Lisabonská zmluva prekonala ďalšiu prekážku na ceste k zdarnému eurokoncu. Ústavný súd v Brne odmietol výhrady Senátu a Václava Klausa a vyriekol, že zmluva je v súlade s českou ústavou. Nahneval tým Klausa a potešil vládu, opozíciu aj novinárov.
Tí vytýkali Klausovi, že sa na súde správal arogantne a so svojimi výpadmi proti zmluve (najmä na návšteve Írska) robí Čechom hanbu. A vraj až vďaka rozsudku sudcov sa Česi opäť vracajú do Európy. Tak to napokon postavil aj premiér Mirek Topolánek: „Voľba znie: Lisabon či Moskva“. Fakt, že z Topolánka, ktorý ešte ako šéf opozičnej ODS označil EÚ za Zväz európskych socialistických republík, sa stal dnes doma najdôležitejší zástanca ratifikácie Lisabonu, možno vnímať buď ako čistý pragmatizmus, alebo ako jeho štátnické dozretie. Topolánkovi treba dať zapravdu v jednom: vzdorovať Lisabonu naozaj nemá zmysel, keďže euroelity, ktoré v budúcom roku takmer s istotou dotlačia Írov k referendovému reparátu, už rozhodli. A kto sa k budovaniu superštátu nepridá, toho v EÚ nestrpia. Áno, až sem dospela európska integrácia. Znamená to, že Klausovo počínanie je iba sebastredné donquichotstvo? Tak to totiž predkladajú médiá. Pritom minulý týždeň sa s Klausovými tézami proti Lisabonu, ktoré sú vraj akési smiešne a exotické, nikto poriadne nevyrovnal.
Klausovi sa stále predhadzujú lacné argumenty: že sa Česko zmierilo s obmedzovaním suverenity už vstupom do EÚ, o ktorý požiadal sám Klaus ako premiér. Tu však treba uviesť na Klausovu obhajobu pár slov. Klaus vždy tvrdil, že Česi do EÚ musia. Zároveň dodával, že on sám z toho nie je obzvlášť nadšený a má voči smeru súčasnej integrácie mnoho výhrad – tie je možné nájsť v desiatkach článkov, prednáškach, rozhovorov. Keďže Lisabon smerovanie EÚ k federálnemu štátu výrazne urýchľuje – i keď nie je vôbec koncom histórie, ako tvrdia niektorí príliš bojovní euroskeptici — bolo logické, že český prezident vystúpi proti. Pred sudcami v Brne vystúpil s dobre pripraveným prejavom a jasnými argumentmi: nekritizoval iba presun kompetencií, ktorý nie je ničím novým, ale vypichol nové, radikálne ustanovenia — tie umožňujú presúvať kompetencie od štátov do Bruselu iba na základe rozhodnutia Rady EÚ, teda orgánu Únie. Na súhlas s odovzdaním ďalších kompetencií zo štátov už teda nebude nevyhnutný súhlas parlamentu, ale postačí jeden hlas ministra v Rade. Brnenskí ústavní sudcovia dôvodili, že aj to je v súlade s ústavou, keďže v Rade EÚ sú zástupcovia členských štátov, a teda tieto štáty nemožno obísť. Nuž dobre – vnímanie toho, čo by bolo ešte pred desiatimi-dvadsiatimi rokmi právne nepredstaviteľné, sa v EÚ posunulo. Novinárovi, ktorý nemá diplom z ústavného práva, neprislúcha hodnotiť, či tento posun je, alebo nie je v súlade s (českou či slovenskou) ústavou. Platí však, že za ďalšie posilnenie EÚ istú cenu, naoko neviditeľnú, zaplatíme. Alebo bude niekto tvrdiť, že 18 167 nariadení a 750 smerníc, prijatých EÚ v rokoch 1998 až 2004, sú niečím iným než prejavom totálnej centralizácie a byrokratizácie, ktoré ovládli Európu? Sú extrémistami tí, ktorí s týmto vývojom zásadne nesúhlasia – hoci dnes nemajú na to, aby ho zmenili? Tu nejde pritom o nejakého výstredného Klausa. Čoskoro bude rozhodovať o zlučiteľnosti Lisabonu s domácou ústavou aj nemecký ústavný súd. Na čele senátu bude stáť Udo Di Fabio, dlhoročný kritik súčasnej integrácie. Predsedom súdu je Hans-Jürgen Papier, ďalší kritik integrácie bez jasného cieľa, ktorý nedávno vyhlásil, že európska integrácia sa z nemeckého pohľadu musí zastaviť tam, kde sa prekročí „červená línia“ suverenity. Nehovoriac o Romanovi Herzogovi, bývalom predsedovi tohto súdu a neskoršom prezidentovi Nemecka, ktorý EÚ už otvorene označuje za ohrozenie demokracie. Nie, Václav Klaus sa nezbláznil. Nebyť jeho a zopár ďalších, o nijakej „červenej línii“ by sa nedebatovalo. A európske obyvateľstvo by bolo učičíkané v ilúzii, že z EÚ prichádzajú iba mastné eurofondy, respektíve tie smiešne normy o zakrivení banánov.
Tí vytýkali Klausovi, že sa na súde správal arogantne a so svojimi výpadmi proti zmluve (najmä na návšteve Írska) robí Čechom hanbu. A vraj až vďaka rozsudku sudcov sa Česi opäť vracajú do Európy. Tak to napokon postavil aj premiér Mirek Topolánek: „Voľba znie: Lisabon či Moskva“. Fakt, že z Topolánka, ktorý ešte ako šéf opozičnej ODS označil EÚ za Zväz európskych socialistických republík, sa stal dnes doma najdôležitejší zástanca ratifikácie Lisabonu, možno vnímať buď ako čistý pragmatizmus, alebo ako jeho štátnické dozretie. Topolánkovi treba dať zapravdu v jednom: vzdorovať Lisabonu naozaj nemá zmysel, keďže euroelity, ktoré v budúcom roku takmer s istotou dotlačia Írov k referendovému reparátu, už rozhodli. A kto sa k budovaniu superštátu nepridá, toho v EÚ nestrpia. Áno, až sem dospela európska integrácia. Znamená to, že Klausovo počínanie je iba sebastredné donquichotstvo? Tak to totiž predkladajú médiá. Pritom minulý týždeň sa s Klausovými tézami proti Lisabonu, ktoré sú vraj akési smiešne a exotické, nikto poriadne nevyrovnal.
Klausovi sa stále predhadzujú lacné argumenty: že sa Česko zmierilo s obmedzovaním suverenity už vstupom do EÚ, o ktorý požiadal sám Klaus ako premiér. Tu však treba uviesť na Klausovu obhajobu pár slov. Klaus vždy tvrdil, že Česi do EÚ musia. Zároveň dodával, že on sám z toho nie je obzvlášť nadšený a má voči smeru súčasnej integrácie mnoho výhrad – tie je možné nájsť v desiatkach článkov, prednáškach, rozhovorov. Keďže Lisabon smerovanie EÚ k federálnemu štátu výrazne urýchľuje – i keď nie je vôbec koncom histórie, ako tvrdia niektorí príliš bojovní euroskeptici — bolo logické, že český prezident vystúpi proti. Pred sudcami v Brne vystúpil s dobre pripraveným prejavom a jasnými argumentmi: nekritizoval iba presun kompetencií, ktorý nie je ničím novým, ale vypichol nové, radikálne ustanovenia — tie umožňujú presúvať kompetencie od štátov do Bruselu iba na základe rozhodnutia Rady EÚ, teda orgánu Únie. Na súhlas s odovzdaním ďalších kompetencií zo štátov už teda nebude nevyhnutný súhlas parlamentu, ale postačí jeden hlas ministra v Rade. Brnenskí ústavní sudcovia dôvodili, že aj to je v súlade s ústavou, keďže v Rade EÚ sú zástupcovia členských štátov, a teda tieto štáty nemožno obísť. Nuž dobre – vnímanie toho, čo by bolo ešte pred desiatimi-dvadsiatimi rokmi právne nepredstaviteľné, sa v EÚ posunulo. Novinárovi, ktorý nemá diplom z ústavného práva, neprislúcha hodnotiť, či tento posun je, alebo nie je v súlade s (českou či slovenskou) ústavou. Platí však, že za ďalšie posilnenie EÚ istú cenu, naoko neviditeľnú, zaplatíme. Alebo bude niekto tvrdiť, že 18 167 nariadení a 750 smerníc, prijatých EÚ v rokoch 1998 až 2004, sú niečím iným než prejavom totálnej centralizácie a byrokratizácie, ktoré ovládli Európu? Sú extrémistami tí, ktorí s týmto vývojom zásadne nesúhlasia – hoci dnes nemajú na to, aby ho zmenili? Tu nejde pritom o nejakého výstredného Klausa. Čoskoro bude rozhodovať o zlučiteľnosti Lisabonu s domácou ústavou aj nemecký ústavný súd. Na čele senátu bude stáť Udo Di Fabio, dlhoročný kritik súčasnej integrácie. Predsedom súdu je Hans-Jürgen Papier, ďalší kritik integrácie bez jasného cieľa, ktorý nedávno vyhlásil, že európska integrácia sa z nemeckého pohľadu musí zastaviť tam, kde sa prekročí „červená línia“ suverenity. Nehovoriac o Romanovi Herzogovi, bývalom predsedovi tohto súdu a neskoršom prezidentovi Nemecka, ktorý EÚ už otvorene označuje za ohrozenie demokracie. Nie, Václav Klaus sa nezbláznil. Nebyť jeho a zopár ďalších, o nijakej „červenej línii“ by sa nedebatovalo. A európske obyvateľstvo by bolo učičíkané v ilúzii, že z EÚ prichádzajú iba mastné eurofondy, respektíve tie smiešne normy o zakrivení banánov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.