdili, že takáto „kolektivizácia vlastníctva“ má za následok okrem iného aj to, že konanie manažérov korporácií je mimo kontroly majiteľov akcií.
.mäkká sila
Ako si však všimol historik Pipes, tento argument je len preformulovaním starej marxistickej tézy o roztržke, ktorá v kapitalizme vládne medzi pracujúcimi a vlastníkmi výrobných prostriedkov. „Trpel však ešte zásadnejšími chybami než vlastný zdroj jeho inšpirácie,“ tvrdí profesor Pipes, ktorý je okrem iného vyhláseným znalcom histórie starého Ruska a Sovietskeho zväzu, a to „nie preto, že by skutočnosti, na ktoré obracia pozornosť, boli sporné; pochybné sú závery, ktoré z nich vyvodzujú“.
Vlastníci akcií totiž (nielen podľa Pipesa) vždy majú možnosť ovplyvniť veci. Tí väčší môžu výrazne ovplyvňovať chod podniku aj bez nutnosti kontrolovať väčšinu a manažment ich vždy veľmi pozorne počúva. A tí menší, akokoľvek rozdrobení až na samu hranicu bezvýznamnosti a z toho plynúcej bezmocnosti čokoľvek na chode firmy ovplyvniť alebo zmeniť, zasa majú možnosť vyjadriť nespokojnosť s prácou manažmentu napríklad tým, že sa svojich akcií zbavia a znížia tým ich hodnotu. Je to možno „mäkká sila“, ale práve takú majú ľudia aj ako spotrebitelia – tiež dávajú svoju spokojnosť alebo nespokojnosť najavo tým, ktorý obchod navštívia a ktorý výrobok či službu si kúpia, a tým „mäkkou silou“ veľmi účinne spolurozhodujú o tom, kto na trhu prežije a kto nie, čo sa vyrába a čo nie.
Nefunguje to dokonalo a osamelý jedinec môže mať naozaj pocit totálnej bezmocnosti, pretože do hry vstupuje veľmi veľa rôznych faktorov, ktoré jeho, aj tak slabý vplyv ešte viac oslabujú – počnúc deformujúcimi štátnymi zásahmi a končiac informačnou asymetriou. Ale práve táto mäkká sila, nazvime ju „neviditeľná ruka trhu“, je hlavným hýbateľom ekonomického usporiadania, v akom žijeme.
A ešte jedna veta k „odtrhnutosti“ manažmentov od záujmov akcionárov: „Vo svete, kde vlastný záujem hrá v ekonomickom správaní významnú rolu, by bolo bláznovstvo veriť, že vlastníci hodnostných zdrojov systematicky odovzdávajú kontrolu manažérom, ktorí sa neriadia tým, že majú slúžiť záujmom vlastníkov.“ Napísal ďalší významný americký ekonóm Harold Demsetz (z UCLA), a niet k tomu čo dodať.
.viac informácií
Spochybnením tézy o tom, že rozdrobené vlastníctvo (ako dôsledok masového rozšírenia investovania do akcií) má za následok odtrhnutosť manažmentu od záujmov vlastníkov – a aj tu dajme nabok excesy, keď sa to mohlo stať, a hovorme o neplatnosti onej tézy z dlhodobého hľadiska – však nechce byť povedané, že všetko v dnešnom usporiadaní finančných a akciových trhov je bezchybné. Ani to, že práve dnešné nedokonalosti významne neprispeli k vzniku súčasnej finančnej krízy nebývalých rozmerov.
Je nepochybné, že obrovská informačná asymetria medzi investormi a správcami ich investícií môže prinášať a aj prináša všemožné pokušenia – príbehmi o defraudáciách, podvodoch či len stratách z hlúposti sa to v bohatších krajinách s vyspelými finančnými trhmi hemží. Napokon, týka sa to aj nás. Takmer každý má životnú poistku, nejaké akcie, úspory v podielových fondoch alebo dôchodkové sporenie. Ale koľkí z nás sa niekedy zaujímali, ako sú ich investície spravované, do čoho presne sú investované, ako sa vyvíjajú? Nanajvýš si pozrieme mesačný (v lepšom prípade) alebo ročný výnos, a tým sa náš záujem o osud našich vlastných peňazí končí.
Je teda asi rozumné volať po takých zmenách vo fungovaní pravidiel hry, ktoré prinesú viac ľahšie dostupných a zrozumiteľných informácií. Bola by to dobrá prevencia pred zneužitím zverených prostriedkov, ktoré má niekedy naozaj hrozivé rozmery, ako môžeme vidieť aj na príklade podvodov v skrachovanom fonde finančníka Bernarda Madoffa, ktorý okradol investorov – a to aj veľkých a sofistikovaných – približne o 50 miliárd dolárov.
.ako nezabiť bobra?
Pri všetkých úvahách o tom, ako podobným problémom a tiež veľkým krízam predchádzať, by sme však nikdy nemali zabudnúť na to, čo ten zo všetkých strán kritizovaný (a nepochybne vylepšiteľný) doterajší systém priniesol. Zľudovenie investovania do akcií prinieslo obrovský rozmach odvetví, ktoré by inak mali problém so získavaním zdrojov – týka sa to najmä (ale nielen) služieb, založených na intelektuálnom čiže nehmotnom vlastníctve. Rozšírenie možností investovania o všemožné deriváty prinieslo oveľa účinnejšie rozloženie rizika, a to viedlo napríklad k tomu, že dnes má každý vo vrecku kreditnú kartu, môže nakupovať na splátky či získať hypotéku alebo spotrebný úver... teda veci, o ktorých sa ľuďom pred pár desaťročiami ani nesnívalo.
Úloha, pred ktorou dnes teoreticky stojíme, by sa dala zhrnúť parafrázou starého bonmotu: Ako zachrániť strom a nezabiť pri tom bobra? A aby sme zostali v podobenstvách: Trochu je problém, že na „bobra“ dnes mieri priveľa lovcov, ktorým sa nervózne (blížia sa voľby alebo klesá popularita) trasie prst položený na spúšti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.