Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri recenzie

. .časopis .literatúra

Kniha Dušan Mitana: Koniec hry Slovart, 2008
Minimálne dve veci si človek uvedomí pri druhom (ale zároveň prvom necenzúrovanom) čítaní Mitanovho, pôvodne v roku 1984 napísaného románu. Tou prvou je ponurosť doby, v ktorej román vznikal, tou druhou jeho — v dnešnej dobe zriedkavá — hĺbka a sila. Koniec hry je psychologickou drámou televízneho režiséra Petra Slávika. Vidíme ho v štúdiu a bufete televízie, chodíme s ním nočnými ulicami sparnej Bratislavy. Minulosť vrhá tiene monsterprocesov, všade vládne akási ťažoba (ktovie, či si ju autor v tej dobe tak silno uvedomoval), súdruhovia sa navzájom držia nakrátko, po protekcii sa čachruje s bytmi, nikto nikomu neverí. Všetko preniká beznádejný šerosvit, hoci je horúce leto, slnko nevidieť. Koniec hry je bez preháňania majstrovským dielom veľkého spisovateľa. Na Dostojevského poukazujúca, no magickému realizmu blízka dráma o zločine a treste (avšak nie o očisťujúcom priznaní viny), o slabosti a zbabelosti, ide v analýze postáv nesmierne hlboko, až tak, že presne rozumieme zvráteným motívom ich konania. Mitana virtuózne používa bohatú škálu spisovateľských nástrojov — od vnútorných monológov cez rýchle a prirodzené dialógy až po snové spomienky a sugestívne opisy prostredia. Nikde sa neponáhľa, svoje komplikované postavy necháva pomaly sa zamotávať do etických pascí, ktoré im nastražil. Kniha vychádza prvýkrát tak, ako ju Dušan Mitana napísal, teda bez zásahov komunistických cenzorov. Silná literatúra z ponurej doby.
.juraj Kušnierik



Film Pavučina lží
Najnovší film Ridleyho Scotta Pavučina lží sa pokúša kriticky reflektovať súčasné politické konflikty podobne ako snímky Unesený, Hrdinovia a zbabelci či V údolí Elah. Námet je prostý a priamočiary – dvaja agenti CIA sa usilujú dolapiť nebezpečného moslimského teroristu. Svoje sily musia spojiť so šéfom jordánskej tajnej služby Hanim. Ústredné trio rozohráva nebezpečnú hru plnú úskokov, ktorými chcú oklamať nielen teroristov, ale i seba navzájom. Scott odhaľuje odvrátenú stránku tajných služieb i vojny proti terorizmu a zároveň sa vracia k otázkam, ktoré tematizoval v snímke Americký gangster. Znova relativizuje dobro a zlo a zamýšľa sa nad tým, čo vlastne tieto hodnoty znamenajú. Scott sa pokúsil vytvoriť dômyselnejší príbeh ako väčšina akčných trilerov, ale nedokáže sa vyhnúť mnohým konvenčným prvkom žánru. Práve ošúchané žánrové motívy film vzďaľujú od osobitej autorskej výpovede a približujú ho k typizovaným produktom Hollywoodu. Hlavné postavy sú realisticky vykreslené ako nedokonalé a zlyhávajúce, hoci v závere Scott skĺzne k ich idealizácii. Russell Crowe i Leonardo DiCaprio v úlohách agentov predvádzajú presvedčivé herecké výkony, príjemne prekvapí Mark Strong v role Haniho. Film upúta svojou vizuálnou stránkou, výrazovú silu Scottovho diela Čierny jastrab zostrelený však nedosahuje. Pavučina lží nie je prelomovým dielom, ako boli režisérove filmy Blade Runner či Thelma a Louise. Predstavuje vydarený žánrový film, ktorému sa miestami darí klásť zásadné otázky.
.ľuba Heinzlová



Kniha Kamil Peteraj: Aby to fungovalo. Rozhovory s Jánom Štrasserom, Forza Music 2008
Jána Štrassera ešte neprestalo baviť robiť knižné rozhovory – po Lasicovi, Studenkovej, Janovicovi a Labudovi si vybral kolegu. Kamil Peteraj je nielen Štrasserov rovesník a priateľ, ale najmä je podobne ako on básnik a textár. A tak bolo jasné, že pôjde o trošku insiderský rozhovor. Ale miera insiderstva je znesiteľná. Peteraj išiel do projektu s vedomím, že oproti nemu bude sedieť človek, ktorý o ňom dosť veľa vie, veľa s ním zažil a často s ním nesúhlasil, takže to môže byť aj tvrdé. Peterajov portrét, ktorý Štrasser rozhovorom vytvára, je prekvapivý. Vystupuje z neho človek nesmierne pragmatický, triezvy a vecný, občas cynický, občas lyrický. Podnikateľ so zmyslom pre realitu trhu a so schopnosťou robiť biznis s každým, kto platí faktúry. A  obdivovateľ Václava Klausa. Ako je možné, že ten istý človek dokáže písať výborné básne a poetické texty plné úžasných metafor? Tento paradox čitateľa drží pri čítaní celého rozhovoru a čím viac číta, tým menej rozumie tomu zvláštnemu spojeniu v jednej osobe. Jeho vecnosť je niekedy sympatická („ako textár hrám na väčšom ihrisku“), občas šokujúca („hodnoty nie sú nejaké nehybné balvany, fungujú v rôznych interakciách“), občas nedôveryhodná („v tom čase bola VSŽ jediná firma voľná pre reklamný biznis a my – Roko – sme ju získali svojou šikovnosťou“). Poučné čítanie, akurát mohlo byť trošku viac preškrtané.
.eva Čobejová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite