Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica . .časopis .osobnosti

Ach, tie prekliate sovietske sny! Takto každé ráno vykrikovala postavička z

Ach, tie prekliate sovietske sny! Takto každé ráno vykrikovala postavička z románu Iľfa a Petrova Zlaté teľa. Bol to bývalý cársky úradník, pravdepodobne dosť vysoko postavený, po revolúcii (poslovi katastrofy, ako ju nazývali príslušníci porazenej triedy) pravdepodobne „vo výrobe“, skrátka, robil to, čo nevedel.
Tak sa totiž prejavuje revolúcia najvýraznejšie. Zatrasie spoločenskými vrstvami a skončí sa to tak, že každý robí to, čo nevie. Úradníci sa proletarizujú a proletári vládnu. Mimochodom, sproletarizovať sa je ľahšie, ako naučiť sa vládnuť. Ale to len tak na okraj. Ide o sny. Snívajú sa mi pravidelne. Nie síce sovietske, ale aj tak sa často prebúdzam zdesený. A keďže sa prebúdzam niekoľkokrát za noc (z dôvodov, ktoré tu nebudem rozvádzať) niekoľkokrát za noc som zdesený. Snívajú sa mi samé nepríjemné veci.
A teraz sa musím priznať, že to tak bolo skoro od nepamäti. Naozaj si nespomínam, kedy sa mi snívalo niečo príjemné. Niečo také, že by som si ten sen chcel zopakovať, znovu si ho pustiť a občas, na najatraktívnejších miestach, aj zastaviť a pokochať sa. Od detstva sa mi sníva napr. tzv. snová klasika. Ocitnem  sa na ulici len tak, v pyžame. Keby aspoň nahý, bol by to akýsi protest proti skostnatenej morálke, ale v pyžame? To je iba trapas. Všetci sú oblečení a uškŕňajú sa. Cítim sa strašne. Najradšej by som sa prepadol od hanby. Ale to sa mi ani za svet neprisnije. K snovej klasike patrí aj sen, v ktorom pred niekým utekám a pokúšam sa vzlietnuť, ale nedarí sa mi. Letím maximálne pol metra nad zemou, nohami sa jej stále dotýkam, už-už ma majú, ale vtom sa zobudím. S pocitom absolútnej vyčerpanosti, v šoku, ale zachránený. Ani neviem pred kým, pretože prenasledovatelia, našťastie, ostali v sne. Sú asi sklamaní, lebo som im unikol. Nikto sa neraduje. Ani ja, ani oni. Čo je to za sen? Čo je to za príbeh? Takto nás to neučili, keď som študoval dramaturgiu. Kolízia, kríza, peripetia a rozuzlenie. Kam sa podelo? V mojich snoch je permanentná kolízia, pravidelne kombinovaná s krízou. Rozuzlenie nikde. Vlastne, rozuzlenie je v tom, že sa zobudím. Ale tým, že sa zobudím, prechádzam do iného žánru, a to sa nemá. Ale ktovie? Za čias mojich štúdií sme o postmoderne ešte nechyrovali, vystačili sme s Aristotelom. Dnes, ako vidno, sa nedodržiavajú pravidlá. A nielen vo sne, neodpúšťam si drobnú politickú invektívu. A pritom si spomínam na priateľa, ktorého som v polovici osemdesiatych rokov pozval k nám do divadla: „Príď, hráme Deň radosti.“ Žmurkol na mňa a povedal: „Vyrývačka?“ Väčšinou sny okamžite zabúdam. Ale jeden si pamätám, pretože bol nezabudnuteľný. Snívalo sa mi, že som rodil. Môžem dosvedčiť z vlastnej skúsenosti, že pôrodné bolesti sú na nevydržanie. Ja som sa, našťastie, v pravej chvíli zobudil. Ostatné rodičky tú výhodu nemajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite